Ján Pavol II. a tajomstvo jeho autority

Na začiatku však u mňa prevládala tá uchvátenosť z pompéznosti, majestátnosti úradu pápeža. Napríklad po Neronových čistkách v Ríme nakoniec aj sv. Peter v Sienkiewiczovom románe podľahol pokušeniu zachrániť si život a dal sa na útek z večného mesta. Späť ho vrátila až odpoveď Ježiša Krista na jeho otázku Quo vadis, Domine. Iná legenda sa viaže k rozkolu medzi rímskou a byzantskou Cirkvou. Bolo to v roku 1054, keď pápežský legát zanechal na oltári chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole exkomunikačné listiny adresované vtedajšiemu patriarchovi Michalovi Kelluraliovi a pri odchode si z topánok striasol prach toho “nečistého” miesta. Klaus Schatz spomína aj problémy, ktoré sa neskôr vyskytli s príliš veľkým množstvom pápežov v západnej Cirkvi. Istý čas sme totiž disponovali troma pontifikmi, z ktorých jeden sídlil v Ríme, druhý v Avignone a ďalší pre istotu v Pise. Do celej záležitosti sa preto obul Žigmund Luxemburský a bulou Haec Sancta dal veci do poriadku. Toľko Západná schizma. Na začiatku 16. storočia zase pápež Lev X. exkomunikoval istého augustiniánskeho mnícha Martina Luthera a bol z toho ďalší rozkol. Bez povšimnutia neostane ani Ján XXIII. a zvolanie Druhého Vatikánskeho koncilu.

Svätý Otec Ján Pavol II. bol však napriek mojej záľube v histórii jediným pápežom, ktorého som videl na vlastné oči. Od detstva mi pápežský úrad symbolizovala práve jeho tvár, jeho šibalský pohľad, jeho ruky, jeho meno. Obrázok Jána Pavla II. som nosil v modlitebnej knižke, jeho fotografiu nám ukázala rehoľná sestra na hodine náboženstva. Bol to jeho hlas, ktorý sa na Vianoce či na Veľkonočnú nedeľu ozýval v nejednej domácnosti počas tradičného požehnania Urbi et Orbi. Dokonca sme si akosi zvykli na to, že rímsky biskup zvládne po slovensky aj viac ako len pozdrav, o čom svedčili jeho predchádzajúce návštevy Slovenska či pravidelné audiencie vo Vatikáne. Vážnosť zdravotného stavu Svätého Otca som si však celkom nepripúšťal,...

... až kým v septembri 2003 napriek mnohým vyjadreniam, ktoré mu odporúčali necestovať, napokon predsa len zavítal na Slovensko. Neviem ako vy ostatní, ale ja som asi skutočne musel vidieť na vlastné oči, že pápež nevládze vstať, že nevládze mávať vatikánskou vlajočkou tak energicky ako kedysi, alebo že po pár vetách jeho kázeň musel dorozprávať kardinál Tomko... V piatok, 12. septembra 2003 na Námestí SNP v Banskej Bystrici sa na Svätom Otcovi zračila únava, bolesť, utrpenie. No napriek tomu bol pápež rád, že tu mohol byť s nami, pričom si dovolím tvrdiť, že na ľudí na námestí rovnako vplývala jeho prítomnosť. Ján Pavol II. tak prijal silu na ďalšie dni, ktoré mal stráviť na Slovensku a po vzájomnej interakcii sila pápežovho ducha zas naplnila duše tisícok ľudí na námestí, pričom som bol rád, že som jedným z nich. A to nebolo spôsobené len historickými danosťami úradu Petrovho nástupcu.

Ján Pavol II. teda navštívil Slovensko aj po tretíkrát. No tým, že sme mali možnosť vidieť rozpoloženie jeho fyzických síl, uvedomili sme si, že jeho pozemský pontifikát sa blíži ku koncu, a preto bolo nanajvýš symbolické, že svedkami jednej z jeho posledných apoštolských ciest sme boli my Slováci.

Nedávnou smrťou pápeža Jána Pavla II. prišiel svet o morálnu autoritu, Poliaci o svojho najslávnejšieho rodáka, nech mi Sienkiewicz odpustí a v neposlednom rade, Cirkev prišla o dobrého pastiera. Jeho pôsobenie na medzinárodnom diplomatickom poli malo za následok pád komunizmu, vystupoval proti prehlbovaniu chudoby a hladu, bol mu blízky dialóg s ostatnými náboženstvami, dokonca odmietal vojenský zákrok v Iraku. To všetko privítali i neveriaci. S väčším nepochopením sa však už stretlo to, že počas celého pontifikátu nikdy neopustil svoje zásady.

No stál by sa Svätý Otec bez ich dodržiavania takou morálnou autoritou? Domnievam sa, že Karolovi Wojtylovi sa dostalo toľkého rešpektu práve vďaka jeho nekompromisným postojom v tých najzákladnejších otázkach. Hovorca KBS, Marián Gavenda v televíznych diskusiách niekoľkokrát vyzdvihol jeho krok s modernou dobou práve tým, že vo svojich početných encyklikách varoval pred jej nebezpečenstvami... Otázne je, kedy si to uvedomí aj Európska únia. Zmluva o ústave pre Európu by sa totiž takou autoritou tiež rada stala a mám pocit, že ten dokument tieto ambície rozhodne neskrýva. Ako radi by nás európski politici videli v situácii, kedy by bola ústavná zmluva v morálnych otázkach citovaná, či dokonca uctievaná minimálne tak ako Svätý Otec... Avšak dokumentu, ktorý nie je písaný z lásky k ľuďom, ale rovno pre ľudí (či skôr euroobčanov) sa to nemôže podariť. Na koho sa teda chce Európa hrať?

Možno si budeme musieť zvyknúť na nového pápeža, na jeho tvár, pohľad, ruky či meno. Možno sa k nám už neprihovorí po slovensky. Neexistuje však dôvod na to, aby zišiel z cesty svojho predchodcu. Iste, pápež, ktorý by mávol rukou nad ľudským životom by bol možno obľúbenejší, hoci na nesprávnej strane, no potom od neho nemôžeme čakať ani zlomok z toho, za čo sa v diplomacii zaslúžil Ján Pavol II. Jedno bez druhého totiž nejde. K štúdiu historických kníh teda pridajme aj diela pápeža, ktorý práve odišiel do večnosti.