"Turistika je môj sen!"

„Pozývam ťa na kávičku, mala som narodeniny!“ Ozvala sa kamarátka v telefóne. Skvelé, už som sa videla v milej príjemnej kaviarničke na terase, ako spokojne pijem kávu a fajčím. „A pôjdeme sa aj trochu prejsť do prírody,“ dodala trochu tlmeným hlasom. A mne sa rozbúšilo srdce! Čo, aká príroda? No nič, tak som sa teda šla vychystať. Okrem kabelky s foťákom som nabalila ďalšiu tašku s dáždnikom, náhradným svetrom, vodou, miskou pre moju drobnú čivavku Bibi a ešte zopár drobností na prežitie v lese. Do druhej tašky som dala Bibi a mohli sme ísť. Kamarátka nás odviezla neďaleko mesta, kde sú kopce a zeleň. Tak sme teda vyrazili. Po dvadsiatich minútach som poprosila o pauzu, rovnako ako aj Bibi. „To čo máš za psa, veď nech behá!“ Prísne povedala kamoška a ja som žalostne odvetila: „Veď sa pozri aká je malá, čo chceš od 1800 gramového psa?“ Bibi sa na pozrela na mňa, či ju už konečne vezmem na ruky, lebo bola smädná a unavená. Ja som túžila po tom istom. Tak sme sa zastavili pri jazierku, kde sme sa odfotili, urobila som zopár ilustrákov a poďho kráčať ďalej. Cesta bola čoraz strmšia a začalo aj popŕchať. „Neboj sa, už tam budeme!“ Sľubovala kamarátka a ani ju nenapadlo mi vziať časť mojej batožiny. Tak som sa vliekla mojimi taškami  (v jednej bola Bibi) po kameňoch a dávala som pozor, aby sme neskončili obe v blízkom potoku. V tom sa na mňa usmialo slnko a verila som, že aj šťastie. Pred nami sa zjavil milý hotelík, ktorý ma priam pozýval, aby som si odpočinula v peknom kresle na terase. „Nie, tam nejdeme, tam nemali minule dobrú kávu,“ zmarila moje nádeje kamarátka a ja som jej venovala dlhý zúfalý ston. „No, len pridaj, musíš mať kondičku!“ Pot mi tiekol nielen po tvári, ale snažila som sa zdieľať jej nadšenie zo sviežeho vzduchu a padajúcich šišiek. Konečne sme dorazili do cieľa. A spolu s nami ďalších 30 osôb, ktoré si zaumienili svoj život stráviť vo veľmi ošumelej reštaurácii. Sadla som si na prvú stoličku na terase, ktorá stála na veľmi pochybných základoch. Keď som si vydýchla, zistila som, že tento biedny kútik je plný odpadkov a prachu, ale bolo mi to jedno. Bibi som okamžite dala von z tašky a naplnila misku s vodou a kamarátke som nakázala, čo má priniesť do mojej „misky“. Kávu, minerálku a dáky koláč. Konečne som zachránená! Čokoládový koláč postaršieho dáta, som doslova „zožrala“ a vrhla sa na kávu. Po piatich minútach som bola schopná konverzácie. Medzitým som dávala pozor na Bibi, aby neoblizla dáke zbytky klobás, ktoré sa tam váľali v prachu a zapálila som si. „Tu ideš fajčiť? Veď sme v prírode? Dýchaj čerstvý vzduch, “ karhala ma kamoška. Ale mne to bolo jedno. Boleli ma nohy a slnko začalo riadne pripekať. V tom sa skadiaľsi prirútil autobus. „Zvezieme sa?“ Opýtala som sa rozochveným hlasom plným nádeje. „Nie, pôjdeme naspäť peši. Uvidíš, ako je tam pekne.“ Dočkala som sa odpovede. A napokon aj peknej lesnej cestičky, kde bolo príjemne chladno a ja som mohla aj fotiť stromy. „Aha, tam je čistinka,“ nadchla som. Tak sme sa teda vyteperili do otvoreného priestoru, kde bol naozaj skvelý výhľad a spokojne som si sadla do trávy. „Určite sú tu kliešte!“ Varovala ma kamarátka. Ale ja aj Bibi sme boli proti kliešťom pripravené, a tak som sedela ďalej a vychutnávala si pauzu a Bibi peknú trávičku. „Ešte dlho budeš sedieť?“ Naháňala ma kamarátka. Tak som sa teda zasa pozbierala aj s Bibi a kráčali sme romantickou cestou domov. Hurá, vidím auto, pomyslela som si a v duchu som videla horúcu sprchu a posteľ. Konečne som otvorila dvere bytu a Bibi sa vrhla na svoje jedlo a ja na zbytky obeda zo včera. Po aspiríne a všeobecnej očiste sme padli do postele a spali asi tri hodiny. Na druhý deň som zistila, že ma bolia všetky svaly, a aj Bibi súhlasila, že pôjdeme len na krátku prechádzku a budeme sa venovať leňošeniu. Okolo poludnia mi zavolala kamarátka: „Počuj, včera to bolo super, dáme zajtra výlet znova?“ Nie, nedáme, musím písať, vyhovorila som sa. „Škoda, tých 20 kilometrov by si určite zvládla,“ dodala sklamane. No isto, pomyslela som si a dodala: „Vieš čo, urob 40 kilometrov, a tých 20 bude za mňa, čo povieš?“ Viac sa s podobným nápadom už neozvala!