Včera som bol na káve s X. Teda, on bol na káve, ja na virgin mojite. Preberali sme politickú situáciu mravcov v Južnej Afrike a jej dôsledok na hurikány v Austrálii, keď v tom sme sa nejak dostali k tomu, že X nemá rád deti. Zdieľam jeho averziu, no bol som zvedavý na argumenty, preto som sa chvíľku zahral na názorového oponenta. Namiesto neosobnej diskusie mi ale X porozprával o svojom nedávnom zážitku.
X má mamu, ktorá ho raz za čas aj rada vidí. Taktiež má aj sestru – slobodnú mamičku s dvoma deťmi v predškôlkovskom veku, ktorá býva u mamy. V deň, keď X prišiel k mame na prespatie, bolo všetko viac menej v poriadku. Večer ale sestra išla von a keď sa jedno z detí zobudilo, nastal menší horor. Mama zvykla X hovoriť, že deti sú teraz v období, kedy skrátka potrebujú tú matku a tak, keď sa dieťa zobudilo a začalo plakať, nič, okrem matky, ho nedokázalo utíšiť. Samozrejme, jedno dieťa zobudilo druhé a takto potom spoločne plakali, kým neprišla sestra X. Matka X, už vynervovaná z detí, sa po utíšení detí potom ešte pohádala so sestrou X a obe išli „spokojne nasrato“ spať, zatiaľčo X len sledoval situáciu.
„Dobre,“ povedal som „ale čo si mi tým chcel povedať?“ X si odpil, zamyslel sa a povedal „Tie deti sa možno ani nikdy nedozvedia, že boli nechcené, ani to, že svojou samotnou existenciou premenili aspoň relatívne príjemný domov na niekedy až nočnú moru. Ostáva dúfať, že toto celé si tie decká neodnesú do života, že zvládnu nejak žiť a prežiť spokojný život, aj napriek svojmu detstvu.“ Kruté, no zdá sa pravdivé.
Ešte sme chvíľu s X kecali, potom sa rozlúčili a išli každý svojou cestou, no toto mi stále vŕtalo hlavou. Zrejme nie vždy je človek pripravený mať dieťa. Budem niekedy pripravený ja? Silne o tom pochybujem. Mám to skúšať aj napriek pochybnostiam? Dieťa nie je nábytok, mení životy. A, aj keď to znie egocentricky, ja takúto zmenu života nechcem. Rodenie a výchovu prenechám číňanom.
