Na letisku som mal veľký prestoj, tak som si povedal, že nebudem čakať tam, ale vyberiem sa do mesta. Lenže tu nastali 2 problémy. Letisko nie je úplne pri meste, ale vďaka kopcovitému terénu v okolí mesta ho umiestnili skoro až na pláži 50 km južnejšie. Takže jediný spôsob bol zasa zobrať si taxík, ktorý ma oberie aspoň o 30 dolárov. No ale druhý problém, ktorý som nečakal, bol, že ak chcem opustiť letisko a potom sa znova vrátiť a pokračovať v mojom lete, musím zaplatiť znova letiskové poplatky vo výške 37,50 USD, čo si pekne skontrolujú na colnici predtým než mi dajú pečiatku. Takže 37,50 a 60 za taxík robia zo San Salvadoru turistickú perlu.
V tom sa mi ale objavilo nečakané riešenie. Chlapík z cestovky, ktorý stál pri jednej z brán, sa ma spýtal, či neplánujem výlet. A ja že mám iba 6 hodín. A on že, máme tu aj také výlety – a skutočne mali v ponuke asi 3 typy výletov na 6 hodín, asi najmä pre ľudí, ktorí majú prestoje. Jeden z nich bol výlet do San Salvadoru, návšteva pamiatok, trhu, nového mesta a obed so sprievodcom a transportom a to za neuveriteľných 35 dolárov v ktorých bola započítaná aj tá odchodová taxa z letiska, ktorá sa nemusela platiť. Vôbec nerozumiem prečo, ale hlavné bolo, že z takmer 100 dolárov náhle návšteva zlacnela na 35 a vyplnila mi môj 6 hodinový program.
San Salvador nie je obzvlášť zaujímavé mesto, teda aspoň z nášho auta mi to tak neprišlo. Na túre ma veľmi pobavilo, že sme prechádzali miestami, ktoré náš sprievodca komentoval slovami, tu je miesto, kde boli zavraždení niekoľkí študenti pri povstaní. Tu je miesto, kde boli zavraždení rebeli pri povstaní. Tu je miesto, kde bol zavraždený arcibiskup. Proste očividne vláda, a teda aj rebeli, sa radi tlčú a vraždia, pretože skutočne to spomenul aspoň päťkrát. Ale potom dodal, že vlastne Salvador nie je až tak nebezpečná krajina ako sa o nej rozpráva (aj keď stále vedie v rebríčku neobjasnených vrážd). Že tie vraždy sú hlavne medzi gangami a keď vyslovene človek nie je v zlom čase na zlom mieste, tak sa mu nemá čo stať. Ale neviem posúdiť, či hovoril pravdu, alebo sa len snažil ukázať svoju krajinu v lepšom svetle.
Staré mesto nie je veľmi rozsiahle. Nachádza sa tu staršia katedrála. Keď sa povie katedrála, tak si človek z Európy vybaví nejaký veľký kostol, ale v strednej Amerike to tak nie je. Je to proste obyčajný kostol, ale na miestne pomery je veľký, tak ho volajú katedrála.
Okrem katedrály je hneď na námestí vládny palác, kde bol určite tiež niekto zavraždený a trh, taký klasický latinskoamerický. Tiež tam bola nová katedrála, ktorá zvonku vyzerala ako najškaredšia budova, ktorú som kedy videl. Niečo ako nedostavaný dom kultúry v Považskej Bystrici.
Nové mesto nebolo ničím výnimočné, aj keď náš sprievodca a určite aj Salvádorčania sú naň nesmierne pyšní, lebo znamená pokrok a modernizáciu ich krajiny. Rovnako pyšní boli aj na systém metrobusu, čo je vlastne vyhradenie jedného pruhu na ceste pre špeciálne autobusy, ktoré sú potom rýchlejšie – niečo ako metro, len oveľa lacnejšie.
Po ceste na letisko sme sa ešte zastavili na obed, na tradičné salvadorské pupusy. To sú vlastne placky, buď z kukuričnej masy alebo z ryžovej múky, ktoré sú plnené syrom, kuraťom, fazuľou alebo hocičím iným a trocha smahnuté. K nim sa podáva curtido, čo je naložená kyslá kapusta s chili papričkami v octe. Úplna dobrota. Akože podobné jedlo je možné nájsť aj niekde inde v latinskej amerike, pravdepodobne pod iným názvom, ale vraj určite nebude tak dobré ako pupusy zo Salvádoru a obzvlášť nie z tej našej reštaurácie, ktorá bola cestou na letisko.
Po krátkom lete som pristál v Manague. Opäť sa na mňa zúrivo vrhli taxikári a ponúkali odvoz za 20 dolárov do mesta. Ale keďže som zo sprievodcu Lonely Planet vedel, že za rohom od letiska je zastávka miestneho autobusu, ktorý ma do mesta dovezie asi za dolár, tak som stále na nich hovoril, že 20 je veľa, že za 10. Na to sa jeden chytil, aj keď mi pošepkal, že nech to nikomu nehovorím, že by mal z toho zle a všetkým kolegom naokolo porozprával, ako vezie klienta za 20. Vtipný bol.
Ale vlastne bol skutočne vtipný. Po ceste sme sa porozprávali, ja som ho vyspovedal, že ako sa mu žije v Manague, čo je jeho obľúbené jedlo a šport, ako vníma politiku, alebo čo rád robí vo voľnom čase. Hovoril, že rád chodil s kamarátmi na pivo, ale odkedy má malého syna, tak že už ho to nebaví, a radšej trávi čas s ním. Pomohol mi nájsť aj ubytovanie, ktoré vlastne bolo jedno z najdrahších na mojej ceste a k tomu ešte aj v celkom zvláštnej štvrti, ale to mu už nebudem vyčítať. Minimálne úvod do Nikaraguy mi urobil dobrý.
Managua nie je typickou turistickou destináciou, zvyčajne všetci hneď smerujú do Granady alebo Leonu, ale keďže sa nepovažujem za úplne typického turistu, rozhodol som sa tu pár dní ostať. A myslím, že to bolo dobré rozhodnutie, v meste bolo čo vidieť.
Managua je veľké mesto, ktoré trpí podobnými neduhmi ako ostatné veľké mestá v regióne – veľa áut, dopravné zápchy, nekvalitná MHD. Ale na druhú stranu má jednu výhodu, teda ak to tak môžem nazvať. Koncom 70. rokov Managuu zasiahlo zemetrasenie a zničilo veľmi veľa budov. Preto sa rozhodli postaviť si nové centrum mesta niekoľko kilometrov južnejšie. V tom starom centre pri brehu jazera, ktoré teda už zdiaľky vyzerá dosť špinavo, že by si tam ani psovi nedovolil sa okúpať, sa nachádza nová promenáda, na ktorú je mesto určite veľmi pyšné. Od nej vedie široký bulvár celým mestom až k novému centru. Okrem ustanovizní ako Národné divadlo alebo Národné múzeum sa tu nachádza katedrála (v našom ponímaní teda kostol), ktorý bol zasiahnutý zemetrasením a odvtedy je zatvorený, lebo nikdy nebol obnovený. Ale zdiaľky vyzeral celkom obstojne.
Chcel som sa ísť pozrieť dnu, ale hneď ma chytili strážnici, ktorí tu sú 24 hodín denne, vraj kvôli indivíduám ako som ja. Ja som sa ospravedlnil, že som sa chcel pozrieť zblízka, na čo sa ma policajt spýtal, že koľko mám pri sebe peňazí. Ja, že málo, iba 7 dolárov. „Nemáš viac,“ spýtal sa. „Nie, ešte som si nevybral lokálne peniaze.“ „Ok tak, ak chceš môžeš sa ísť pozrieť aj dnu, ale opatrne, lebo nikto ťa tam nesmie vidieť.“ Takže vlastne úplatok. Ale keďže mám rád staré budovy, stálo to za to. Prešiel som sa po celom prízemí, ktoré bolo veľmi zvláštne nasvietené, ale zostalo tu množstvo pôvodných vecí, oltárov a sôch z času pred zemetrasením. Na poschodie som sa už ale nedostal, lebo prišla iná hliadka, ktorá ma v kostole videla a pýtala sa tej prvej hliadky, že čo tam robím. Tí ma predtým varovali, aby som určite neprezradil, že som im dal peniaze, lebo že by mali z toho prúser. Každopádne si druhá hliadka vypýtala ich identifikačné čísla, aj môj preukaz a spísali zápisnicu. Úplne som nepochopil o čo išlo, asi si policajné hliadky navzájom neveria a takýmto spôsobom sa kontrolujú. Ale radšej som sa pobral. Ospravedlnil som sa mojim policajtom za problémy a oni, že to je v poriadku, žiadne problémy nie sú, čo ma potešilo.
Po krásnom bulvári, kde vyrástli stromy, ktoré teraz už aj svietili som sa pobral domov, pretože Managua vraj nie je najlepšie miesto po zotmení, kvôli kriminalite. Teda asi ani pred zotmením, pretože neskôr som stretol dvoch Slovákov, ktorí tu tiež cestovali a jeden mi hovoril historku, ako sa tiež prechádzali po tomto bulvári, ťukal niečo do mobilu a v tom okolo neho prefrčal cyklista a mobil mu vytrhol z ruky. Vraj je to celkom bežné aj v Európe, nielen v Nikaraguy, ale proste na osobné veci si treba dávať pozor. K mojej historke s okradnutím sa však dostanem neskôr
Na druhý deň som bol presvedčený, že Managua pravdepodobne vyčerpala svoje turistické možnosti a rozhodol som sa ísť na výlet do Leonu, čo je bývalé hlavné mesto Nikaraguy. Teda mestá Leon a Granada spolu zápasili, v každom prevládalo iné politické presvedčenie, tak sa rozhodli postaviť nové hlavné mesto medzi nimi.
Do Leonu som išiel klasickým „chicken busom“, ktorý na prepravu používajú aj miestni. Chicken bus preto, lebo sa v ňom prepravuje všetko, teda niekedy aj živé sliepky. Tie som síce nevidel, ale babičku s papagájom áno. Zväčša sú to vyradené školské autobusy z USA, ktorý si miestni pekne upgradujú a vytunia. To ma až prekvapilo. Servisom sa autobus podobal na Student Agency. Vpredu veľká plazma na ktorej bežal film a úlohu stewardiek plnili nastupujúci a vystupujúci predajcovia všetkého možného, teda najmä jedla a pitia. Po ceste som mal možnosť vyskúšať miestne špeciality ako manuelitas, čo sú také naše palacinky plnené orechmi, a potom quesillo, čo je tortilla plnená mozarelou a nejakou zmesou z cibule zaliatá smotanou. Celkom dobrota. Čo som teda ale neznášal v autobuse, a nielen v autobuse, ale všade je vyhadzovanie smetí von oknom z auta. Proste len tak si otvoria okno a vyhodia fľašku, igelit alebo plastový tanierik...hrôza.
Leon aj Granada sú úplne iné ako Managua, sú to také uhladené turistické mestá, niečo ako Antigua v Guatemale. Akože pekné vidieť, ale pre mňa to veľmi nie je. V oboch je dominantná katedrála pred ktorou je park s množstvom stánkov s jedlom, a potom nejaký palác, kde zväčša sídli primátor. Nejdem sa viac rozpisovať, nakoľko ani jedno mesto nepatrilo k mojim obľúbeným a k tomu ku Granade sa mi viaže ešte jedna nepríjemná skúsenosť s okradnutím, čo sa proste stáva. Ale proste na ňu nerád spomínam, čím nechcem povedať, že cestovanie v Nikaraguy je nebezpečné. Len si treba dávať pozor, používať rozum a nie ako v mojom prípade si nechávať cennosti na vrchu ruksaku, aby ho mohli pokojské v hosteli veľmi ľahko otvoriť a prešmátrať.
Inak ľudia v Nikaraguy sú veľmi príjemní, vlastne som nestretol žiadneho protivu, všetci vždy boli ochotní pomôcť a poradiť, väčšinou aj dobre poradiť. Jednému taxikárovi sa páčil môj mexický slamený klobúk a ja som mu povedal, že mi je malý, a že mám radšej bejzbalové čapice. Načo mi navrhol výmenu, zastavil taxík pri obchode s čapicami, spýtal sa ma, ktorá sa mi páči a dal mi ju, výmenou za môj klobúk.
Spomenul som bejzbal. Toto bola asi prvá latinskoamerická krajina, ktorú som navštívil, kde národný šport číslo jeden nebol futbal, ale bejzbal. Deti na námestí dokonca obiehali po métach miesto toho, aby kopali do lopty. Vraj je to preto, lebo v 20. a 30. rokoch tu bola veľká prítomnosť amerických vojakov, ktorí mali bejzbal v obľube a odvtedy aj miestni hrajú tento šport.
Po skúsenostiach z pevniny som jej už mal dosť, aj vďaka hostelovej krádeži, tak som sa vybral do Karibiku na 2 ostrovy, ktoré patria k Nikaraguy. Veľký a Malý kukuričný ostrov. Dá sa cestovať pohodlne lietadlom z Managuy alebo prístavného mesta Bluefields, alebo nepohodlne loďkou, ktorá je lacnejšia, ale cesta je niekoľkonásobne dlhšia. A predtým sa treba dopraviť na pobrežie do mesta Bluefields, čo obnáša 8 hodín v autobuse, a potom ešte 2 hodiny v člne na rieke Rio Escondido. A ako správny cestovateľ som si samozrejme vybral dobrodružnejšiu variantu.
Cesta z Managuy začala ráno o 6 a napriek tomu, že som nestihol raňajkovať, hladný som nebol. Ako som spomínal, do autobusu nastupujú rôzni predajcovia, často ponúkajúci jedlo, ale niekedy aj bižutériu, DVD s novými filmami a hudbou alebo lieky. Vodiči autobusov sú tu väčšinou mladí chalani, niekedy som aj pochyboval, že mali 18 a môžu šoférovať autobus. Počúvajú len španielske pesničky, väčšinou zamilované, čo mi teda prišlo dosť nezvyčajné, aby mladí chalani okolo 20 počúvali takéto hity, ale tu to bolo veľmi bežné. Niektoré hity som dokonca poznal aj ja z našej merenge kompilácie, ktorú sme si kúpili na výlete na Sardínií, lebo sme nemali čo počúvať a v aute bol len CD prehrávač.
Inak skutočne som za celú cestu autobusom nepočul ani jednu anglickú pesničku, všetko španielske. Proste to je výhoda španielsky hovoriacich krajín, že ten trh je veľký, viac ako 300 miliónov španielsky hovoriacich ľudí. Na druhú stranu, keby tu zaviedli kvóty na pôvodnú nikaragujskú hudbu, asi by mali problém ju naplniť, pretože väčšina skladieb bola z Mexika alebo Španielska. Hrajú ich tu, lebo ich ľudia majú radi a nemyslím, že potlačujú nikaragujskú kultúru. Preto si myslím, že kvóty v rádiu nič nevyriešia, pretože tie hrajú najmä to, čo ľudia majú radi a keď sa to niekomu nepáči, nech si zapne Spotify alebo iTunes a počúva slovenské pesničky od rána do večera.
Ako sme sa blížili k pobrežiu, bolo vidieť zmenu. Nielen na farbe pleti cestujúcich (karibské pobrežie obýva väčšia časť černošského obyvateľstva Nikaraguy), ale tiež v jazyku. Už neznela španielčina ale čoraz viac angličtina a tá ich zmeska kreolštiny a angličtiny.
V meste El Rama, určite pomenovaného podľa lahodného masla, som prestúpil na loďku a pokračoval 2 hodiny do mesta Bluefields. To je vlastne dosť otrasné mesto a slúži najmä ako prístav a potom ako prestupná stanica na Kukuričné ostrovy. Dozvedel som sa tam ale, že loďky sú len 3 a každá chodí len raz za týždeň a najbližšia pôjde asi v nedeľu, ale že to nikto teraz presne nevie. Bol piatok a zrovna 2 dni v Bluefielde sa mi čakať nechcelo aj keď hneď v prístave si ma odchytil miestny chlapík Filip a ukázal mi celé mesto, kde čo nájdem aj lacný hotel. Samozrejme si potom vypýtal 10 dolárov, čo som mu odmietol za jeho služby dať, ale pozval som ho aspoň na pivo.
Nikaragujské kordoby (tak sa nazýva miestna mena) majú výhodu, že ich kurz je veľmi podobný českej korune, a preto sa v nej veľmi dobre rozmýšľa. Ale tu na pobreží a potom neskôr na ostrovoch sa už všetko počíta v dolároch. Akože nie je to oveľa drahšie, ale oveľa drahšie ako na pevnine. Proste je to zmena.
Nakoľko som nechcel čakať, rozhodol som sa využiť služby leteckej spoločnosti La Costena a na ostrov priletieť. Asi som nemal tento nápad jediný, pretože všetky lety na sobotu a nedeľu boli vypredané. To sa neskôr ukázalo ako lož, pretože na internete som našiel let na nedeľu ráno, ktorý bol vraj vypredaný. Pointa bola v tom, že kúpa cez internet bola o 18 dolárov drahšia ako v kancelárií. Na druhý deň ma s úsmevom privítali, na moju otázku, ako je možné, že som tu keď mi tvrdili, že je vypredané nereagovali a k tomu mi ešte zobrali repelent, pretože je to horľavina.
Každopádne Kukuričné ostrovy stáli zato, aj keď cesta tam (a neskôr aj cesta späť) boli veľmi náročné. Je to také pokojné miesto v Karibiku, kde nie je až tak veľa turistov, aj keď stále ich je tu dosť, kde môže človek len tak ležať na pláži, ísť sa potápať, alebo sa prechádzať po ostrove. Proste miesto na relax. A krásne pláže, hostely bez elektriny a viac už o tom ani písať netreba. Určite stojí za návštevu.
Musím sa priznať, že počas tejto cesty mi to cestovanie príde trocha náročnejšie ako pred dvoma rokmi v Južnej Amerike. Možno preto, že som starší a viac toho vyžadujem, možno aj preto, že ten servis a možnosti sú všeobecne v strednej Amerike horšie ako v južnej. Možno by mi pomohlo, keby som mal viac času a mohol stráviť viac času na jednom mieste, alebo možno mi chýba viac trpezlivosti. Ale každopádne všetkým cestovateľom odporúčam neveriť predsudkom a poverám, prísť sem (alebo kdekoľvek inde) a vytvoriť si vlastné zážitky a skúsenosti z cestovania, pretože to skutočne nie je také nebezpečné a drahé akoby sa mohlo zdať.
UPOZORNENIE: Tento blog môže obsahovať nepresné a zavádzajúce informácie, Keďže píšem blog a nie cestovného sprievodcu alebo článok do Wikipedie, verím, že si to môžem dovoliť, keďže mojim hlavným cieľom je priblížiť atmosféru a moje zážitky a možno trochu navnadiť na návštevu.
UPOZORNENIE 2: V blogu sa môžu vyskytovať pravopisné chyby a nespisovné slová. Jednak to súvisí so štýlom, ktorým sa snažím môj blog písať, druhak text neprechádza korekciou. Preto verím, že mi pochybenia budú odpustené.
