Od 1. novembra minulého roku majú električky prednosť pred chodcami. Aspoň podľa papiera. Včera som si všimol, že papier nie vždy platí. Pár báb, ktoré bežali, aby stihli autobus na druhej strane cesty, prebehli cez koľaje, sekundy predtým, než tadiaľ mala prejsť električka. Našťastie sa nepotkli, ani nič podobné, inak by električka nemala šancu. Svoj autobus i tak nestihli... a jediné, čo získali, bola zvýšená hladina adrenalínu spôsobená možnosťou smrti, ak si to vôbec v tej rýchlosti uvedomovali.
Asi som teraz trochu za konzervu, no tento článok som chcel pôvodne napísať ďaleko skôr. Vtedy bol dôvod podobný, no s iným koncom. Električková doprava na pár hodín zablokovaná, pretože niekto tiež prechádzal cez koľaje a myslel si, že to stihne. Len vtedy nestihol. A tak bolo možné vidieť už len obrysy tela pod plachtou. Vlastne, domýšľam si, možno to bol v skutočnosti samovrah... ale silne o tom pochybujem. Skôr niekto, kto si chcel skrátiť cestu, možno niečo stihnúť, možno sa mu nechcelo počkať, až električka prejde, ktovie. Záver bol jasný: niekto prišiel o život. O život, o ktorý prísť nemusel. A papier tomu nezabránil, lebo sa niekto naň vykašľal.
Celý život sa úspešne (či menej úspešne) ponáhľame a tešíme na budúcnosť. Ako škôlkari sa tešíme, až pôjdeme konečne do školy, ako školáci sa tešíme na víkendy, na prázdniny, potom na vyštudovanie, potom sa tešíme, až konečne nájdeme prácu, ako pracujúci túžobne očakávame povýšenie, popri tom chceme mať čím skôr rodinu, aby sme sa presunuli do fázy, kedy budeme odpočítavať dni, kedy deti odídu na výšku a mohlo nastať odpočítavanie času do dôchodku. Kedy je vlastne život v prítomnosti? Nie je problémom samotné behanie?
Fajn, fajn, viem, niekedy zrejme treba i trochu rýchlosti, aby sme veci.... stíhali. A máme zasa problém, lebo namiesto žitia v prítomnosti robíme čo najviac preto, aby sme stihli budúcnosť. Koľkokrát ste už počuli, že deň by mal mať viac, než len 24 hodín? A stíhali by sme potom veci? Alebo sme už nastavení „nestíhať“? Čo máte napríklad dnes na pláne? A koľko hodín z toho je žitie v prítomnosti? Keby ste mali ovládač ako z filmu Click, koľko hodín z neho by ste pretočili? Ranné zobúdzanie? Dopravnú špičku na ceste do práce? Alebo to otravné nakupovanie a varenie večer? Nezabudnite na víkendové stretnutie s rodičmi a svokrovcami, ktoré by ste najradšej preskočili, či ten rozhovor so šéfom, ktorý ste aj tak sledovali iba zpolky, zatiaľčo druhá polovica sa pozerala na nádherné počasie vonku. Koľko hodín denne ste práve preskočili?
Blogový príspevok si zaslúži mať hlavu aj pätu, aj napriek tomu, že i ja práve teraz rozmýšľam zpolovice nad tým, čo budem robiť potom, čo toto zavesím na web... čo som tým všetkým vlastne chcel povedať? Ach, áno: neponáhľajte sa. Tých pár sekúnd, kým električka prejde, vás z časového zhonu nevytrhne. Navyše, ešte by ste si isto radi požili, nie? Pri brzdnej dráhe električky okolo 50 metrov to skutočne ostáva iba na vás. Pri troche šťastia potom hádam rovnaký princíp, ako pri električke, budete vedieť využívať i v zvyšku svojho života.... ak to stihnete.
