MoTýĽ

Letí motýľ ľahkým letom,
letí týmto pustým svetom.

Ľudí je tu všade dosť,
no chýba im radosť.

Každý sam chodí
a bahnom sa brodí.

Prečo sa nespoja tie srdcia mladé?
Prečo sú všetci tak hlboko na dne?

,,Keby bolo lásky viac,
letel bych až na mesiac."

Pomyslel si potichy
a sadol si na kríky.

Diavčatko bez starostí,
čo bolo plné radosti,

prišlo k nemu potichučky,
zrelo naňho poza bučky.

Dievčatko už hlavou krúti,
cíti, že ten motýľ smúti.

To dievčatko rado malo,
avšak lásku nedostalo.

Motýľ zľahka vyletel.
A zozadu prišiel k nej,

chlapec, čo ho rada mala.
Tak potichu povedala:

,,Milujem ťa, milý chlapče.
Bez teba mi srdce plače."

Chlapec jej však nedovolil
a tak za ňu dohovoril:

,,Na svete už nieto lásky väčšej.
Stretneme sa zasa večer."

Pozerali celú noc,
ako milujú sa moc.

Ráno zistil ten svet plný sĺz,
že mu stačí láska dvoch sŕdc.

A tie srdcia môžu šťastím
urobiť svet zasa krajším.

Motýľovi netrebalo viac,
vyletel až na mesiac.