Pri bežnom filme je divák zvyknutý na hlavného hrdinu, či hrdinku, či malý počet hlavných osôb. Na škole nás učili (snáď si to dobre pamätám), že maximálny vhodný počet prvkov (ľudí, udalostí, vecí) pre jednoduché narábanie v pamäti človeka je 5 až 7. Viac je obvykle problém, hrozí pozabudnutie sa. Tento film sa rozhodol ísť úplne opačným smerom. Neexistuje jedna hlavná postava, ktorá by prechádzala celým filmom, či bola aspoň trochu, v mysli prítomná, existuje ich veľa (narátal som správne 11?), aj keď nie úplne hlavných postáv. Film je rozdelený na mini-akty, vrámci ktorých vždy spoznávame 2 ľudí. Jedného poznáme z prechádzajúcej scénky, ďalší sa konkrétnym mini-aktom predstavuje, aby sa v ďalšom dostal do pozície „toho druhého“.
Týmto spôsobom sa pozeráme na nefunkčný manželský pár, následne ešte menej funkčný vzťah rodiča a dieťaťa, nasleduje spoznanie, či v skutočnosti opätovné stretnutie v domove dôchodcov... v každom príbehu nejakým spôsobom poznávame obe osoby, ich vzájomný vzťah a prepletenie. Zaujímavé je, že scenáristovi sa podarilo ukázať osobu vždy z rôznych perspektív a vyvolávať tak v divákovi voči každej osobe rôzne myšlienky: manželka, ktorou divák v prvej scéne pohŕda, sa neskôr ukazuje ako nechcené a neľúbené dieťa; otec, ktorý sa zdá byť príliš zahľadený sám do seba v prvej scéne, sa v druhej ukazuje ako človek zúfalo túžiaci po láske, ktorej sa mu nedostáva; decko lietajúce v drogách a zločine je hneď na to ukázané ako obeť zneužitia; mladý muž, ktorého motívy k láske k oveľa staršiemu sú v lepšom prípade nejasné, sa ukáže ako milujúci syn hľadajúci svoje miesto vo svete. Zaujímavosťou je tiež záver filmu, kde sa ukazuje prepojenie osoby z poslednej scénky a osoby z prvej – snáď metafora na to, že každý sme v živote prepojení?
Aby som tiež povedal svoj názor: film sa mi nepáčil. Keďže žiadna osoba neostávala vo filme trvalejšie, mal som problém hľadať vo filme akýsi vztyčný bod, nehovoriac o tom, že celý film na mňa pôsobil príliš depresívne a bezvýchodiskovo. Život býva mnohokrát depresívny a bezvýchodiskový, prečo sa teda na to pozerať i vo filme? Ja som ale „tradičný“ divák, ktorý plnými dúškami nasáva Hollywoodske melodrámy a len ťažko si hľadá cestu k alternatívam. Ľudia, ktorí sú sladkosťou LA už presýtení, môžu nájsť v tomto filme niečo pre seba.
