Tejto ponuke očividne neodolalo viacej Slovákov a Čechov, podľa môjho odhadu nás bola tak polovica lietadla. Dokonca aj vedľa mňa sedel Slovák, ktorý zobral na výlet svoju mamu (60+), ktorá odjakživa chcela vidieť Peru, tak prečo nie teraz, keď je to také lacné. Začal som normálne rozmýšľať, či by som ja bol schopný zobrať svoju mamu takto na výlet, či by to zvládla a hlavne, či by som to zvládol ja.
Let z Londýna do Limy trval 12 hodín a keďže sme už z Londýna vyrazili asi o 2 hodiny neskôr, v Lime sme pristáli s meškaním, takže som nestihlo môj prípoj do Arequipy. Už predtým som bol v Peru a povedal som si, že teraz pôjdem na miesta, ktoré som ešte nevidel alebo nestihol vidieť, takže narozdiel od väčšiny turistov v lietadle som vynechal Machu Picchu, Cuzco alebo jazero Titicaca. V Lime som sa zdržiavať veľmi nechcel, pretože som si ju nepamätal ako nejaké prívetivé miesto. Avšak kvôli zmeškanému letu som sa nedobrovoľne musel zdržať jednu noc a deň.
Našiel som si hostel v blízkosti letiska, čo teda nebola úplne najlepšia štvrť, ale nechcelo sa mi nad tým veľmi, unavený po lete, rozmýšľať. Väčšina lepších ubytovaní je v štvrti Miraflores, ktorá je asi 40 minút jazdy taxíkom, ale som sa v Lime nechcel zdržať viac ako bude nutné, tak som uprednostnil hostel v blízkosti letiska.
CESTOVATEĽSKÝ TIP / Ak niekedy budeš cestovať do Limy (ale možno aj iných jihoamerických krajín), oplatí sa výjsť z areálu letiska a zobrať si taxik až tam. Rozdiel je značný. Môj hostel, ktorý bol vzdialený asi 5 minút jazdy by z letiska stál 30-40 solov (8-10 eur), spred letiska ma stál 8 solov (2 eurá).
Prišiel som na hostel, ktorý bol veľmi prázdny, ale veľmi pekný a kvalitný. Prázdny asi preto, že väčšina ľudí nechce ostať v tejto štvrti, keď sú v Lime. Ale na moje prekvapenie som v mojej izbe našiel Slovenku, ktorá sama cestovala tri týždne v Peru, a práve končila svoj výlet. Vraj to takto robí každoročne, vždy v inej krajine a budúci rok ju čaká Bolívia. Má sa na čo tešiť :)
Druhý deň som mal voľno až do večera, tak som sa prešiel po susedstve, kde vlastne nič zaujímavé nebolo. Také bežné limské predmestie, tak som si dal aspoň obed. Veľmi dobré ceviche a lomo saltado za 7 solov (menej ako 2 eurá). Keď sa však z vedľajšej reštaurácie ozvala streľba (asi nejaké vyjasňovanie si rozličných názorov), rozhodol som sa, že predsalen asi bude lepšie vydať sa do centra.
Lima bola dosť iná ako som si ju pamätal spred 3 rokov. K lepšiemu dojmu prispel asi aj fakt, že bola posledná nedeľa v mesiaci a vtedy mesto uzavrie všetky ulice v centre pre automobilovú dopravu a vznikne jedna veľká pešia zóna.
O 12:00 na Hlavnom námestí Plaza de armas prebieha vojenská prehliadka pred prezidentským palácom, v nedeľu naviac obohatená o vystúpenie orchestra na koňoch, ktorý hrá nejaké peruánske vojenské, ale aj klasické skladby. Okrem tejto prehliadky bolo na námestí pripravené plátno na projekciu filmov, a tiež množstvo stánkov s tradičným miestnym jedlom.
Keď už som pri jedle, tak sa asi oplatí na chvíľku sa pri ňom pristaviť a predstaviť ho. Peruánska kuchyňa patrí medzi najvychytenejšie na svete a minimálne v Južnej Amerike ju milujú všetci. O tom by som sa určite s nikým nehádal, aj keď napríklad zopár mojich kamarátov by určite povedalo, že nič nie je lepšie ako gruzínske jedlo. S tým nemôžem nesúhlasiť tiež, takže v tomto by som asi vyhlásil remízu.
Tradičným jedlom v prímorských oblastiach je ceviche – surová ryba v octe s cibuľkou a kukuricou. V horských oblastiach sa je viac mäso, najmä lamie, ale aj napríklad mäso z morských prasiatok. Populárne je tiež ají de gallena, čo je kuracie mäso v takej žltej omáčke z papriky, ktorá jej dá farbu. Ďalej lomo saltado, čo je vraj vplyv čínskej kuchyne, nakoľko ide o hovädzie rezance urobené na panvici s paprikou, paradajkami, cibuľkou a sójovou omáčkou podávané s ryžou. Ešte musím spomenúť causu, čo je zemiak plnený avokádom, čo sa dá považovať tiež za národné jedlo.
Zo sladkostí treba určite ochutnať picarones, čo sú také naše šišky, len viac pripomínajú kruhy, ktorými sa hádže na cieľ. Vynikajúca (a dosť sladká) bola mazamorra, čo je vlastne mliečna ryža s horúcim džemom a škoricou a na vrchu s broskyňou. Ďalej sa na námestí dala vyskúšať aj zmrzlina, najexotickejší druh bola syrová zmrzka a zmzrlina z quinoyi, ktorá je dôležitou plodinou, ktorá sa pestuje najmä pri jazere Titicaca.
Niektoré stánky sa venovali čisto len alkoholu. Národným pitím v Peru je pisco, čo je pálenka z hrozna (zvyčajne okolo 42%) a v stánkoch dávali ochutnávať rôzne typy pisca (líšili sa najmä kvalitou hrozna, ktoré sa použilo na ich výrobu), a potom aj piscá ochutené, ako pisco sour (dalo by sa nazvať pisco nakyslo), ktoré sa tradične pije s rozšľahaným vaječným bielkom, ďalej pisco s macerovanými listami koky (tento si ma získal asi najviac, chutil ako čaj s alkoholom, ale k použitiu koky sa ešte v mojich blogoch vrátim), alebo pisco ala likér Baileys.
Plný gastronomických zážitkov som sa pomaly presunul do štvrti múzeí, kde sa nachádzajú aj veľké parky, kde obyvatelia Limy trávia nedeľné popoludia. Obzvlášť lákavý pre turistov (ale nájdeme tu aj dosť miestnych) je Parque de la reserva, ktorý dalo postaviť mesto a nachádza sa v ňom asi 15 rozličných typov fontán, ktoré pôsobia veľkolepo a predpokladám, že v noci sú aj patrične veľkolepo osvietené. Celý dojem z parku mi pokazila autostráda, ktorá ho pretína a všetci ju musia odchádzať podchodom.
Musím inak priznať, že sa Lima celkom zmenila odkedy som tu bol naposledy. Postavili jednu linku metra, ktorá slúži najmä miestnym obyvateľom, momentálne stavajú ďalšie dve, ktoré majú spojiť letisko s centrom mesta, voči čomu vraj protestovali vodiči autobusov a taxikári, ktorí tým pádom prídu o prácu. Lima sa snaží riešiť aj katastrofálnu dopravnú situáciu budovaním obchvatov a diaľnic, čo sa jej zatiaľ darí, aj keď pomalšie, ako by si predstavovala. A nezabúda ani na obyvateľov a turistov a snaží sa budovať aj nové atrakcie, parky a pracovať na kultúrnom vyžití návštevníkov aj Limčanov.
Z parku to potom bola ešte celkom pekná prechádzka do štvrte Miraflores, ktorá je takou výkladnou skriňou Limy, a kam pravdepodobne zavítajú všetci turisti, lebo sa tu koncentrujú hotely, reštaurácie a celý nočný život. Ja som však na nočný život v Lime nemal čas, pretože som odlietal do mesta Arequipa na juhu Peru.
V Arequipe, čo je druhé najväčšie mesto v Peru, som si hneď po prílete rezervoval výlet do kaňonu Colca, ktorý sa nachádza v oblasti niekoľkých národných parkov. Výlet spočíval v tom, že po ceste do kaňonu sme sa zastavili v niekoľkých autentických peruánskych dedinách (hlavne asi aby sme nakúpili autentický peruánsky tovar ako textílie a suveníry), aby sme sa následne pripravili na celodenný výlet do údolia rieky Colca, kde sa nachádza oáza, v ktorej strávime noc, aby sme nasledujúci deň z údolia pekne vyšli.
Na papieri to znelo lákavo, ale realita ma trocha vydesila. Ani nešlo o to, že sme prvý deň museli šlapať 17 km, ale skôr o to, že sme museli prekonať prevýšenie z 3300 m.n.m. do 2300 m.n.m. Ono to vlastne nebolo až také zlé, ale skôr som sa obával toho, že keď prekonáva človek prevýšenie z 3300 na 2300 tak musí prísť deň, kedy sa bude prekonávať aj naopak, ale k tomu sa dostanem neskôr.
Našu skupinu tvorilo 8 účastníkov, takmer všetci turisti z Európy a k tomu jeden pár z Peru. Mali sme aj sprievodcu, ktorý nám rozprával o regióne, o prírode, o tom ako ľudia žijú v tejto oblasti. Zostupovať sme začali okolo 10:00, o 14:00 sme mali obed, vynikajúce miestne lomo saltado. Naši peruánci zo skupiny boli sklamaní, že si k obedu nemôžu vypiť svoju Inca kolu, čo je lokálny nealkoholický nápoj, ktorý je v Peru veľmi populárny. Dal by sa prirovanť asi k našej kofole, až na to, že jeho farba už zdiaľky hovorí, že nebude veľmi zdravý. Ale Peruánci ho milujú...
Po obede prišla zavádzajúca časť zostupu, a síce výstup. Z výšky 2 200 metrov sme razom museli vystúpiť do výšky 2 600 metrov, aby sme potom zišli znova na 2 300 metrov do oázy, kde budeme spať. V oáze nás čakal krásny bazén a všetci sme sa nevedeli dočkať až sa do neho hodíme. Po 7 hodinách zostupov a výstupov si to vie asi každý predstaviť.
CESTOVATEĽSKÝ TIP/ V Južnej Amerike síce možno nájdeš záchod pod označením WC, ale oveľa častejšie sa používa označenie SS.HH. – servicios higienicos – tak možno sa to niekedy hodí.
Ako som spomínal, zostup nebol náročný, iba dlhý, ale naši peruánski spolusúputníci mali problém teda aj s ním. A pri predstave, že zajtra ich čaká výstup sa hneď roztriasli. Vraj bol tento výlet prvou ich väčšou túrou v živote, čo teda musím uznať, že nebola najlepšia voľba. Preto ocenili ponuku sprievodcu v oáze, že za príplatok 15 € ich hore vyvezú mulice. Priznám sa, že keď som to počul, chvíľu som aj ja uvažoval nad touto ponukov, pretože ten kopec hore vyzeral strašidelne. Sprievodca hovoril, že miestni ho vyjdú za 1,5 hodiny, priemerne tak ľudia za 2,5-3 hodiny. Mne prišlo, že ho budem šlapať aspoň 5 hodín. Nebola to rovnaká cesta akou sme prišli, trasa bola dlhá len 5 km, ale to prevýšenie bolo 1000 metrov, čo vyzeralo strašidelne.
Výstup sme začínali o 5:00 (vynikajúca hodina pre mňa), ale musím uznať, že sa to ukázalo ako správne riešenie, lebo keby sme začínali neskôr, už by nás pri výstupe chytilo slnko, čo by ho asi sťažilo. Ešte treba dodať, že nešlo len o samotný výstup, ale aj o nadmorskú výšku, pretože aj keď sa to možno nezdá, vo výške 3000 m.n.m. je redší vzduch a každý krok hore je celkom znateľne cítiť v dychu. Spočiatku som mal taktiku, že pôjdem rýchlo, nech sa neunavím pomalou chôdzou, ale razom som zistil, že síce idem rýchlo, ale potrebujem si zastaviť a vydýchať sa asi každých päť minút. Potom som od Španiela odkukal inú taktiku, a síce ísť pomalými krokmi hore a je pravda, že síce som išiel pomalšie (stále nie najpomalšie z našej skupiny), ale aspoň som vládal s dychom. Najväčším šokom bolo pre mňa, keď som obiehal skupinu belgických dôchodcov (ktorí asi začali výstup skôr ako my), ktorí sa tvárili úplne nadšene, že ako ich to baví a najstarší z nich mal 75 rokov. Musel som mu zložiť svoju poklonu, nakoľko ja mám ani nie polovicu jeho veku a nevládal som a oni sa tvárili, že to majú úplne v malíčku. Povedali mi, že receptom je robiť takýto výstup každý rok. Tak to si ešte rozmyslím!
Nakoniec som sa asi dosť podceňoval. Celý výstup som zvládol za 2 a pol hodiny, tesne predtým ako na vrchol vyšla prvá mulica s „lenivcami“, ktorí teda štartovali o hodinu neskôr a celý výstup zvládli za jeden a pol hodiny. Na vrchole nastalo tradičné fotografovanie všetkých skupín a mohli sme sa pobrať na raňajky, ktoré boli pre nás pripravené v dedine Cabanaconde.
Cestou späť do Arequipy sme sa zastavili ešte v termálnych kúpeľoch, ktorých sa tu nachádza niekoľko, pretože je tu veľká vulkanická aktivita. A teplá voda je vraj dobrá na regeneráciu namáhaných svalov, tak tomu som už neodolal. Ale neviem či to úplne pomohlo, pretože ešte asi 4 dni som si necítil kolená. Paradoxne nie z výstupu ale zostupu, ale nakoniec všetko dobre dopadlo.
Po ceste naspäť sme sa zastavili aj na výhliadke na sopky, ktoré sa týčia nad Arequipou a výhliadka bola vo výške 4 950 m.n.m., čo je tým pádom asi najvyššie položené miesto, ktoré som v živote navštívil. A poriadne sa mi tam zatočila hlava.
Nasledujúce dni som prežil v Arequipe. Je to druhé najväčšie mesto v Peru a hovorí sa mu aj biele mesto, pretože veľká časť budov v centre je postavená z bieleho kameňa, ktorý sa nachádza tam niekde v okolí. Centrum mesta tvorí klasicky, ako každé koloniálne mesto, Plaza de armas s katedrálou a ďalej spleť uličiek s krásnymi domami z koloniálneho obdobia.
Chvíľku som sa po Arequipe prechádzal, ale potom som dostal nápad zúčastniť sa Free Walking Tour, ktoré prebiehajú takmer v každom väčšom meste, kde miestni obyvatelia sprevádzajú turistov po meste a odhaľujú miesta, o ktorých často sprievodcovia nehovoria. A to všetko bez nároku na odmenu (teda nie úplne zadarmo, väčšinou im turisti za toto všetko dajú sprepitné).
V Arequipe sme nešli do kostolov a kláštorov (tie si vraj môžeme pozrieť sami). Sprievodca nás zobral do dielne, kde spracovávajú lamiu vlnu a šijú oblečenie. Zároveň sme dostali lekciu o rozdieloch medzi lamami, alpakami a vikuňami a ktorá vlna je najjemnejšia. Potom nás zobral do výrobne miestnej čokolády spojenú s ochutnávkou čokoládového čaju. Proste to bol čaj, ale voňal ako kakao. Nakoniec nás zobral ešte aj do reštaurácie Pachamama (to je matka Zem, ku ktorej Inkovia majú veľkú úctu a pri každom štrngnutí si s alkoholickým nápojom kúsok vylejú, nie lebo sú nemtaví, ale preto aby si práve uctili matku Zem), kde nám majiteľ rozprával o tajomstvách peruánskej kuchyne.
Arequipa je horský región, preto sa tu moc nejedia morské jedlá, viac mäso a tradičný pokrm je rocoto relleno, čo je taká naša plnená paprika – teda špeciálny typ papriky plnený mäsom a syrom. Vynikajúce, ale na mňa trocha pikantné. Druhé jedlo, ktoré musím spomenúť je papas a la huancaina, čo sú vlastne zemiaky obliate žltou omáčkou (podobnou tej ako pri ají de gallena), ktorá je vyrobená z mlieka, syra, cesnaku, limetkovej šťavy a papriky.
V ďalšom blogu sa dozvieš o mojej ceste do Čile, o tom, čo sa dá do Čile prepašovať, či na Zemi existuje mesačná planina alebo či sa dokážem udržať na serfe.
