Miestni tvrdia, že najkrajšie sú ruiny v Chitzen Itza. Ja by som povedal, že sú asi najviac turistické a k tomu sa viaže aj počet predajcov, ktorí stále niečo ponúkajú. Zvyčajne všetci to isté, takže výber nie je veľký, ale zato stánkov je veľa. Každopádne návštevu vrelo odporúčam ráno, lebo po 11:00 je už horko k nevydržaniu a žiadne more alebo cenote v dohľade a k tomu ešte davy turistov-dovolenkárov z Cancúnu.
Spomenul som cenote – to sú také prírodne vytvorené jazierka, teda diery v skalách, ktoré sa zaplnili vodou a sú poriadne hlboké. Niektoré vraj až 40 metrov. Na Yucatánskom poloostrove sa ich vyskytuje niekoľko desiatok a je to super alternatíva na schladenie sa, keď nie je poruke more. Osobne som ich navštívil desiatky a úroveň je rôzna, ale ani jeden ma nesklamal. V niektorých boli aj také tie rybičky, ktoré jedia odumretú kožu z nôh, čo je taký zvláštny pocit z počiatku, ale potom sa na to dá zvyknúť a je to také príjemné šteklenie.
Na Yucatáne a v štáte Quintana Roo som nechcel stráviť veľa času, pretože oproti ostatnému Mexiku, ktoré som navštívil, nebola táto časť taká autentická. Najmä kvôli veľkému počtu dovolenkárov. Najviac je ich asi v Cancúne, kde som ani nebol. Veľa ich bolo aj v Playa de Carmen a nejaká časť aj v Tulume, ktorý sa mi páčil asi najviac. Nielen pre mayské ruiny priamo pri mori a krásne pláže, ale pre celkovú atmosféru. Tulum je veľmi nové mesto, má asi 50 rokov, a preto sa tu dajú stretnúť Mexičania z rozličných kútov krajiny. Každého príchod sem bol motivovaný inou skutočnosťou a celkom ma bavilo ich počúvať.
Z Tulumu som sa vybral autobusom do mesta Chetumal odkiaľ obdeň premáva loďka do Belize. Kamarátka, ktorá žila v Belize, mi hovorila, že pevnina je dosť nuda, a že za návštevu stoja najmä ostrovy – San Pedro a Caye Caulker. Na San Pedre žije niekoľko trestne stíhaných slovákov, ale ja som som neprišiel hľadať ani pána Meľa a neprišiel som sem ani založiť s.r.o., prišiel som si vychutnať karibskú pohodu, čo mi spočiatku vôbec neprišlo.
Cesta loďkou trvala asi 90 minút, ale vďaka časovému posunu len 30 minút. Paradoxne Belize je východnejšie ako Mexiko, ale kvôli tomu, že nepoužívajú letný čas, tak sú hodinu pozadu od Mexiko City. Uvítacia colnica bola na takom malom ostrovčeku hneď pri meste San Pedro. Loďka vždy príde v ten istý čas, ale to belizským colníkom nevadí. Nechali nás v daždi čakať asi hodinu, pretože môžu. Potom nám dali pečiatku do pasu a vypýtali si 2,50 belizských dolárov za vstup, čo je 1,25 amerického dolára. Je super, že si to pýtajú takto hneď pri vstupe, keď človek ešte nemá žiadnu miestnu menu, preto je dobré pri sebe nosiť zásobu amerických dolárov, s ktorými sa dá zaplatiť všade.
Môj prvý dojem z Belize bol... prekvapenie. Myslel som si, že to bude ďalšia latinskoamerická krajina v týchto končinách s obyvateľmi mayského pôvodu, ale mýlil som sa. Belize sa celkovo dištancuje od latinskej Ameriky a väčšinu obyvateľstva tvoria černosi – kreoli, potomkovia bývalých otrokov. Ani španielčinou tu veľmi neohúrim. Oficiálny jazyk je angličtina, ale väčšina obyvateľov hovorí akousi hatmatilkou, ktorú, ako mi potom vysvetlila Vlaďka – češka, ktorá tu žije rok a pol, volajú kreolština. Vtipné mi prišlo sledovať rozhovor pôvodného kreolského obyvateľstva s čínskym imigrantom, ktorých bolo na Caye Caulker niekoľko a prevádzkujú lacné reštaurácie a supermarkety. Čínania ledva zvládali angličtinu a kreoli na nich hovorili tou svojou kreolskou angličtinou, takže sa často stávalo, že miestni si chcel objednať a musel to opakovať asi päťkrát, pretože mu Číňan nerozumel. Teda nerozumel som mu ani ja, ale ja aspoň neservírujem jedlo v supermarkete. Ale nakoniec mu to ukázal v menu a dohodli sa, čo je podstatné.
Ako som spomínal, v Belize žije veľa trestne stíhaných občanov, nielen zo Slovenska, a tiež sa tu zakladá množstvo spoločností. Belize je skutočný daňový raj a neplatia sa tu takmer žiadne dane. Tak aj vyzerá miestna spoločnosť. Platí sa tu za všetko: za lekára, za školy, za všetky verejné statky. A celkovo je tu pre turistu (okrem Američanov) dosť draho. Najmä keď prídeš z Mexika. Skoro až dvojnásobne. Teda až na alkohol a miestny kokosový rum, ten bol až neuveriteľne lacný, takže som mal o program postarané.
Caye Caulker by som nazval Jamajkou pre začiatočníkov. Všetci sú tu strašne relaxed a v pohode, veľa černochov s dredmi počúva na ulici Boba Marleyho a turistom ponúka gandžu.Ale nie takým tým agresívnym štýlom, proste úplne v pohode. Nikto sa nikam neponáhľa a na všetko je čas. Na Jamajke je to vraj drsnejšie, teda najmä pre ženy turistky.
Ostrov je veľmi malý a z jednej strany na druhú sa dá prejsť asi za hodinu. Nie sú tu autá, na úzkych cestičkách premávajú len golfové vozíky, ktoré plnia funkciu taxíkov. Spomaľovače na cestách nesmú chýbať ani tu, lebo čo keby si to taký golfový vozík švihal aj 30 km/h. Na cestách sú natiahnuté hrubé lodné laná, ktoré plnia funkciu spomaľovača.Ostrov je najznámejší asi kvôli šnorchlovaniu a potápaniu. No a teda aj kvôli homárom. Mal som to šťastie, že som tam bol práve v čase, kedy na ostrove prebiehal Lobster fest k ukončeniu sezóny. Celý víkend sa jedli homáre, tancovalo a pilo sa. Prišlo aj veľa ľudí z pevniny a k tomu turisti a lacný rum, takže na ostrove to celkom žilo.
Po niekoľkých dňoch veselenia sa a zotavovania sa som rozmýšľal, že predsa len navštívim pevninu a pozriem aspoň hlavné mesto, aj keď ma od toho Veronika odradzovala. Ale nakoniec ma odradili aj miestni, ktorí povedali, že v Belize City (čo už teda nie je hlavné mesto, tým je Belmopan v centre krajiny, ktorý je zaujímavý asi tak ako Považská Bystrica) toho skutočne veľa nenájdem, ubytovanie je tam horšie a drahšie ako na Caye Caulker a po zotmení je tam vraj veľa prepadov. Viac som počuť nemusel a svoj pobyt na ostrove som si predĺžil s radosťou o jeden deň.
Nasledujúci deň som sa v Belize City potreboval dostať na letisko a myslím, že taxikárska lobby zariadila, že autobusom to nejde. Taxi stál 25 USD a taxikári boli strašne arogantní, tak som si povedal, že predsa len skúsim ten autobus. Inak nielen s taxikárom som mal takúto skúsenosť. Niektorí miestni na ostrove boli tiež skutočne dosť arogatní a mali hnusné poznámky. Teda nebral som ich osobne, asi by to hovorili každému turistovi, ale keď som asi po desiatykrát odmietol kúpiť suveníry na pláži a nechcel som sa s predajcom ani baviť, lebo som mal rozčítanú knižku, začal na mňa vykrikovať, že nech sa vrátim odkiaľ som prišiel, že tu na mňa nikto nie je zvedavý. Zaujímalo by ma, či by sa im na ostrove bez turistov žilo lepšie. Predpokladám však, že asi chudobnejšie...
Po strastiplnej ceste na autobusovú stanicu mi bolo povedané, že autobus na letisko skutočne nejde (môže mi zastaviť 5 km od letiska), a že si mám zobrať taxík. Jedného mi dokonca pani sama našla. Ten mi dal zľavu, miesto 25 som platil 15, lebo predstava terigania sa 5 km v horku s celou mojou bagážou sa mi veľmi nepozdávala.
Diaľnica na letisko, ako ju miestni volali, bola ako cesta do Papradna a aj v Belize jazdia ako blázni, to majú spoločné s Mexikom. Myslím, že v Belize majú jednu z najväčších úmrtností pri dopravných nehodách. Skutočne sa nedivím.
Posledné peniaze som zaplatil za taxi. Výhodou je to, že kurz belizského doláru a amerického doláru je pevne viazaný 2:1, takže môžeš platby ľubovolne kombinovať a nepotrebuješ k tomu kalkulačku. Na letisku mi potom ešte oznámili, že musím zaplatiť odchodovú daň 37,50 BZD, čo bolo super, keďže som práve všetky minul na taxi. Ešte že som mal tú dolárovú rezervu. Lebo, čo je tiež super a prišlo by mi to veľmi logické, ten poplatok sa nedá platiť kartou, takže vždy je lepšie mať nejakú hotovosť so sebou.
A keďže sa mi pri šnorchlovaní utopil mobil, tak nemám viac fotiek. Ale šikovný pán na Caye Caulker mi ho za úplatu opravil, tak v ďalšom blogu sa polepším.
