Po návrate z New York City som nejakou náhodou videl diel Simpsonovcov, kde Homerovi odtiahli auto do NYC, a tak sa s celou rodinou vybrali na výlet. Ich výlet spočiatku veľmi pripmínal môj. Tiež som išiel na výlet autobusom a mám pocit, že som pozrel všetky pamätihodnosti tak ako oni. Lebo ako hovorí Marge, autobusová stanica nie je jediná pamätihodnosť, ktorú treba v NYC vidieť.
Rozhodol som sa ušetriť a miesto lietadla som zvolil lacnejšiu možnosť – ísť do New York City autobusom. Po ceste sme sa zastavili v Pittsburgu a Filadefii. Náš autobus si dával načas, celá cesta trvala asi 15 hodín, čo je, vzhľadom na vzdialenosť, celkom dlho. Už keď bolo vidieť prvé mrakodrapy na Lower Manhattane, medzi ktorými vyčnieva aj najvyššia budova USA, nové World Trade Centrum, náš vodič nás zobral ešte na výlet autobusom do Newarku, čo je také industriálne predmestie NYC, aj keď sa nachádza v New Jersey.
Po príchode na autobusovú stanicu, ktorá sa nachádza v centrálnej časti Manhattanu, som nasadol na metro do Brookylnu a utekal k môjmu couchsurferovi, ktorý pracoval pre spoločnosť, ktorej hlavní klienti boli z Číny, preto mal upravenú pracovnú dobu podľa čínskeho času a robil väčšinu času v noci, takže sme sa veľmi nevideli. Naštastie som ho ešte stihol, zložil si veci a utekal späť do centra, pretože v piatok je voľný vstup do Gugenheimovho múzea alebo galérie MOMA, a to si predsa nemôžem nechať ujsť a ušetriť tak nejaké doláre, ktoré potom miniem na kebab alebo falafel hneď vedľa múzea. A budem tak mať nasýtenú aj dušu, aj telo.
Inak vstupné do väčšiny múzeí v New Yorku je dobrovoľné, ale tiež je uvedené doporučené vstupné, ktoré je priemerne 20 $. Som zvedavý, či im niekedy niekto zaplatil túto čiastku, pretože, ako som vypozoroval popri čakaní, tak väčšina návštevníkov platila maximálne 10 $ a boli samozrejme aj takí, ktorí zaplatili 1 dolár. Potešujúce bolo, že pani pokladníčka sa na nich ani škaredo nepozrela, asi už bola zvyknutá a hovorila si, že babka k babke...
Počas mojej návštevy som stihol navštíviť všetky miesta, ktoré by mal správny turista v New York City navšíviť – China Town, Little Italy, Greenwich Vilage, kde žili seriálový priatelia aj Carrey Bradshawová (inak ich byty sú vzdialené len asi 2 bloky od seba, sa mohli niekedy aj stretnúť), vianočný stronček na Rockefeller plaza, a tiež Central Park, ktorý je neuveriteľne veľký.
Jedným z naväčších zážitkov bola plavba na lodi na Staten Island (ktorá premáva zadarmo) a počas plavby sa dá vychutnávať panoráma Lower Manhattanu a tiež Socha slobody. Keďže som vychytal plavbu tesne pred zotmením, tak som mal možnosť cestou späť vidieť vysvietený Manhattan. Také v Európe nemáme.
Celkom ma prekvapilo, že aj v takom veľkomeste ako NYC nájdete farmárske trhy každú stredu a sobotu na Union Square. Lokálni farmári predávajú svoje sezónne produkty od zemiakov a rajčín, až po hyper-bio koláče a home made limonády. Na newyorské pomery aj za dobré ceny, na pomery USA dosť draho. Vo Wallmarte by ste limonádu kúpili za polovicu! A mala by omnoho viac éčiek ako tá z trhu.
Vďaka couchsurfingu a mojim hostiteľom som mal možnosť nazrieť aj do príbytku niekoľkých obyvateľov New Yorku. Zámerne nepoužívam slovo Newyorčanov, pretože tých žije v NYC len minimum, väčšinu tvoria prisťahovalci s ostatných štátov amerických, ale i celého sveta. Tí sa väčšinou koncentrujú do „svojej“ štvrti a skutočne v Chinatowne sa človek necíti ako v USA.
Veľmi ma prekvapilo, ako ľudia v NYC žijú. Teda počul som o tom už mnoho, ale je iné to vidieť na vlastné oči. Za izbu ktorá nemá ani 15 m2, platia zhruba 1000 $ mesačne. A za celý dvojizbový bytík, kde sú dve izby 15 m2, a potom kuchyňa/obývačka asi 20 m2 za 2400 $. A to nebola veľmi prestížna lokalita, bol to Brooklyn, síce na metre, ale aj tak 30 minút na Manhattan. Vrámci môjho pobytu som sa aj presťahoval a na 2 posledné dni ma prichýlil Adrien z Francúzska, ktorý bol v NYC na štúdijnej stáži. Ten býval vo veľmi peknom byte, na ktorý mu časť prispievala univerzita. Problémom tohto bytu bolo, že bol asi 20 minút pešo od poslednej stanice metra v Bronxe. Síce to nebola nebezpečná časť Bronxu a Adrien to mal veľmi blízko do práce, na Manhattan to trvalo vyše hodiny. Myslím, že tieto časti mesta by sa už nemali nazývať New York. To je ako, keby som tvrdil, že žijem vo Viedni a žil by som v Bratislave, aj keď Adrienov byt bol vzdialený iba 25 km od centrálenho Manhattanu.
Adrien bol super týpek. Čo ma veľmi prekvapilo, tak si doma varil vlastné pivo. Ešte som nikdy nestretol niekoho, kto by si robil pivo doma v byte. Ale ako mi to vysvetlil, dávalo to zmysel a hlavne jeho pivo bolo vynikajúce. Veď sme ich hneď aj niekoľko otestovali, keďže v jeho štvrti nebolo večer veľmi kam ísť. Bolo milé stretnúť niekoho, kto je podobne ako ja, na ročnej stáži v USA, kde nikoho nepozná a ide do neznámeho prostredia. Až na to, že Adrien je v New Yorku a ja v Aténach. Ale obaja ako cudzinci/Európania v Amerike máme podobné problémy...
Vďaka Tereze som sa zoznámil aj so slovákom Petrom, ktorý žije v NYC už vyše 8 rokov. Bol som prekvapený, že stále veľmi dobre rozpráva po slovensky, miestami sa obajvil jeho trnavský akcent. Peter ma zobral do vychýreného Willamsburgu, kde som ale toho moc vidieť nestihol, pretože pršalo. Ale dali sme si aspoň dobrú večeru a miestne pivo, pretože o bary tam nebola núdza. A tiež som zažil rush hour v neworskom maličkom metre, kde bolo toľko ľudí, že sa ani nevmestili do vlaku. Inak cestovanie v newyorskom metre je zážitok, ale neodporúčam ho ľuďom s klaustrofóbiou. Stanice sú skutočne veľmi nízke a keď narazíte na rush hour, tak sa ľuďom nevyhnete ani v tom najposlednejšom kúte.
Neskôr večer sme sa stretli aj s Adrienom, ktorý nás zobral spolu s Petrom do jedného baru, kam chodieva, lebo tam majú super hru – shuffleboard. Nejdem sa púšťať do vysvetľovania pravidiel, len vedzte, že to stojí za to vyskúšať. Ja ako vášnivý hráč som neodolal a iba mi je ľúto, že som niečo podobné nevidel nikde inde, kde by som si to mohol znova zahrať.
Predvianočný New York mal čosi doseba, aj keď toľko ľudí som nevidel asi ani v celom Ohiu. Aby som nemusel čakať na odchod autobusu na autobusovej stanici, navštívil som ešte obchodný dom Macy’s, kde doteraz ešte premávajú eskalátory, ktoré tu postavili niekedy v roku 1900, alebo tak nejak. A keďže som potreboval nové zimné topánky, lebo v starých sa mi urobila diera a zatekali, rozhodol som sa, že sa tu tak nezáväzne popozerám po nejakých. Ale samozrejme žiadne nekúpim, lebo zľavy prídu až po Vianociach! No trocha som sa prepočítal, našiel som jedny pekné topánky, ktoré už boli zlacnené zo 100 $ na 70 $. Potom mi predavačka povedala, že ak mám klubovú kartičku, tak je to 20% z ceny dole a klubovú kartičku si môžem vybaviť na mieste, stačí americké PSČ. Tak to už sme boli na 56 $ a vtedy som si už povedal, že sa ich asi oplatí kúpiť. A ešte mi ich aj pošlú poštou rovno až do Atén, takže ich nemusím nosiť so sebou. No a pri pokladni zistil, že keďže bola streda, ďalších 10% z ceny dole, takže som podľahol presvedčeniu, že v NYC sa oplatí nakupovať aj pred Vianocami.
New York City som opúšťal s pocitom dobrej kúpy, ale hlavne aj s pocitom dobre vykonanej turistickej práce. Určite by sa tu dalo stráviť viac času a zamerať sa na rôzne vychytávky, ale šak tam ešte niekedy zavítam, možno keď bude trochu teplejšie, aj keď počasie bolo vynikajúce.
A na štedrý deň som si na New York spomenul znova, pretože mi prišli topánky z Macy’s :)
