To najpodstatnejšie ale v týchto debatách nebolo zmienené. A tým je fakt, že ambulantní lekári sú vo väčšine prípadov štandardní súkromní podnikatelia. Pôsobia v štandardnom (teda dosť nepriaznivom) podnikateľskom prostredí, ktoré je navyše v rámci zdravotníctva extrémne sťažené rôznymi zákonnými povinnosťami a obmedzeniami. V intenciách služby ľudu lekári oveľa viac musia ako môžu.
Ale základný zákon podnikania sa tým pre nich nemení: ak chcú ekonomicky prežiť, ich príjmy musia byť aspoň vyrovnané s ich nákladmi. A nákladom ambulancie nie je len plat lekára, ale aj plat sestry, upratovačky a účtovníka, nájomné, náklady na spotrebované energie, spotrebný materiál, investície do prístrojov a vzdelávania a často aj splácanie nemalého úveru. Nemalou položkou sú samozrejme aj dane a odvody. Keďže sa štát všemožne snaží zákonne obmedziť poplatky pacientov u lekára, zrejme má predstavu, že by toto všetko mal lekár utiahnuť z príjmov od poisťovní. Ale základná matematika nepustí.
Napríklad v ambulancii všeobecného lekára je hlavným príjmom tzv. kapitačná platba, teda paušálna platba na osobu registrovanú u tohto lekára. U osôb do 50 rokov sa pohybuje okolo 2€ na mesiac, z ktorých musí lekár utiahnuť všetky náklady na starostlivosť o pacientov aj celý chod ambulancie. Aby to zvládol a dopracoval sa k priemernému platu pre seba aj sestru, musí mať na ambulancii kapitovaných aspoň 2500 pacientov.
Postarať sa o takéto množstvo ľudí a súčasne poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť je však nemožné. Preto lekár, ktorý chce robiť kvalitnú medicínu a starať sa napríklad len o 1500 pacientov, jednoducho musí získať významné zdroje navyše, aby svoj „biznis“ utiahol a neskrachoval. Ak mu tie peniaze nedá poisťovňa, musí si ich pýtať od pacienta.
Jedným zo základných princípov tržnej ekonomiky je, že každý podnikateľ má právo premietnuť svoje náklady do svojich cien. Iba lekár nie. Jeho služby totiž štát garantuje občanom ako „bezplatné“- napriek tomu, že ich lekárom uhrádza často hlboko pod ich náklady.
Ďalším z obvyklých tržných princípov je, že v rámci rovnakého segmentu služieb cena odráža kvalitu. Ambulantnému lekárovi poisťovne uhrádzajú rovnako nízku cenu bez ohľadu na to, či je absolvent alebo profesor a či má jeden stôl a kartotéku v plesnivej ambulancii alebo špičkovo vybavenú modernú ambulanciu.
Pracovať ako ambulantný lekár na Slovensku nie je žiadny med. Lekár, ktorý je nespokojný a večne bojujúci o svoju existenciu, nutne musí prenášať svoju nespokojnosť na pacienta a v hlave musí nutne mať okrem zdravotných cieľov aj ciele ekonomické. Inak to nejde – napriek nášmu honosnému poslaniu sme bohužiaľ tiež „štandardní podnikatelia“.
Je veľká škoda, že toto finančné napätie často veľmi ovplyvňuje vzťah medzi lekárom a pacientom. A je ešte väčšia škoda, že naša súčasná vláda nie je schopná ubrániť sa nekonečným populistickým krokom a nevie konečne povedať, že na zdravotnú starostlivosť v takomto rozsahu jednoducho nemá a pacient si bude musieť niečo priplatiť. Ak bude štát ďalej tlačiť lekárov k tomu, aby tento deficit hradili z vlastného vrecka, za chvíľu ambulantné zdravotníctvo narazí na dno a príde veľká kríza.
Zdá sa, že je niečo prehnité v zdravotníctve slovenskom.
