Vždy ma lákalo pozrieť sa do Číny, tak som využil ponuku letu s prestupom v Šanghaji, ktorý je synonymom rozvíjajúcej sa Číny. Napríklad v roku 1992 nemali žiadnu stanicu metra a dnes je tu jedna z najväčších sietí metra na svete. Napriek tomu, že Čína je komunistická krajina ako Vietnam, veľmi to tu na prvý pohľad nebadať. Ale na druhú stranu viac ako vo Vietname, nakoľko bolo zakázané sa pozrieť na google, gmail alebo facebook.
Po vybavení byrokracie a získaní pečiatok na letisku som sa vydal do mesta. Existujú dve možnosti – rýchla – využitie najdlhšej maglev trasy v osobnej preprave, ktorá vzdialenosť 30 km medzi letiskom a mestom zvládne za 8 minút – a pomalá – klasické metro, ktorým cesta z letiska do centra Šanghaju trvá vyše hodiny. Povedal som si, že vyskúšam obe.
Ranná cesta metrom bola zážitok. Spočiatku väčšia časť cesty bola nad zemou, až sa ponorila pod zem a vtedy začali známe to obrazy z čínskeho alebo japonského metra. Na jednej stanici nastúpilo toľko ľudí, že ich museli zvonku do metra natláčať a v metre sa nedalo ani pohnúť. A na každej ďalšej stanici pribúdali ďalší a ďalší a ja som sa stále divil, že kam sa všetci vojdú. V metre neplatia žiadne pravidlá. Kto príde prvý, ten sedí. Žiadne, že starší alebo tehotné majú prednosť.
Pri cene jazdy metrom záleží na vzdialenosti, ale z letiska do centra ma stála 7 juanov, čo je asi 1 euro. Pre porovnanie jedna cesta maglevom stála 70 juanov, čo je asi 10 eur.
Vystúpil som v centre hneď pri rieke, aby som sa pokochal modernou časťou Šanghaja, ktorá bola hneď za ňou. Nábrežie je spravené ako pešia zóna a nachádza sa na ňom množstvo stánkov a reštaurácií a pamätníkov, ktoré pripomínajú čínsku históriu. Ja zaujímave vidieť fotografie z minutlosti, ktoré ukazujú toto miesto a že napríklad pred 30 rokmi tu takmer nič nebolo.
Cez rieku sa dalo prejsť loďou alebo tunelovou lanovkou pod vodou. Šiel som do toho a prinášam aj video z jazdy:
Na druhom brehu bolo vidieť všetky pýchy Šanghaja – televíznu vežu Perla orientu, budovu Svetového finančného centra, Šanghajskej veže aj Ťin mao, ktorá bol dlho najvyššou budovou v Číne. Keďže mám rád výhliadky, tak takmer vždy moje prvé kroky smerujú na najvyššie položené miesto v meste. Z výšky totiž človek nadobudne hneď inú predstavu o meste a o výške budov. Teraz som si však nevybral najvyššiu budovu, ale najkrajšiu a išiel som na výhliadku do televíznej veže.
Dlho som rozmýšľal, či tam mám vôbec ísť, pretože okolo celého mesta sa vznášala akási podivná hmla, tak som rozmýšľal, že možno by bolo dobré počkať až sa poobede rozplynie. Ako som sa potom ale dozvedel, tak to nebola hmla, ale smog, ktorý sa poobede ešte zhoršuje, takže bolo rozhodnuté, že výhliadku navštívim teraz.
Vo veži sa okrem výhliadky nachádza aj veľká herňa pre deti, zaujímavá projekcia futuristickej vízie života v Šanghaji a úplne dole aj múzeum histórie mesta, kde sa návštevníci dozvedia, ako mesto vzniklo, ako vyzeralo po vzniku a ako sa vyvinulo až do dnešnej podoby. Vidieť sa tiež dajú modely historických vozidiel, interiéry obchodov a bytov alebo množstvo fotografií a videí.
Následne som sa vybral do staršej časti mesta, kde sa nachádza trh a park Yuyuan Garden. Trhovisko zodpovedá všetkým zásadam turistické miesta, nachádza sa tu množstvo obchodov s tradičným jedlom aj sladkosťami. Na druhú stranu záhrada Yuyan je miesto ako z iného sveta. Ten pokoj úplne vytrhne človeka z reality okolo.
Už pri prvom pohľade je jasné, že Šanghaj zažíva nebývalý rozmach a všetky staré budovy sú likvidované a na ich miestach vyrastajú moderné budovy. Ako som spomínal, človek vôbec nemá dojem, že sa prechádza po krajine, kde vedúcu úlohu hrá komunistická strana, ale vždy sa objaví niečo, čo tento fakt pripomenie. Mne to vždy pripomínali večne chrchlajúci ľudia na uliciach – muži aj ženy – ktorý neváhali chriacheľ vytiahnuť asi až z päty a odpľuť na ulicu. A to som si myslel, že nič nie je nechutnejšie ako grgajúci Malajčania.
V Šangaji sa nachádza relatívne veľké množstvo parkov. Nie sú také veľké ako Central Park v New Yorku, sú menšie, ale je ich relatívne veľa. Číňania parky využívajú na relax. Hrajú rôzne športy, tancujú spoločenské tance, kŕmia kačice alebo len tak kecajú. Ale najviac ľudí trávilo čas hraním kariet o peniaze.
Čo ma veľmi prekvapilo je čistota mesta. Neustále vidieť ľudí, ktorí zametajú ulice, chodníky, parky, na zemi sa takmer nenechádzajú žiadne odpadky. Dokonca sa tu nachádza aj množstvo verejných záchodov, ktoré sú zadarmo a vždy ich stráži nejaká obsluha, ktorá dozerá na ich čistotu, takže ani nevyzerajú ako miesto, ktorému sa radšej vyhnúť. Možno je to dobrý spôsob ako zamestnať veľké množstvo ľudí, ktoré v meste žije.
Dni v zime sú celkom krátke a už po piatej bola tma, čo som využil na prechádzku po najväčšom nákupnom bulvári v Šanghaji – Nanjing Road. Tak tu by aj Las Vegas so svojimi neonmi žiarlilo.
Čo sa týka jedla, tak musím povedať, že som bol dosť sklamaný. Jednak je veľmi ťažké nájsť jedlo, ktoré by sa podarilo identifikovať, pretože väčšina nápisov je len v čínštine a z obrázku sa úplne nedá spoznať, čo je čo. A druhá vec, že mi ani neprišlo obzvlášť chutné. Určite za zmienku stoja miestne parené buchty plnené mäsom – dim sum, alebo pečená kačka, ale zhýčkaný Vietnamskou skvelou kuchyňou som mal celkom problém. Na druhú stranu 24 hodín sa dalo zvládnuť a vždy je po ruke Mc Donald’s.
Lietadlo odlietalo niekedy po polnoci, ale posledný maglev na letisko premáva o 21:30, a ten som nechcel zmeškať. Veď kedy inokedy budem mať možnosť viesť sa vo vlaku, ktorý ide rýchlosťou 430 km/hodinu. Musím priznať, že to bol zážitok. Celkom to bolo cítiť aj v hlave a hlavne všetky autá na diaľnici mi prišli, že sa hrozne vlečú. Už teraz sa neviem dočkať hyperloopu, ktorý má isť minimálne dvakrát rýchlejšie.
Aj keby sa mohlo zdať, že jeden deň v Šanghaji stačil, lebo tak to hovorila partička čechov na letisku, tak by som asi nesúhlasil.
Nestihol som si pozrieť areál výstavy Expo, kde sa nachádza zaujímavá moderná architektúra, ani riečne trhy v oblasti Zhujiajiao, ani Disneyland, ktorý sa nachádza v blízkosti mesta, kde by sa dal určite stráviť celý deň. A vlastne nasať atmosféru Číny a Šanghaja tak ako to robievam bežne, lebo to sa za 24 hodín skutočne veľmi nedá.
