Príbeh jednej nemeckej rodiny

Na históriu sa zvyčajne pozeráme cez mená konkrétnych osobností, kladných či záporných. Menej sa však už zamýšľame nad tým, ako sa s rolou, ktorú spomínaní tvorcovia dejín zohrali, vysporiadali ich najbližší príbuzní či potomkovia... Predstavme si ale situáciu, kedy syn vie o svojom pomerne známom otcovi len nejaké dve alebo tri veci, navyše vôbec nie pozitívnych a zvyšok tvoria už len matné spomienky z detstva, výpovede starších súrodencov a hŕba archívnych materiálov. V takom prípade znie myšlienka nakrútiť o tom celovečerný film priam ako výzva.

A teraz konkrétne. Hanns Elard Ludin bol veľvyslancom Tretej ríše vo vojnovej Slovenskej republike. Ako oddaný člen NSDAP nastúpil do svojho úradu v Bratislave v roku 1941a okrem iného držal dohľad nad deportáciami tisícov slovenských Židov. V roku 1947 je ako vojnový zločinec odsúdený výrokom súdu na smrť obesením. Z učebníc dejepisu sa však už nedozvieme, že po sebe zanechal manželku Erlu a šesť detí...

Film Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem je dielom druhého najmladšieho z detí tohoto nadšeného obdivovateľa Hitlerových myšlienok. Malte Ludin sa narodil v Bratislave roku 1942, čiže v čase popravy svojho otca mal sotva päť rokov. Aj preto celú túto udalosť prežíval menej bolestnejšie než trebárs jeho starší brat a sestry, ktorým na otca ostalo predsa len viac spomienok a omnoho viac si uvedomovali, čo sa vlastne stalo. Rodina oklieštená o otca potom prežila obdobie po druhej svetovej vojne v západnom Nemecku a Malte Ludin vyštudoval politológiu.

Práve nedostatok spomienok na Hannsa Ludina - láskavého otca mu však umožnil pozrieť sa aj na Hannsa Ludina - nemeckého nacistu, pričom, narozdiel od svojich starších súrodencov sa tak mohlo diať bez zbytočných emócií. Podľa vlastných slov však s celým s filmovaním bolo možné začať až po matkinej smrti v roku 1997. Celé deväťdesiate roky však Malte Ludin so svojimi priateľmi podriadil zhromažďovaniu materiálov pre film. Neľahká úloha, no výsledok stojí za to.

Do Trenčianskych Teplíc som prišiel iba na skok. Potom, čo som si vybavil akreditáciu som chvíľu vnímal samotnú atmosféru kúpeľného mesta. So spolužiakom sme sa šli pozrieť na Most slávy, na ktorom je už pripravené voľné miesto pre pamätnú tabuľku Nastasie Kinski. Krátko pred 19. hodinou som už ale plný očakávaní sedel v sále kina Prameň. Vedel som, že veľké filmové festivaly zvyknú svojou prítomnosťou poctiť aj režiséri súťažných filmov, no aj preto, že som si neprečítal Festivalový denník, v prítomnosť autora tohoto filmu som veril len v kútiku duše. Našťastie, uvádzačka za veľkého potlesku divákov nakoniec predsa len privítala aj pána Malteho Ludina.

Nerád by som prezradil všetko, preto len pár základných informácií. Film je rozdelený do viacerých častí, sprevádzaný autentickými výpoveďami Malteho starších sestier Bärbel a Ellen a mladšej Andrey, ako aj ich detí. Jedna z častí filmu sa venuje politickej ceste Hannsa Ludina, jeho kariére v prvej svetovej vojne. Ako mnohí z Nemcov, aj on v čase neutešenej hospodárskej situácie podľahol energickému Adolfovi Hitlerovi a jeho myšlienkam. Svedčí o tom aj list, ktorý Hanns Ludin napísal v roku 1930 z väzenia. Po nástupe Hitlera k moci začal stúpať aj v straníckych štruktúrach NSDAP. Hovorené slovo je doprevádzané dobovými fotografiami i videozáznamom, pričom v jednej z ďalších častí sa pozrieme aj na život matky Erly a ostatných súrodencov... sledujeme tak príbeh jednej nemeckej rodiny. Sprevádzaní zábermi našich vtedajších politických elít ale zavítame aj do dnešnej Bratislavy. Malte Ludin sa vyberie na miesto, kde dodnes stojí dom, v ktorom vyrastal, rovnako ako do blízkosti budovy vtedajšieho nemeckého veľvyslanectva. Skúmaním rôznych historických materiálov sa Malte Ludin snažil nájsť odpoveď na otázku, či jeho otec vedel o tom, čo sa vlastne deje s ľuďmi, ktorých posiela do koncentračných táborov, čo by ho samozrejme celkom neospravedlňovalo. Malteho sestra Ellen vo svojej autentickej výpovedi dokonca hovorí “keby len tak chcel vedieť...”. Väčšina dokumentov však svedčí o tom, že Hanns Ludin o tom naozaj mal páru. Existovala totiž nádej, že prsty v organizovaní deportácií mal len poradca Wysliceny.

Po skončení filmu, keď sme mali možnosť diskutovať so samotným tvorcom Maltem Ludinom, neodolal som, a spýtal som sa, ako Malte Ludin vnímal situáciu, keď sa ho jeho sestra Bärbel snažila presvedčiť o nevine ich otca štýlom “môj malý Malte, ničomu nerozumieš, vtedy bola iná doba”. Malte Ludin odpovedal, že nezarazila ho ani tak čo povedala, ale ako to povedala. Chladno. Inak, v týchto fázach filmu sa naozaj nedalo hovoriť o rodinnej idylke. Hanns Ludin - milujúci otec jednoducho prežil v mysliach Malteho starších sestier a čo je horšie, takýmto spôsobom sa jeho obraz prenáša aj na jeho synovcov a netere. Zvláštny náboj mali aj rozhovory Malteho Ludina s potomkami bratislavských židovských rodín.

Možno milovať svojho otca, ktorý viedol vzorný rodinný život, aj napriek tomu, že poslal na smrť tisíce ľudí? Malte Ludin, syn nemeckého vojnového veľvyslanca na Slovensku v tom má jasno. Tento film mal premiéru na tohtoročnom Berlinale, v jednom z februárových čísel o tom informovalo aj SME... vlastne odvtedy sa mi aj vryl do pamäti s dôvetkom “treba vidieť”. V samotnom Nemecku sa film stretol skôr s pozitívnym ohlasom, okrem toho bol uvedený aj v Argentíne. Teraz prišlo na rad Slovensko, pravda, s osobitnou príchuťou, symbolizovanou jednak tým, že najtragickejšie kapitoly napísal život do príbehu rodiny Ludinovcov práve v Bratislave, jednak tým, že sami sme sa ešte s otázkou vojnového Slovenského štátu nevysporiadali. Ak teda film Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem zavíta aj do ďalších slovenských kín, určite si ho pozrite. Je aj o nás.