Kamoši

Sadol, klesol,
padol, hlesol.

Teraz leží,
v mysli beží.

Beží tam,
kde je sám.

Tam, kde sám
môže byť,
a so smútkom
v očiach sniť.

Snívať o tom,
čo chce robiť,
s kým chce byť
a svetom chodiť.

Ľúbiť, vnímať túto krásu,
krásu dievčenského hlasu.

Tento hlas ho ale trápi,
dievča chcelo, nech sa stratí.

Nechala ho ísť životom.
Ide tiež, no je za plotom.

A za ten plot vidno nie je,
a to dievča sa mu smeje.

Smeje, že ho využila len,
a on teraz sám je ako peň.

Nie je sám, no nevie o tom,
že tam , za tým hnusným plotom,
má priateľov svojich,
s ktorými sa môže spojiť.

Priatelia, ktorý raz zranil,
ublížil, no majú ho stále radi.

Láska príde iste raz,
netreba však ťahať za povraz.

Príde, bude, život celý,
tak , ako to všetci chceli.

Avšak priateľ, ten odíde,
obráti sa, už nepríde.

Za priateľom je ti smutno,
láska zakryje ho súknom.

Láska zradí, zas odíde,
a priateľa už viac nikde.

Priateľ je viac ako láska.
Láska, len na očiach páska.

Avšak priateľ skutočný musí byť,
taký, čo nedokáže ublížiť ale radšej odpustiť.

(Môjmu kamošovi Jurovi, ktorého opustila láska...)