Ako som spomínal, život študentov v Ohiu je pomerne jednotvárny. Teda záleží, či študujete tzv. undergrad, čo je obdoba nášho bakalára, aj keď asi veľmi vzdialená, alebo grad. Undergrad sú študenti medzi 18 – 21, ktorí veľmi nechodia do školy a väčšinu času v kampuse len chlastajú (čo je paradoxné, lebo väčšine z nich ani pivo nepredajú) alebo chodia na párty a samozrejme nadväzujú kontakty, v preklade sa tzv. sieťujú. Zato grad, aspoň tí, ktorých som stretol, každý deň majú nejaké domáce úlohy, ktoré musia do ďalšieho týždňa vypracovať a vlastne jediný deň, ktorý sa v ich týždni odlišuje je piatok. A víkend samozrejme.
Tak napríklad moji spolubývajúci. André (26) bude doktor a jeho deň vyzerá asi tak, že ráno vstane medzi 6:00 a 7:00 a ide do školy, prípadne cvičiť (všetci tu cvičia, človek je frustrovaný, keď necvičí. Asi tiež začnem, aby som sa mal o čom rozprávať...) Cvičí 4-5 krát do týždňa, potom sa príde domov naoobedovať, pretože jedlo doma je chutnejšie a lacnejšie. Poobede ide znova do školy a večer väčšinou hrá nejaký šport – bejzbal, softbal alebo futbal, čo príde. Už minule som spomínal, že Američania milujú kolektívne športy nielen pasívne, ale aj aktívne. No a okolo 11 ide spať, aby bol na druhý deň svieži.
Piatok je samozrejme iný, v piatok večer sa žúruje. Väčšinou žúry začínajú doma, kde sa pije pivo a hrajú sa hry – napríklad playstation alebo poker alebo tie obľúbené alkoholové hry. Potom sa ide do baru, no a na druhý deň sa triezvie a pozerá futbal. Pre Andrého je výjimkou iba víkend, kedy príde na návštevu jeho dievča Bree, ktorá študuje v Pennsylvanii, čo je asi 4 hodiny cesty autom. Vtedy sa venuje len jej, čo spočíva v tom, že hrajú playko spolu, idú chlastať spolu, no a samozrejme pozerajú americký futbal spolu (každý víkend sa hrá, v sobotu univerzitný futbal, v nedeľu poobede veľká liga).
Druhý spolubývajúci – Cody (26) – je z Mississippi a je geológ. Jeho deň je veľmi podobný až na to, že necvičí ráno, ale poobede a chodí spať o 1, pretože nevstáva o 7:00 ale o 8:00. Inak je to asi to isté.
Samozrejme obaja majú vlastné auto, pretože existovať bez auta sa tu dá len ťažko. Vlastne som ešte nestretol nikoho bez auta. Veď ako by chodili cvičiť alebo do obchodu alebo na párty. Pešo sa tu veľmi nechodí. Minule ma dokonca cudzí chalan odviezol, keď ma videl šlapať do našej rezidencie pešo, za čo som mu bol nesmierne vďačný, pretože ten kopec dá po celom dni a ešte k tomu s nákupom zabrať.
Môj deň je trocha iný, lebo ako štipendista nemôžem chodiť na hodiny, tak väčšinu dňa skúmam. Skúmam buď v mojej kancelárií na fakulte, alebo v knižnici. A keďže nechodím cvičiť, tak mám celkom veľa voľného času. Už som si predplatil Netflix (8 dolárov mesačne a celá videotéka bez reklám, musím propagovať), takže pozerám seriály a filmy. Ale to je vlastne tiež súčasť môjho výskumu. Je super si vybrať tému dizertačky o televíznych seriáloch, pretože ja ich vlastne musím pozerať, aby som mal o čom písať, takže vlastne celé dni tu len skúmam a vôbec nezabíjam čas...
V čase, keď neskúmam, sa učím premienať jednotky. Možno to niekomu príde banálne, ale v USA sa bez toho nezaobídete. Tak napríklad vzdialenosti v míľach sú v pohode, ale taká teplota, tá je asi najproblematickejšia. Je dobré vedieť, že keď sa povie je 20, 60 alebo 100 stupňov, ako vlastne je a nepýtať sa doplňujúce otázky, a to je teplo alebo zima? Niektoré jednotky sú jednoduchšie, pretože aj američania prechádzajú na európsky štandard – objem je síce uvádzaný v unciach, ale v zátvorke sú tiež mililitre a aj pri váhe je v zátvorke hmotnosť v gramoch. Ale problém je s výškou alebo menou. Už som sa naučil, že som vysoký 6 stôp a 4 palce, ale keď v lietadle povedia, že letíme vo výške 2 500 stôp alebo vrch za aténami má 800 stôp, som bezradný.
Mena je zdanlivo jednoduchá. Veď doláre sú skoro ako eurá, takže si vždy poviem, že v eurách by som toľko za to nedal, ale v dolároch je to v pohode. Ale potom príde to prekvapnenie! Pri platení je to totiž vždy viac, pretože na cenách v obchodoch tu neuvádzajú DPH, ktorá je síce niekedy pripočítaná a niekedy nie. Sám tomu nerozumiem. V Ohiu je DPH 5,75%, čo sa ale môže okres od okresu líšiť. Takže vo výsledku sú moje nákupy ešte drahšie ako v eurách, ale od pokladne sa už predsa vracať nebudem. Pre predstavu, veľmi drahé je tu ovocie a zelenina. Minule som za jednu broskyňu a pomaranč zaplatil 1,30 $, čo je dosť, ale hold za zdravé veci si treba priplatiť...
No a ako vlastne je v Aténach? Asi veľmi podobne ako na Slovensku. Síce sa nachádzajú v rovnakej zemepisnej šírke/výške ako Sicília, je tu pomerne chladnejšie, kvôli nejakému dôvodu, ktorý sa mi nechcelo veľmi študovať. Čitateľka Radka sa pýta, či tu je, podobne ako v gréckych Aténach, Akropola. Ako môžete vidieť na obrázku, Akropola tu zatiaľ chýba, ale verím tomu, že univerzita ju časom postaví, pretože, čo sa týka architektúry alebo názvov tu v Aténach nie sú veľmi originálni. A myslím, že na ňu majú aj peniaze – len tak medzi nami, školné sa pohybuje od 20 000 $ do 35 000 $ za rok, v závislosti od oboru a študujete 4-5 rokov, takže peniaze by asi boli.
Ešte k tej originalite názvov. Atény nie sú veľmi originálne, ale čo už v USA je originálne okrem špeciálnych príchutí jedál, ale k tomu sa dostanem neskôr. Úplne zapadajú do tohto regiónu, pretože v blízkosti sa nachádza Viedeň, Berlín, Brémy a aj Dublin. Je to trocha geografický guláš, pretože Berlín je z týchto miest najmenší a najbližšie k Aténam, ale to je vlastne jedno.
Atény majú asi 20 000 obyvateľov plus treba prirátať 22 000 študentov Ohio University. Takže vlastne taká Považská Bystrica, ale narozdiel od nej tu majú veľký štadión, kino (nazvané ako inak Aténa), multikino, Wallmart a aj študentské spolky, ktorých princíp som ešte nevypátral, ale určite do budúcna prinesiem info aj o tomto fenoméne. Z 22 0000 študentov je asi 1 800 cudzincov, najmä z Číny (tí sú asi najvtipnejší, lebo skoro vôbec nehovoria po anglicky, ale majú vždy tlmočníkov), ktorí sú tú považovaní za veľké kapacity vo svojich odboroch, tiež Japoncov a Brazílcov. Slovák zatiaľ žiadny. Hoci som stretol veľa ľudí, ktorí mali predkov v Česku, na Slovensku alebo v Poľsku, ku svojej pravlasti sa veľmi nehlásia. Asi by to bolo iné, keby som im doniesol ochutnať naše pivo alebo zemiaky...
V Aténach zatiaľ veľa ľudí nepoznám, ale na výlete do Columbusu (čo je hlavné mesto Ohia) som couchsurfoval u Joea, ktorý ma zoznámil so svojimi kamarátmi a veľmi sme sa skamarátili. Aj preto, že boli v mojom veku. Určite sa do Columbusu ešte vyberiem, je to asi 2 hodiny autobusom z Atén a je tam omnoho viac zábavy. Na prvý pohľad je to celkom veľké mesto, ale vlastne v centre je len múzeum State Building, kde sa dá dozvedieť o histórií Ohia alebo o tom, ako sa v Amerike volí (bol som prekvapený, že používajú elektronický systém hlasovania už asi od roku 1970 a dnes volia na niečom podobnom ako sú tablety, kde si vyberú kandidáta, ich hlas zaznamená softvér a hneď po uzavretí miestností sú jasné výsledky. No alebo aspoň v Ohiu to takto majú...) No a ďalej už len asi 2 ulice, trh a to je všetko.
Joe a jeho kamaráti bývajú na predmestí, neďaleko od centra. Samozrejme všetci sa ma pýtali dokiaľ som, tak som pekne povedal, že zo Slovenska (áno Evy, už netvrdím, že som z Prahy). Všetci reagujú, že cool, a potom nahodia výraz ako keby som sa ich spýtal na tretiu odmocninu z 27. Ja sa teda vždy na oplátku spýtam, že či boli v Európe a oni väčšinou odpovedia, že nie, ale veľmi by chceli. Tým máme tento úvodný rozhovor za sebou a ďalej sa bavíme o zaujímavejších veciach. Napríklad veľa z nich pracuje v kávovom biznise. To je také módne momentálne v Ohiu, chodiť do kaviarní, kde predávajú kávu z importu a vedieť o nej rozprávať, v lepšom prípade takúto kaviareň vlastniť. A skutočne, asi 4 kamaráti z tejto partie nezávisle od seba importujú kávu alebo kaviareň vlastnia. Tie kaviarne sú super, skutočne aspoň na chvíľu má človek pocit, že je späť v Európe a je tu káva, ktorá sa dá piť, nie tá tmavá voda, ktorú tu predávajú všade pod názvom káva.
S Joeovými kamarátmi sme si urobili vynikajúce BBQ, ochutnal som miestne pivo z Columbusu, pili sme, rozprávali sme sa a hrali sme sa hry. Tu je jeden tip odo mňa do rubriky hra týždňa. Volá sa Heads Up (prípadne iné názvy od konkurečných výrobcov) a ide o to, že si telefón priložíte na čelo, kde sa zjavujú názvy a ostatní vám musia povedať, čo tam je napísané. Proste klasický Kufor. Keď vieš urobíš pohyb telefónom dole, keď nevieš a chceš ďalšiu, treba urobiť pohyb hore. Časový limit je 1 minúta a vyhráva ten, čo uhádne najviac. Aj keď sa to možno nezdá, je to veľmi zábavné a dokázal by som ju hrať celý večer, napriek tomu, že nepoznám polovicu osobností a zvierat, ktoré tam sú napísané. Ale stále nie som najhorší, našli sa aj horší hráči ako ja, čo už je čo povedať, pretože všetci sú rodení hovoriaci angličtinou (toto je teda prekladateľský oriešok).
V rubrike jedlo týždňa by som dal do pozornosti zmrzlinu. Američania sú výmyselníci a radi kombinujú rôzne chute, a tak je teraz hitom zmrzlina Pumpkin Pie Ice Cream (ako správny slovák som sa snažil nájsť slovenský názov pre tento pokrm, ale opäť prekladateľský oriešok a som bezradný, preto očakávam vaše diskusné príspevky) a Apple Pie Ice Cream. Akože chutí ako tekvica, z toho koláča sa do nej asi veľa nedostalo, ale je to tu nesmierny hit.
Tak zatiaľ toľko, nabudúce budem pokračovať v správe z výletu v Columbuse a do Austinu v Texase, kde som bol na filmovom festivale, takže sa je na čo tešiť. A ja sa pre zmenu teším na vaše otázky a komentáre, pretože je to vždy milé, prečítať si niečo z domova.
