Nebola to moja prvá návšteva, preto som si tento raz mohol dovoliť vynechať všetky turistické atrakcie a zamerať sa viac na veci, ktoré som minule nestihol, alebo tu neboli. Tým nechcem povedať, že socha Krista s krásnym výhľadom na mesto alebo cesta lanovkou na Cukrovú homoľu by nestáli zato, ale myslím, že nestoja za to druhýkrát. A ako som spomenul, veľa vecí, tu pred troma rokmi vlastne nebolo, tak prečo nevyskúšať niečo nové.
Hneď po príchode vidieť, že Rio sa usilovne pripravuje na augustové Olympíjske hry. Celé mesto je ako keby v rekonštrukcii, všetko sa nanovo maľuje, stavia sa nová električková trať v centre mesta, ktorá spojí prístav, hlavnú autobusovú a železničnú stanicu a mestské letisko Dummont. Mala by sa otvoriť aj nová linka metra, aj keď s tou to nevyzerá úplne ružovo. Výrazne sa rieši doprava, ktorá je v Riu dosť problematická, kultivujú sa verejné priestory, stavajú nové múzeá a galérie. Len aby sa to všetko stihlo do toho augusta. Napríklad to metro sa nestihne. Teda stihne, otvorí sa pár staníc, a potom sa zatvorí, aby sa stihli dokončiť.
Vrámci kultivácie verejných priestorov sa však v Riu podarilo obmedziť dopravu na jednej z najrušnejších ulíc v centre, ktorú úplne zatvorili a vybudovali z nej pešiu zónu, ktorú bude dopravne obsluhovať po celej dĺžke práve nová električka.
Dovolenka v Riu
Pozrite si ponuku last minute dovoleniek v Rio de Janeiro.
Ja som v Riu býval u Joaoa, ktorý pracuje ako PR manažér a v deň môjho príchodu mal zrovna voľno, tak mi robil sprievodcu. Zobral ma na električku do štvrti Santa Tereza, čo bola pre mňa nová atrakcia, lebo táto trať bola dlho kvôli nehode uzatvorená. Štvrť Santa Tereza je taká bohémska štvrť Ria, nachádza sa na kopcoch na starým mestom a štvťou Lapa. Je tu množstvo barov a miestnych reštaurácií a v poslednom období aj množstvo hostelov a turistov, a teda aj nejaká tá kriminalita. Všeobecne sú turistické oblasti Ria ako Copacabana, Ipanema alebo Botafogo považované za bezpečné, ale v noci nikto nedoporučuje nosiť pri sebe drahé telefóny alebo veľa hotovosti. Veľa miestnych mi povedalo, že sa im už prihodilo, že ich prepadla skupina mladých násťročných s nožom alebo zbraňou, čo nie je zážitok, ktorý treba zažiť. Mne sa našťastie nič také neprihodilo, ale v noci som sa radšej prepravoval Uberom, ktorý v Riu vychádza veľmi lacno.
Večer sme sa presunuli do starého mesta, kde každý pondelok organizujú miestni pouličný trh s jedlom a koncerty kapiel a tancovanie samby. V pondelok sa v meste vlastne nič nedeje, preto je na tejto pouličnej akcii nenormálny nával miestnych, ktorí hrajú a tancujú a spievajú a pijú. Proste je z nich cítiť veľká energia, čo im Európania možeme len závidieť. Bolo vidieť, že zábava, podobne ako v Prahe, trvá do odchodu posledného metra, a tak sa pred polnocou väčšina ľudí rozpŕchla domov.
Ďalšie dni už musel Joao pracovať, tak som si aj na základe jeho doporučení pripravil vlastný program. Vybral som sa do mesta Niteroi, ktoré je na opačnej strane zátoky a je to vlastne také predmestie Ria. V meste sú veľmi pyšní na to, že po hlavnom meste Brasilia, je to miesto, kde sa nachádza najviac stavieb od svetoznámeho architekta Oscara Niemayera, ktorý tu okrem známeho múzea moderného umenia naprojektoval aj svoj posledný projekt, ktorý nesie jeho meno – Námestie Oscara Niemayera. Na tomto námestí postupne vyrastá divadlo, kultúrne centrum, pamätník a kostol v jeho charakteristickom štýle.
Múzeum moderného umenia bolo bohužiaľ zatvorené kvôli príprave na vernisáž módnej značky Louis Vuitton, čo ma trocha sklamalo, ale Louis si môže dovoliť zaplatiť asi väčšie vstupné ako ja. Tak som sa popozeral aspoň po námestí, ktoré je momentálne ešte v stavbe, preto každý návštevník dostane svojho osobného sprievodcu, aby sa mu nič nestalo. Môj sprievodca nevedel po anglicky (ako skoro 98% obyvateľov Brazílie), tak sme sa rozprávali španielsko-portugalsky. Ja som hovoril po španielsky a on mi odpovedal po portugalsky a ja som mu prd rozumel.
Po veľkom sklamaní v Niteroi som sa vrátil trajektom do Ria, kde som navštívil novopostavené a už aj otvorené Múzeum budúcnosti. Názov znel atraktívne a budova ma očarila už zvonka, ale samotná expozícia vlastne bola dosť obyčajná, riešila vznik Zeme a náš vzťah k nej a hlavne väčšina z nej bola iba v portugalčine, z čoho som moc nemal. Tak som zašiel do múzea oproti – MAR – Museum of Art of Rio, ktoré predstavovalo umeleckú tvorbu z federálneho štátu Rio de Janeiro a predlohou vzniku mu bolo slávne MASP – Museum of Art of Sao Paolo. No bohužiaľ iba predlohou, pretože expozícia na troch poschodiach dosahovala kvality lokálneho múzea a opäť všetky popisy len v portugalčine. Aspoň, že bol utorok a vstup do oboch múzeí bol zadarmo.
Ďalšie dni sa počasie zhoršilo, takže ležať na pláži sa mi nepodarilo, tak som sa rozhodol zúčastniť sa organizovaného výletu pre turistov do Petropolisu, čo bolo sídlo brazílskej cisárskej rodiny, ktorá vládla od získania nezávislosti niekedy v roku 1822 až do roku 1889, kedy sa Brazília stala republikou. Cisár Pedro II. sa nechal inšpirovať ruským cárom Petrom Veľkým a založil vlastné mesto neďaleko od Ria, kde vybudoval palác, ktorý využíval ako letné sídlo. Dnes slúži ako múzeum a pre mňa bola jeho návšteva výplň daždivého dňa. Čo bolo ešte viac super ako Petropolis, bola naša sprievodkyňa Tania, ktorá rozprávala asi piatimi svetovými jazykmi – výklad dávala v portugalčine, španielčine a francúzštine – a k tomu stále tancovala a spievala (a spievala fakt dosť dobre). Takú energickú ženu v jej veku som teda dávno nevidel. Človeka by tá jej energia až štvala a ako sa stále pýtala Todo biem? Ale vlastne po čase som si na ňu strašne zvykol a paradoxne u iných sprievodcov mi potom takáto energia chýbala.
Inak keď prší tak cariocas (tak sa obyvateľom Ria hovorí) ostávajú doma, pretože je to plážová a slnečná kultúra a dážď ich nebaví. Takže bary sú takmer prázdne. Joao mi vysvetľoval, prečo sa volajú cariocas a vôbec to nevedel pochopiť, lebo cariocas znamená v preklade hnedá fazuľa, a že tá sa tam ani neje, že oni majú iba čiernu fazuľu. Ja som rozviedol úvahu, že to je asi podľa farby ich pleti, ktorá sa podobá na farbu hnedých fazúľ, načo sa asi trocha urazil, ale potom uznal, že moje vysvetlenie nie je úplne hlúpe.
V piatok som sa musel presťahovať k inému coachsurferovi. Nie preto, že som urazil Joaovu pokožku, ale 5 dní u jedného je celkom dosť. A zmena je život. Môj nový kamarát Adrián ma po práci zobral do jeho obľúbenej krčmičky v Santa Terese, a potom do štvrti, kde to žije – do Lapy. Keďže celý deň pršalo, krčmy v Santa Terese boli prekvapilo prázdne, v Lape sa to už zaľudnilo. Do Lapy sme šli samozrejme taxíkom, pretože aj Adriána prepadli a nerád chodil po nociach tmavými uličkami, čo je najkratšia cesta zo Santa Teresa do Lapa. Tam je množstvo barov, kde miestni chodia na populárny drink cacacha, čo je vlastne pálenka z cukrovej trstiny. Adrián mi predstavil niekoľko druhov, o ktorých by som rád napísal, ale keďže som si nerobil poznámky, tak som si jednotlivé druhy pamätal čím ďalej tím menej. Ale jeden si pamätám doteraz, ten bol obzvlášť hnusný, úplne ma prebral.
Vlastne ma prebrala ešte aj demonštrácia, ktorá sa strhla na ulici, keď ľudia začali z ničoho nič hádzať fľaše do okoloidúceho policajného auta a zrazu ich tam bolo aspoň 50 hádzajúcich a pochodujúcich, a po 10 minútach asi 50 policajtov, ktorí im išli naproti. Brazília je známa svojimi protestami, ktoré vyvrcholili práve v tomto týždni, pretože parlament odvolal prezidentku Dilmu Rouseffovú, čo veľa ľudí bralo ako zradu, pretože oni ju volili a teraz majú prezidenta, ktorý je skorumpovaný a nikto ho nevolil. Ale nechcem do toho veľmi zachádzať, každopádne brazílčania politikou dosť žili.
Inak zaujímavé bolo, že sa ma samozrejme všetci pýtali, ako sa mi v Brazílií páči a čo si myslím a tak a ja som sa skoro každého pýtal, že či videli diel Simpsonovcov, keď boli v Riu, lebo že presne tak mi Brazília pripadá. Asi 9 z 10 Brazilcov ten diel neznášali, pretože mali pocit, že ich krajinu vykresľuje v zlom svete (scenárista Mike Reiss mi dokonca hovoril, že Brazília bola jedna z krajín, ktorá sa s nimi kvôli tejto epizóde aj súdila). Vraj sa tu ľudia už neunášajú, to bolo kedysi (dnes len ozbrojené prepady), v televízií sa nevysielajú polonahé ženy v detských programoch (zato teda všade inde áno) a ľudia aj pracujú, nielen stále tancujú aj pijú (aj keď tanec a alkohol robí veľkú časť ich dňa.) Ale zas aby som im nekrivdil, veľká časť z nich Simpsonovcov berie ako satirický seriál, ktorý si robí srandu aj z Američanov a nie že by sa na tej epizóde o Brazílií vyslovene bavili, ale chápu ju. By ma zaujímalo, či by sa aj Slovensko súdilo s tvorcami o tom, ako zobrazujú našu krajinu. Asi áno, preto sa sem rodinka dosiaľ nevypravila.
Brazílci sú inak veľmi milí a pohostinní ľudia, teda aspoň tí, na ktorých som natrafil. Aj keď Európan s nimi musí mať celkom trpezlivosť, pretože keď sa povie, že sa stretneme o 20:00, tak to nie je 20:00, ani 20:15, ale asi tak 21:00. Proste time manažment a dochvíľnosť nie je úplne ich silná stránka. Ale keď si človek na to zvykne, že niekedy viac preháňajú, tak je s nimi celkom zábava. Najmä kvôli tej energii, ktorá ich neustále ženie k spevu a tancu. Neuveriteľné.
Nedeľa je deň, kedy sa celé Rio presunie na pláže do Copacabany a Ipanemy. Uzavrie sa tu aj štvorprúdová cesta po ktorej jazdia bicykle a korčule a na pláži je zrazu množstvo predajcov plávok (špeciálnych brazílskych), osušiek, šatiek, caipirinhi a kokosových orechov. Proste v nedeľu sa relaxuje a pre cariocas je to na pláži.
Ešte jednu atrakciu som chcel v Riu stihnúť, ale bohužiaľ kvôli silnému vetru sa mi nepodarilo. Chcel som sa preletieť rogalom z hory, ktorými je Rio obklopené, na pláž. Tak možno nabudúce, mám sa prečo vrátiť.
