Po chvíli hľadania mojej zložky, ma pani kontrolórka prekvapivo už na štvrtý pokus našla. Práve včas, aby som úplne nestratila koncentráciu k toľkým zbytočným vnemom. Pani K lapila moju zložku do svojej prepotenej ruky v kakofónii zbytočne vydávaných zvukov náramkom na pravej ruke, ktorý bol otravný skoro tak ako jej papuľa. No a táto superhuba, mlyn melúci najnudnejšiu múku jedného života, aký žije medzi nami, tak tá je hrdinkou tohto príbehu. Mohli by sme ho nazvať napríklad, správa z planéty najotravnejších žien.
Určite ste už videli papuľu, ktorá je asi na kľúčik a keď ju natiahnete, melie na najvyšších obrátkach, nezastaviteľne, rytmicky, stále a furt. Pridajte ešte neovládateľnú chuť sa podeliť naozaj ale naozaj každým nasmrťnepodstatným detailom, čo ste kedy pozažívali, vrátane cesty na záhradu, výberových konaní v práci a iných superlargenepodstatných podrobností, ktoré víťazia v mojej súťaži o absolútne nevhodné témy na rozhovor s cudzím človekom (obeťou) a zjaví sa vám prototyp z planéty Papulokrakatoa.
Milá pani kontrolórka, po krátkom samoštúdiu mojej zložky z kontroly, začala navrhovať prekvapivo dobré riešenia, tejto, pre obe strany pondelkovo zdržiavajúcej, úplne zbytočnej, päťminútovej situácie. Prekvapivo príliš nevyrypovala alebo som ju nevnímala, lebo víchor ventilátora, jej klingajúci náramok plný kadejakých kovových sprostostí a trieskajúce žalúzie ma vyvádzali z rytmu. To som ešte netušila, že by som už o pár chvíľ tú potenciálnu pokutu zaplatila rada.
Pri návrhu naozaj rýchleho bezbolestného riešenia a postupnej prípravy na vypísanie ( iba) 12 žiadostí o zmenu, ktoré pani K lačne chystala počas svojho predhovoru, aby ich nakoniec v zdrvujúcom finiši o pol jedenástej sama za mňa vyplnila a dokonca aj mimo rady podala ( začo jej napriek zážitku patrí moja vďaka...), sa totiž spustil, žiaľ, nekonečný prúd jej mononuklealógu ako horší z trestov za všetky moje donebavolajúce činy a ten sa nezastavil ďalšiu hodinu a pol.
Doteraz si kladiem otázku, čím som ju vyprovokovala k toľkej dôvere. Asi som klepla strunku jej nielenpondelkovej frustrácie, lebo som spomenula slovo muž. Téma chlapov vyhupla náhle na prah miestnosti a odštartovala úderný jazykový ošiaľ pani kontrolórky, ktorá mi stihla porozprávať VŠETKO. Úplne všetko.
Prehodila pár slov o každom, koho za posledných 20 rokov stretla, s kým súložila, či s kým čo i len chvíľku pracovala. Bola som zúfalá, že sa jej kolegovia v práci toľko striedali, lebo teraz už každučkého poznám. Nedivte sa preto, ak vás v meste pozdravím. Hovor bol v jej podaní úplný orálny kalašnikov, ktorým sa zameriavala na môj unavený a víkendom schátralý sluch a vnemy.
Po hodine som bola odhodlaná jej vnútiť tých potencionálnych pokutových desať litrov, nech sa vykúpim z otroctva jej rečí. Lenže nemala som jej to kedy povedať. Bola tak rozbehnutá, že som sa obávala, že čoskoro spustí vo mne strašný reflex, ktorým občasne návalovo trpím. Mám chuť sa zahryznúť do krku ľuďom, čo ma nekonečne otravujú a hrýzť dokiaľ nebudú prosiť o milosť.
V poslednej chvíli pred spáchaním televízneho zločinu bratislavského leta, hneď po predstave, že by to predbehlo na pár hodín v rebríčku sledovanosti aj správu nemenovanej Tévé, že Jackson mal na nočnom stolíku to alebo ono, som si predstavila ako ochudobním svet o tak neuveriteľný biodruh, ktorý by mali ukazovať na predmanželskej príprave ako varovanie a tak som sa rozhodla ju nechať žiť.
Hneď ma však napadlo, ako musia muži, aj ten, čo bol hlavným hrdinom (jedným z päťdesiatich) tejto príbehovej 100 minutovodielnej telenovely, strašne trpieť prítomnosťou takéhoto rečového torpéda v ich blízkosti, keď ja, ukecaná žena, proste nemôžem a nechcem počúvať už ani sekundu.
Myslím, že tento konkrétny chlap to schytal aj za všetky nehanebné činy zlých zlých chlapcov celého sveta, opisované v ženských časopisoch po celej zemeguli. A zostalo mi strašne ľúto chlapov, čo majú takéto šťabajzne doma, prípadne ich rodinných príslušníkov a vôbec každého, čo dostal pri nich dar sluchu.
Milé dámy, reč je dorozumievací prostriedok a nie náradie osudovej atómovej jazykovej vojny proti živočíšnemu druhu s ušami a najmä nie nástroj pomsty tichším testosterónovým nádobám, ktorým som ich historicky vyvinuté komunikačné omedzenia včera ráno prudko závidela.
Predstavila som si totiž, ako v toto hnusné upotené pondelové ráno na facky, pijú chlapi s kamošmi pivo, pozerajú nikam a prehovoria akurát keď povedia:"hej starý, dones ďalšie z chladničky." A to úplne stačí.
