Vždy, keď sme u mňa v izbe, príde a povie nejakú úplnú blbosť a nájde si vždy dôvod, aby mohla pri nás chvíľu zostať a vždy nám vynadá, že ležíme vedľa seba na posteli. Je to dosť trápne. No najviac mi vadí, keď povie, že sa aj tak rozídeme, aby som sa naňho tak neviazala a nebrala to tak vážne. A keď jej poviem aby to nechala tak, že sa ľúbime a nechceme sa rozísť, tak sa ešte nahnevá. Asi ma ešte stále berie ako svoje malé dievčatko. Ja to beriem, ale nech to pochopí, že sa máme radi a ak by sme sa rozišli, tak sa kvôli tomu nezabijem. A myslím si, že nemá môjho priateľa rada. Ako ju mám presvedčiť o tom, že je to dobrý chalan a že sa o mňa nemusí tak báť???
Týmto by som zároveň chcela poprosiť všetky matky a možno aj otcov, aby sa tak nebáli o svoje deti. Viem, že báť sa treba vždy a stále, ale netreba to preháňať.
