V Aucklande na letisku som musel stráviť noc na letisku a pokračovať v mojej ceste do Queenstownu, kde som sa mal stretnúť s mojimi kamarátmi Martinom a Magdou, ktorí tu teraz žijú a cestujú.
Aucklandské letisko nie je úplne príjemné miesto na strávenie noci. Síce ho na noc nezatvárajú, ale nenachádza sa tu množstvo zákutí a miest, kde by sa tu nerušene dala stráviť noc. Problém je, že všetky hotely sú od letiska dosť vzdialené a jediný jeden, ktorý tu je hneď pri východe z terminálu chce asi 200 € za noc, čo mi prišiel ako nezmysel, keďže toľko som nezaplatil ani za letenku do Queenstownu.
Let do Queenstownu su celý prespal, zobudil som sa až na turbulencie pri klesaní, nakoľko aj v Queenstowne bolo veľmi pekné daždivé počasie. Na Južnom ostrove sa práve končí jeseň a pripravujú sa na zimu.
Na letisku ma čakali Magda s Martinom, ktorí si kvôli mne museli požičať nové auto, lebo v tom, ktoré majú by sme sa všetci nepomestili. Mali ho iba pre dvoch a zadnú časť mali prerobenú na posteľ, čo je veľmi praktické, keď človek cestuje po Zélande dlhšie, ale asi by sa nikomu z nás troch nechcelo cestovať stále poležiačky. A asi by to ani nebolo dovolené.
Z Queenstown sme hneď odišli. Je to také snobské mestečko kam chodia bohatí novozélanďania a cudzinci lyžovať. My sme zamierili do mesta Te Anau, ktoré je bránou do národného parku Fiordland. Cesta bola asi pekná, ale keďže pršalo, moc si z nej nepamätám. A k tomu aj môj časový posun a noc strávená na letisku, takže som už v aute pekne vytuhol.
V Te Anau sme mali prenajatý pekný domček, neďaleko od jazera a vlastne aj od centra mestečka. Ono je to vlastne veľmi malé mestečko, hlavnú časť tvoria ubytovania pre turistov v sezóne, ktorá je tu niekedy od novembra do marca. Na zimu sem nechodí až tak veľa ľudí.
Domček bol veľmi pekný, nazvaný samooblužným. Majiteľka nám poslala inštrukcie cez mail, kľúč bol schovaný v takej skrinke na heslo a napísala nám, čo máme kde hľadať, čo kde zapnúť a v akom stave máme dom odovzdať. Veľká dôvera. Dom bol pre nás ideálny, len sa určite každý z našich končín pozastaví nad tým, že keďže tu majú zimy ako u nás, ako to, že nemajú kúrenie. Kúri sa tu pomocou klimatizácie a elektrických ohrievačov, čo je síce efektívne, ale dosť drahé a neekologické. Nehovoriac o tom, že si nikto nevie predstaviť tú zimu, keď vyjde zo sprchy alebo ide ráno na záchod, kde ohrievače ani klimatizácia nie sú.
Celá oblasť Fiorlandského národného parku je známa tým, že tu asi 200 dní do roka prší a priemerný úhrn zrážok je od 1200 mm do 8000 mm. Mali sme šťastie, že hneď prvý deň bolo krásne slnečné počasie, tak sme sa vybrali na výlet.
Te Anau je krásne miesto situované na brehu jazera Te Anau, ktoré je najväčšie, alebo druhé najväčšie jazero na Južnom ostrove. Dajú sa na ňom robiť výlety loďou, alebo sa dá pekne obísť, aj keď to asi nie je prechádzka na jeden deň. Okrem toho sa tu nachádza aj kino, ktoré hrá každý večer hollywoodsky blockbuster a okrem toho premieta aj letecké zábery urobené nad národným parkom. Toto sme si nenechali ujsť, aby sme vedeli, čo nás čaká a snáď aj neminie.
Mestečko je vstupnou bránou do parku, odtiaľ vedie jediná cesta až do Milford Sound, kde žije pár obyvateľov, ale väčšinou ju používajú turisti, ktorí národný park navštevujú. Správa parku spravuje tzv. Great Walks, čo by som povedal, že sú to také turistické trasy, ktoré sa líšia obtiažnosťou a náročnosťou. Nájdeme tu krátke túry vhodné pre rodiny s deťmi, aj pre vozíčkarov, jednodenné náročnejšie výlety, a potom aj niekoľkodenné výlety ako Hollyford Walk alebo Milford Walk, kde treba byť už dobre vybavený na podmienky, mať so sebou dostatok vody a jedla a stan alebo veci na spanie (dá sa prebývať aj v prístreškoch, tzv. Huts, ktoré sú vybudované po ceste, ale iba do naplnenia kapacity, potom už neostáva nič iné ako stan.)
Keďže ja som nebol pripravený na nejakú väčšiu túru, jediné zimné oblečenie čo som so sebou mal boli moje dvojvrstvové rifle, zimná bunda a tenisky, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme iba na jednodenný výlet na vrchol Key Summit a k jazierku Howden. Tak akurát pre mňa. Cestou nám bolo celkom teplo, ale keď sme vyšli na vrchol, tak sme skoro zapadli snehom, takže počasie sa tu nedá úplne predvídať.
Večer sme chceli ísť na dobrú večeru, chcel som ochutnať nejaké tradičné novozélandské jedlo, čo je vraj fish&chips. Ale keďže tu majú aj veľa hovädzieho dobytka, tak som dúfal, že tu bude aj nejaký steak house. Magda vygooglila, že dobré steaky by mali mať v reštaurácii Redcliff, čo z vonku vyzeral ako taký malý domčúr, menší než náš, ale vnútri bol celkom veľký. A musím povedať, že večera stála zato. Viac v obrazovej prílohe. Ak budete mať cestu do Te Anau, určite návštevu tejto reštaurácie odporúčam, skutočne jedno z najlepších jedál, čo som kedy jedol.
Ďalší deň sme už také šťastie nemali. Pršalo. Pôvodne sme mali ísť do Milford Sound na výlet loďou, ale cestu tam kvôli snehu zatvorili, takže sa naše plány zmenili. Len sme dúfali, že ju otvoria na ďalší deň, aby sme výlet mohli absolvovať, lebo neskôr by to už nebolo možné. Takže sme vlastne celý deň sledovali správy o zjazdnosti cesty do Milford Sound. Aspoň bol čas na nákupy a okrem pohľadníc som si kúpil aj teplé ponožky z merino vlny, čo je najjemnejší druh ovčej vlny. A musím povedať asi aj najteplejšej. Už mi u nás na záchode a v kúpelni, ale ani na výletoch nebola zima od nôh.
Na Zélande sa jazdí tak ako vo Veľkej Británií vľavo a mal som možnosť si nachvíľku zašoférovať. Ale nemôžem povedať, že by mi to úplne šlo. Celkom som sa mýlil, hlavne pri odbočovaní vpravo som vždy vpálil do nesprávneho jazdného pruhu. Asi by to chcelo pobudnúť trochu dlhšie a dalo by sa to zvládnuť, ale nejak sa do toho hrnúť nebudem. Čo sa mi ale páčilo, tak na Zélande sú veľmi disciplinovaní vodiči. Majú tam napríklad také pravidlo (a niekedy ho popri ceste pripomínala aj značka), že ak je za tebou rýchlejšie vozidlo, tak ho máš nechať, aby ťa obehlo. A skutočne to všetky kamióny a dodávky robili, takmer vždy nás pustili. A keď nie, tak to asi boli cudzinci, ktorí o tom nevedeli.
Ešte sme tento deň využili na návštevu vtáčej rezervácie, kde pomáhajú ohrozeným druhom vtákov. Prišli sme práve na kŕmenie, čo bolo spojené aj s krátkou prednáškou o činnosti centra, o živote vtákov a o tom, akým problémom čelia.
Vtipné boli kačice, ktoré keď videli bandu ľudí, tak sa po nás vrhli a mohli sme ich nakŕmiť priamo z dlane. Potom za nami všade chodili a jedna, ktorá zmeškala kŕmenie, tak na tie ostatné stále kačkala, asi im riadne nadávala, že jej nič nenechali. Nuž, kto neskoro chodí...
Mali sme šťastie a na ďalší deň cestu otvorili, takže sme sa mohli dostať až do Milford Sounds. Tento nápad sme nemali len my, ale na otvorenie cesty čakalo aj niekoľko desiatok autobusov a osobných áut v kolóne, ako sme sa blížili k miestu, kde bola cesta zavretá. Keď sme ňou šli, pochopili sme, prečo cestári cestu uzavreli. Toľko snehu, čo napadlo za posledné dva dni, som skutočne nečakal. Však cesta nebola položená až v takej vysokej nadmorskej výške.
V prístave v Milford Sound boli na nával turistov pripravení, bolo tu niekoľko lodí, ktoré vyplávali, takže človek vôbec nemal pocit, že sa nejako tlačí, alebo že je tu veľa ľudí. Viac z cesty loďou v obrazovej prílohe.
Popri ceste loďkou sme dostali aj tradičné novozélandské jedlo – fish&chips. Síce som nikdy nebol na fjordoch v Nórsku, ale musím povedať, že ak sú také pekné ako fjordy na Zélande, tak sa tam musím niekedy vybrať.
Moja rýchla návšteva na Zélande sa veľmi rýchlo skončila a po ceste na letisko do Queenstownu sme si užívali krásne slnečné počasie, ktoré nám prijalo po celej ceste.
V mestečku Athol sme sa pôvodne zastavili len vycikať, ale videli sme zaujímavo vyzerajúcu miestnu reštauráciu Brown Trout Café, tak sme si povedali, že tu určite budú mať nejaké dobré mieste ryby. Reštaurácia bola zároveň aj spolčenský dom, obchod a všetko. Všetci sme si dali rybu, ja som neodolal rybacej polievke Fish chowder, ktorá prekonala moje očakávania.
Okrem výletu na Južný ostrov som mal čas sa poobzerať aj v Aucklande. Aj keď veľké mestá nemám rád (žije tu asi 1,6 milióna obyvateľov z 4,7 milióna celkových obyvateľov Nového Zélandu), musím priznať, že Auckland má svoje čaro. Mňa dostal svojou SkyTower, odkiaľ vidno celé mesto aj zátoku ako na dlani. Potom som bol nadšený aj s rybieho trhu, kde som si dal vynikajúce národné jedlo – fish&chips.
Celkovo oblasť prístavu v Aucklande prerobili na pešiu zónu a momentálne sa zo starých industriálnych stavieb stávajú centrá kultúry a oddychu pre miestnych obyvateľov ako aj turistov.
Loďkou z prístavu sa dá dostať cez zátoku do mestečka Devonport, odkiaľ zo sopky Mount Victoria (vrchol je v nadmorskej výške asi 100 m) je nádherný výhľad na celý Auckland a je zaujímavé tu pozorovať, ako sa ponára do tmy a do svetiel veľkomesta.
Celkovo som si polepšil – z teploty okolo 5 stupňov a dažďu bola prechádzka v Auckladne veľmi príjemná, taký krásny jesenný deň s teplotami okolo 18 stupňov a spŕchlo len podvečer, keď som si dával vynikajúcu zmrzlinu v donate.
Moja návšteva Zélandu bola krátka, určite by si zaslúžil viac času, ale som rád, že som stretol Martina a Magdu, že som videl krásny národný park a verím, že sa sem ešte vrátim. Ale teraz hor sa ďalším dobrodružstvám, ďalší let, a tam už dúfam zimnú bundu potrebovať nebudem!
