Keďže som v Ázií nikdy nebol a o Singapure sa často hovorí ako o bráne do Ázie, rozhodol som sa svoje poznávanie začať práve tu. Môj výlet som sa rozhodol skĺbiť aj s návštevou môjho kamaráta Petra, ktorý je z Maďarska a v Singapure študuje robotiku. Keďže v Európe nebol už vyše roka, chcel som mu doniesť malý darček, že môžem u neho bývať a nech cíti závan Európy. Napadlo mi doniesť mu Kofolu, no on si zaželal Tatranský čaj. A tu nastala moja prvá bojová úloha. Importovať alkohol do Singapuru síce môžete, ale nie z Malajzie. A keďže som letel do Kuala Lumpur a do Singapuru som chcel ísť pôvodne autobusom, všetci ma od tejto idey odrázali, že skončím zbičovaný niekde vo väzení (možno to znie prehnane ale v Singapure skutočne stále majú tresty ako odseknutie ruky za krádež alebo zbičovanie na verejnom priestore ako výstraha pre ostatných atď.). Tak mi Peter poradil, nech za ním letím, že na letisku to až tak prísne nekontrolujú. No priznám sa, že mi nebolo všetko jedno. Teda akože aj som si zisťoval, že či by ten alkohol nebolo možné doviezť legálne a singapurskí colníci mi odpísali, že áno, za 0,7 litra alkoholu v hodnote 15 € by som zaplatil clo asi 35 €, čo sa mi teda skutočne nechcelo. Tak som sa dal na dráhu pašeráka.
Vlastne to nič nebolo. Obe fľaše – kofola aj čaj boli ukryté v mojej batožine a vrchol prišiel pri batožinovom páse, kde som si zobral moju batožinu a aby som s ňou mohol výjsť von, musela ešte prejsť kontrolou. Tu ma skoro chytila smrť, že ako to ja spravím. Ale odobral som rýchlo ceduľku, že som priletel z Malajzie, suverénne hodil batoh do prístroja a v pohode prešiel. Iné by to asi bolo, keby som mal vo vrecku žuvačky, ktoré sú tiež zakázané, ale to som už riskovať nechcel.
Prvý dojem zo Singapuru bol presne taký, ako keď si o ňom človek číta v sprievodcovi. Všetko na prvý pohľad čisté a upravené, prehľadné a veľmi zelené. Každý voľný priestor využijú ako park alebo aspoň ako nejakú stromovú alej. A najväčší park v meste je dokonca označený ako národný park, čo je logické, pretože veľa iných národných parkov tu asi mať nebudú. Autobusové zastávky sú zakryté nielen pri čakaní, ale aj celou cestou k najbližšej budove. A o vizuálnom smogu ani hovoriť nebudem – v 200 metroch dlhej chodbe metra nájdeš tak 4 billboardy, teda také tie, čo sú veľké ako plagáty. A na uliciach absolútne nič, veľmi dbajú na to, aby reklamy nezahltili krásu ich mesta, ktoré miestami pripomína NNY z Futuramy.
Ale časom som zistil, že to nie je prirodzenosťou obyvateľov, ktorí neznečisťujú svoje okolie a dodržujú všetky zásady. Je to skôr tým, ževláda vydáva niekoľko pravidiel za ktorých nerešpektovanie sú postihy. Proste aby človek hneď vedel, čo ho čaká, keď nebude hrať podľa pravidiel. Najvtipnejšie na mňa v tomto zapôsobila situácia v Malej Indii, kde množstvo Indov prechádzalo cez cestu mimo prechodu pre chodcov a policajti na nich pískali. Tí, ktorí zastavili dostali pokutu 15 dolárov, ale mnohí sa ani neobťažovali zastaviť a policajtovi jednoducho prebehli cez cestu a ušli. Super situácia.
Všeobecne sú však ľudia v Singapure veľmi pokorní a rešpektujú všetky pravidlá. Vraj sa tu vôbec neprotestuje, maximálne tak virtuálne. Raz vraj protestovali vodiči autobusov dopravného podniku a ten ich všetkých povyhadzoval a doviezol si iných z Číny. To, že nepoznali zo začiatku trasy, nevadilo, šak sa naučili. A metro je už rovno bez vodičov, aby nemal kto štrajkovať.
Cesta metrom je inak zážitok, hlásenia sú v štyroch jazykoch – angličtine, malajčine, čínštine a jednom z indických jazykov. Metrom sa človek dostane do všetkých kútov mesta a aj v čase, keď som tu bol pripravovali otvorenie ďalších 10 staníc, s tým, že do roku 2020 by ich malo byť otvorených 25. To skoro ako u nás.
Z čoho som bol ešte viac prekvapený, že napriek všetkým zákazom tu neplatí zákaz konzumácie alkoholických nápojov na verejnosti. Singapurčania alkoholu veľmi neholdujú a vlastne sa ani nečudujem, pretože je nenormálne drahý. Lacný alkohol z Malajzie sa sem voziť nemôže, takže je človek odkázaný len na miestne zásoby. Obľúbený je však medzi indickou časťou populácie Singapuru. Chlastať sa teda môže všade, teda mohlo. Zmenil to jeden incident, ktorý sa stal práve v indickej štvrti niekedy začiatkom tohto roka, kedy opití indovia išli po ulici a jeden z nich spadol pod autobus. Tento incident mal za následok, že vláda pristúpila k obmedzeniu predaja a požívania alkoholu po 22.30, takže za to tu potom už hrozí pokuta.
V praxi život miestnych, teda aspoň tých, ktorí pijú alkohol, čo sú zväčša cudzinci, vyzerá tak, že sa stretnú v meste, v supermarkete alebo večierke nakúpia pár fľašiek čohosi, čo v parku vypijú, aby sa predpripravili na večer, kedy sa vyráža do klubov. Po 22.30 sa totiž už nedá kúpiť v obchode nič a pivo v bare stálo asi 15 singapurských dolárov, čo je asi 10 €. V klube to už človek až tak nerieši. My sme sa tiež najskôr vybrali na most cez rieku Singapure vo štvrti Clarke Quay, kde sa schádza miestna mládež, a potom do neďalekého klubu Attica, kde na viacerých parketoch si každý nájde niečo – od azijatiek, cez číňanky až po európanky, ktoré tu sú na návšteve alebo tu žijú.
Na druhý deň sme sa trocha museli zotaviť po náročnom večeri v klube a poobede sme sa vybrali do Little India. Okrem veľkého trhu a hinduistického chrámu sme boli aj v Mustafa Centre, čo je obchodný dom otvorený 24 hodín denne a skutočne som asi väčší výber tovaru nevidel. Zaujímavé bolo, že kúsok od neho bolo také námestie, kde stálo strašne veľa mužov. Stálo, kukulo a nič nerobilo. Bola to veľmi zvláštna stojaca párty, bez akejkoľvek ženy. Peter mi potom hovoril, ževraj tu zvykli popíjať, ale od zmieneného incidentu je v Little India zakázané cez deň piť, tak tu teraz len tak stoja a kukajú. Bolo to zvláštne...
Len o pár zastávok metra ďalej sa nachádza Chinatown zo všetkým, čo k Číne patrí – trhmi, jedlom aj Budhistickým chrámom. Aj tu sme mali šťastie a zastihli sme práve budhistický obrad, čo bola zaujímavá skúsenosť. Vlastne len doniesli pokrmy, ktoré chceli ponúknuť Budhovi (ten ak si ich počas obradu nevezme, tak ich zozbierajú a dajú ľuďom v núdzi), a meditujú tak, že odriekajú nejakú modlitbu v čínštine. Asi by zo mňa nebol profesionálny sprievodca po budhistickom chráme, ale skutočne to je zážitok.
Podobne ako v Little India aj tu je jedlo veľkým zážitkom a človek si môže vybrať zo všetkého, čo Čína ponúka. Veľmi populárne sú také jedlové tržnice, ako Lau Pa Sat alebo tá na Maxwell Road, kde sa náchádza asi milión stánkov a človek si môže vybrať na čo má chuť – najviac asi na čínu, indiu, alebo malajskú kuchyňu, ale nájdeš tu aj Western Food, Pizzu alebo kostarickú kuchyňu, ktorá okolo Kostariky veľmi nešla, ale to v Singapure nemusia vedieť. Po každom jedle musí nasledovať aj dezert a tými sa tu tiež nenechajú zahanbiť. Bohatá ponuka svedčí o ich obľúbenosti.
V nedeľu ma Peter zobral do Botanickej záhrady, kde sa práve odohrával koncert armádneho zboru k 50. výročiu vzniku krajiny. Hrali skladby skomponované singapurskými umelcami ako Republika, Oh môj drahý Singapur a Moja vlasť. Akože bolo z toho trocha cítiť tú národnú uvedomelosť, teda aspoň snahu. Všetci hudobníci boli príslušníci armády. Vojenská služba je pre všetkých mužov povinná na 2 roky.
Po koncerte a prehliadke orchideí v botanickej záhrade sme šli na párty na pláži pri Labrador parku, kam chodia najmä miestni na piknik a po zotmení si aj trocha zatancovať. Veľmi príjemné miesto a park, vidno z neho prístav aj ostrov Sentosa, kde sa nachádza Universal Studios Park, ale priznám sa, že tento druh zábavy ma veľmi neoslovil, tak sme ho vynechali. Rovnako ako aj Singapore Flyer, čo je vlastne obrovské ruské kolo, myslím, že je vyššie ako to v Londýne.
V pondelok už Peter musel ísť do práce a ja som si povedal, že návšteva Singapuru by nebola kompletná, keby som nenavštívil povestný nekonečný bazén. Problém je, že vstup na 57. poschodie hotelu, kde sa bazén nachádza je len pre hotelových hostí a hotelová izba v tomto hoteli stojí na noc približne 300 €. Avšak vďaka mojej vytrvalosti sa mi to podarilo a na strešnom bazéne som si dal jedno pivko za 10 €, pokochal sa výhľadom na singapurske záhrady v zátoke, ktoré sú vraj krajšie v noci a všetko toto som stihol predtým, ako sa spustil strašný lejak. A keď v období dažďov začne v Singapure pršať, nikto nevie, kedy to skončí. Ale to mi už bolo jedno, lebo som sedel v autobuse smer Malajzia.
