Otec, Ing.Vojtech Bago, ktorého rok od smrti uplynie 20.apríla t.r., bol jedným z ôsmych preživších detí v chudobnej roľníckej rodine v Urminciach pri Topoľčanoch. S pomocou pána farára E.Gézeho sa dostal študírovať do Nitry, na osemročné katolícke gymnázium, ktoré patrilo Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku . Rodina Bagov bola naozaj plodná na budúcich kňazov. Okrem otca Alberta, v Nitre študovali aj strýkovia Ernest a Alojz Bago. Neskôr, po skončení gymnázia, vstúpil tatko do noviciátu a začal študovať za kňaza rehoľníka a teda zložil aj dočasné rehoľné sľuby.
Keď sa už zdalo, že dráha jeho profesionálneho života je jasná, prišiel rok 1950. O polnoci z 13. na 14. apríla 1950 príslušníci komunistických Ľudových milícii, Verejnej i Štátnej bezpečnosti so zbraňou v ruke, v takzvanej Akcii K , obsadili všetky mužské kláštory v celom Československu a spravili tak koniec snom tisícov skromných, študovaných a usilovných ľudí, najmä odhodlaných slúžiť iným. Mocipáni sa dobre pripravili. Pomocný orgán ÚV KSČ - cirkevná šestka: Čepička, Kopecký, Fierlinger, Široký, Clementis a Nejedlý schválili návrh na sústredenie rehoľníkov v centralizačných kláštoroch ako úlohu dňa. Začalo to samozrejme politickou štvavou kampaňou a prvým monsterprocesom proti desiatim predstaveným reholí v ČSR, ktorým pripisovali protištátne skutky, spáchané najmä v súvislosti so špionážou a Vatikánom. Neskôr boli aj odsúdení na dlhodobé tresty vo väzení. Páter verbista Karol Benovic, ktorého ako aj viacerých tatkových spolužiakov a kolegov, poznám aj osobne, v knihe Páterko od M.Semešovej, z ktorej tu tiež vyberám informácie, spomína dátum hrdého príchodu 118 verbistov z Nitry do Podolínca 4.mája 1950. Pamätník Jožko Mikloško, ktorý býval len 200 metrov od kláštora, mi v reakcii na tento článok písal, že zo Zobora odviezli verbistov v noci zo 4. na 5. mája 1950. Dopĺňam túto informáciu v záujme presnosti, lebo sama si to pravdaže nepamätám. Takže, podľa Jožka, prišli verbisti do Podolínca až 5.5.1950 (nuž, krásny dátum ale koľko zla a smútku sa skrýva za ním). K.Benovic v knihe Páterko uvádza, že mocipáni boli poriadne prekvapení, ako pokojne a hrdo prišli títo budúci misionári do "koncentráku" v Podolínci. Tak totiž internačný alebo sústreďovací tábor ľudia volali.
Môj nebohý tatko mal v tom čase len 20 rokov, keď ich v noci, spolu so spolubratmi a učiteľmi i predstavenými, pod namierenými samopalmi naložili s krikom a postrkovaním, podobne ako za druhej svetovej vojny, bez súdneho príkazu, rozsudku či súdu, do nákladniakov a autobusov a viezli ich na severovýchod, čo pripomínalo neslávne transporty do Poľska do koncentrákov či s NKVD do Ruska. Z oboch miest sa väčšina deportovaných nikdy nevrátila a nikto z týchto obetí akcie K-(hádam len nie, komunista v akcii:), netušil čo ich čaká.
Príkaz na dôslednú prípravu i spustenie akcie K dal priamo generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky začiatkom apríla 1950, čiže príkaz na likvidáciu mužských reholí v ČSR. Pri rozvážaní do záchytných kláštorov, rozdelili rehoľníkov premyslene do troch skupín. Predstavených a takzvaných najreakčnejších sústredili v „kárnom kláštore“ v Pezinku, ostatných do štyroch ďalších kláštorov v Hronskom Beňadiku, v Šaštíne, Jasove a v Podolínci. Za najnebezpečnejších považovali jezuitov. Tí boli od ostatných izolovaní. Život v sústreďovacích kláštoroch nemal ďaleko od pobytu vo väzení. Napríklad v Podolínci, kde panoval najprísnejší režim, zakrátko pribudli na oknách mreže, kláštor obohnali ostnatým drôtom. Strážili ho ozbrojenci so psami a na poriadok dohliadali strážcovia z Leopoldovskej väznice. Rehoľníkov, u ktorých sa predpokladal kladný vzťah k režimu, rozmiestnili do rôznych farností. Komunisti venovali osobitnú pozornosť najmä mladým rehoľníkom. Snažili sa ich oddeliť od starších rehoľníkov a umiestnili ich vo zvláštnych prevýchovných táboroch, kde ich presviedčali, aby sa zriekli rehoľného povolania. Brancov povolali do armády – do pomocných technických práporov . Starší rehoľníci sa dostali pred súd.
Neskôr tatka odviezli na Priehradu mládeže na nútené roboty a skončil ako väčšina brancov, ako pétépák. Teda vojak - väzeň alebo ako ich inak volali, ako MUKL, čiže muž určený k likvidácii. Žiaľ už si nepamätám ako dlho to trvalo, lebo kým tatko žil, nepísala som ani blog ani si nezapisovala jeho spomienky (večná škoda....však?) a tak neviem už ani kadiaľ a kam ich prevážali (myslím, že spomínal, že do Spiškého Štiavnika a neviem či aj nie do Malaciek, hneď po Podolínci.) Myslím, že v PTP slúžil kdesi v Čechách. Perličkou je však jeho neskoršie pôsobenie ako spojára na letisku v Kuchyni, kde ho veliteľ stále podozrieval zo špionáže lebo si pamätal všetky kódy/klapky naspamäť, aj keď ich zmenili, opäť ich za krátko vedel spamäti:)
Akciu K sprevádzalo nielen bezprecedentné násilie, a to na katolíckom Slovensku voči katolíckym predstaveným, ale aj ničenie a rozkrádanie vzácnych rukopisov, obrazov, nábytku a obradných predmetov. O osude vyprázdnených kláštorov následne rozhodovala komisia pri Zbore povereníkov na čele s Karolom Bacílkom . Kláštory dostali k dispozícií okresné a miestne národné výbory, nasťahovala sa do nich administratíva, detské domovy, telovýchovné spolky, kasárne. Bezvládie a bezprávie aké sa dá vidieť len v totalitných režimoch. Je zrejmé, že u nás doma sme si komunistov naozaj nectili a nám mohli rozprávať čokoľvek a zostalo to navždy bez účinku. Neviem ako sa to tatkovi a spolužiakom podarilo, ale raz mi prezradil, že z kláštora zachraňovali knižnicu a že má schované knihy, ktoré vynášali na vlastnom tele pod oblečením. V tom čase som bola mladá a horlivá (čo som stále:) a tak som sa hneď pustila do hľadania a záchrany množstva kníh, ktoré som našla skryté na povale. Tie som následne poopravovala, polepila, očíslovala a spravila ich súpis. Dodnes ich máme doma, a ak toto číta ktokoľvek kompetentný, rada ich odovzdám, konečne po rokoch, do pravých rúk. Rovnako ako ma potešia ďalšie informácie o tatkovom osude, kto si ho pamätá. Otca teda zavreli v Podolínci , keď mal presne 20 rokov. Na Slovensku existovalo roku 1950 16 mužských reholí v 96 kláštoroch, čo bolo 1 019 rehoľníkov a 24 ženských reholí v 168 kláštoroch, čo bolo 4 253 rehoľných sestier. Ich ďalšiu činnosť štát znemožnil a rehoľníkov koncentroval, bez možnosti prijímať novicov. Len diecéznych kňazov, ktorí sa dostali roku 1950 mimo pastoráciu (izolácia, sústreďovacie tábory, väzenie), bolo vyše 300. Otcovi neskôr predstavení odporúčali, pravdaže tajnými kanálmi, vstúpiť do civilného života, pretože odhad bol, že sloboda sa na Slovensko nevráti skôr ako za 20 rokov. V skutočnosti boli odhady ešte optimistické. Sloboda prišla, ako už dnes vieme, až o 39 rokov a priniesla mu ju jeho vnučka v apríli 1989, ale o tom inokedy:)
Vráťme sa však ešte k Podolíncu, tatko takto spomínal. Balíčky a návštevy boli v podolínskom tábore v určitom období zakázané a tak sa informácie dostávali za plot len nelegálne. Stráže im vraj museli často meniť, pretože si slušných a usilovných rehoľníkov rýchlo obľúbili. Práve preto, že väzni boli zväčša usilovnými študentmi klerikmi, tak aj v tomto sústreďovacom kláštore študovali, napríklad pri prácach v záhrade, skladali tajne skúšky starším kolegom a niektorí napríklad aj maturovali. Všetko tajne, pri upratovaní, obrábaní záhrady a podobne. Poriadok, usilovnosť a disciplína im spolu so silnou vierou, ktorú im komunisti odopierali, spôsobovala ešte väčšie nadšenie a odhodlanie ísť vytýčenou cestou. Niektorým sa predsa len podarilo utiecť, malému počtu až do Ríma a študovať za kňazov či misionárov ale to boli len veľmi zriedkavé výnimky. Niektorí, ako môj otec, boli oveľa neskôr pre chorobu (otec mal vážne choré pľúca) prepustení z PTP do nemocnice, kde ho zachránil "imperialistický" dar - penicilín, od smrti. Už len preto sme Ameriku a jej výdobytky v našej rodine milovali. Škoda, že nám to nadšenie nevydržalo až po dnes... Po desaťročiach sme sa spolu s otcom a celou našou rodinou zastavili v Podolínci pri Poprade a otec spomínal a spomínal. Na ostnatý drôt na plote, na mreže na oknách, na trvalú prítomnosť demonštrácie sily pri osobných prehliadkach či ozbrojenej stráži. Najhoršie však pre nich bolo, že sa nevedelo či budú žiť a či pomrú už za pár hodín. Rodiny nedostávali žiadne informácie a tak aj babka Katarína a dedko Ľudovít obiehali vraj múry kláštora, aby sa dostať k informáciám o synovi Albertovi, ktorého komunisti premenovali na Vojtecha, lebo mal vraj cirkevné meno. To si s našimi osudmi zahrali komunisti karty opäť. My sme sa však smiali, že máme každý iné meno otca. Sestra mala otca Alberta, ja Vojtecha a brat Ing. Vojtecha Baga, keď diaľkovo doštudoval stavarinu, myslím v roku 1973.
Mladších tatkových bratov, ešte len študentov gymnázia, ak si dobre pamätám, pustili ešte pred internáciou domov. Strýko Alojz alebo Lojzko sa stal strojným inžinierom, dlho pracoval v Topvare a pomáhal ilegálne cirkvi a kňazom. Zostal ako rodinná skala, o ktorú sa dá oprieť. Pamätám si ako vozieval tajne pátra Škodu a chránil ho pred policajtami. Strýko Lojzko je po otcovej smrti posledným žijúcim bratom z celej Bagovskej rodiny. Najzábavnejší strýko Ernest alebo Erino vyštudoval v Prahe na Karlovej Univerzite medicínu a bol žiakom Prof. Švejcara. Neskôr pracoval ako vynikajúci pediater v Hlohovci a na Starej Turej. O rok to bude už 25 rokov od jeho smrti. Tatko sa stal nakoniec stavebným inžinierom a žil až do minulého roku v Bratislave. Podporoval a pomáhal cirkvi, nikomu nič nevedel odmietnuť, niekedy to boli dosť úsmevné situácie (papiere sa u nás kopili jedna radosť) a zostal prostým, hlboko veriacim človekom, ktorý sa dôsledne vyhýbal všetkému straníckemu ale ľudia si ho vážili. U nás v rodine sme riadením osudu nemali jedného straníka (priženil sa len jeden ujo...) Tatko mi však pomaly ukazoval, že jeho určenie bolo iné ako sa stať manželom a otcom. Napriek tomu bol aj v civile skutočným misionárom pomoci a nás deti aj našu mamu až do jej smrti pred 13 rokmi nesmierne miloval. Všetci traja bratia, budúci misionári sa nakoniec oženili, majú/li po 2 deti, tatko tri.
Niektorí z SVD mali to šťastie, že odišli skôr, pred rokom 1950 študovať do Ríma a tak sa na svoje miesto určenia dostali. Patril k nim aj môj najobľúbenejší verbista, ktorého som mala tú česť spoznať tiež aj osobne. Páter Juraj Vojenčiak, od smrti ktorého uplynie 15.októbra t.r. 8 rokov, skonal v deň svojich 80. narodenín. P. Vojenčiak je úžasnou slovenskou osobnosťou s výnimočným dielom. Pôsobil 42 rokov na ostrove Flores v ďalekej Indonézii. Výpočet jeho diel je impozantný a jeho slová ale najmä prístup a úsmev s humorom, zostali v mojej pamäti dodnes. Páter Vojenčiak totiž na Florese dokázal nevídané veci. Za ten čas pokrstil vyše 20 000 detí a 10 000 dospelých, zosobášil asi 3 600 manželských párov, postavil a otvoril 56 základných škôl, 2 stredné školy, 2 gymnáziá, hospodársku a technickú školu, školu pre domácnosť, stolársku a murársku školu. Okrem toho vybudoval a otvoril 2 semináre, z ktorých vyšlo už 117 domorodých kňazov, medzi nimi aj terajší biskup Mons. Eduardus Sangsun SVD, postavil 2 veľké farské kostoly s farskými budovami, 14 menších kostolov, 30 kaplniek a 400 obytných domov. Mnohé z nich zasvätil Sedembolestnej Panne Márii či sv. Cyrilovi a Metodovi. Už tento stručný výpočet potvrdzuje, že si právom zaslúži našu úctu i obdiv, ako aj spomienky v modlitbách. On dokázal, že misijná práca nemusí byť žiadnym vnucovaním našej viery ale sociálnou a komplexnou pomocou ľuďom, ktorí pomoc naozaj potrebovali.
O pátrovi Vojenčiakovi píše veľmi zaujímavý príbeh aj Boris Filan v jeho Tam Tamoch. B.Filan sa úplne náhodne dopočul, počas cesty po Indonézií, o akomsi Slovákovi na ostrove Flores a rozhodol sa za ním zaletieť. Keď teda úplne neplánovane pristál na Florese, nemohol uveriť tomu, že ho na letisku čakal práve páter Vojenčiak. Ten mu povedal, že v sne videl, že príde nejaký Slovák, a že ho má ísť čakať. Pátra Vojenčiaka spomína Filan opäť aj v Bratislavských Krutostiach. Tam spomína, že mu p.Vojenčiak vravel, že človek má byť spokojný s málom. Ja mám však na pátra Vojenčiaka svoje spomienky, niektoré oveľa úsmevnejšie. Raz prišiel s mojim otcom ku mne na návštevu a uvidel na stene plagát s nádhernými palmami, zostal pred ním užasnutý stáť a nakoniec mi vraví, či mu ho nedám, že mu pripomína milovaný Flores, ktorý mu veľmi chýba, najmä džungľa. Nuž, žiaľ, nevyužila som svoju šancu obdarovať potenciálneho svätého, lebo verím, že ak sa ním niekto má zo Slovenska stať, potom je to práve páter Vojenčiak.
Spomínam si však s akou neúnavnosťou budoval po návrate na Slovensko Pápežské misijné diela a jeho sídlo na Lazaretskej ulici v Bratislave. Jedného dňa sa ma páter Vojenčiak spýtal: "Adrianka, kde sa tu menia výhodnejšie valuty? Dostal som príspevok na budovu PMD zo zahraničia a hádam to len nedám banke, aby zarobila, veď Pápežské misijné diela potrebujú každú korunu." Nuž tak som mu vravela, že sa valuty dajú meniť u vekslákov pri Priori ale že to je veľmi nebezpečné, že príde o peniaze a možno aj o život. Takže to neodporúčam a že najlepšie je po známosti, ale ja takých ľudí nepoznám. Páter Vojenčiak povedal, že čoho by sa už len on, po 42 rokoch v misijách, mal báť a smelo valuty zmenil za najvýhodnejší kurz:) K jeho najkrajším príbehom patrí spomienka zo začiatku jeho pôsobenia na Florese, keď v nejakej osade v džungli chcel postaviť aspoň jednoduchý kostol a obydlie a tak poprosil domorodcov o pomoc pri nosení dreva z džungle i pri stavbe. Tí však nevedeli čo znamená usilovná a vytrvalá práca a tak, keď páter niesol už hodnú cestu ťažké brvno na svojom chrbte a bol už takmer v cieli v dedine, dobehli mu chlapi pomáhať, a on im vraví: " toto je moje brvno, vaše brvno rastie ešte v lese." Často to používam, keď mi niekto ide po celej robote pomáhať....:)
Pre mňa je však absolútnou jedničkou legenda, ktorú páter Vojenčiak priniesol ako múdrosť domorodého národa z Floresu a ktorou sa riadim i ja dodnes. Miestne národy totiž verili, že zem stvoril veľký duch. Keď tento veľký duch na začiatku sveta piekol z hliny ľudí v peci ( aká podobnosť s kresťanstvom, však?), tak prvých piekol v ešte nedostatočne rozpálenej peci a vzišli z toho belosi. Potom sa pec krásne rozpálila, upiekol ideálnych čokoládových ľudí, teda mulatov ( chápaj, ich) a nakoniec sa pec už priveľmi rozhorúčila a vznikli černosi. Takto jednoducho sme si všetci roveň aj keď sme iného odtieňa, sme z toho istého materiálu a stvorení tou istou rukou. Toto starobylé posolstvo, spolu so spomienkami na mnohých trpiacich rehoľníkov a kňazov, spolu s vrúcnymi spomienkami na nášho tatka, na ťažké osudy katolíkov na Slovensku a na misonársku prácu jeho spolubratov, tradujeme v našej rodine z generácie na generáciu. Komunisti si s nami zahrali v hazardnej hre života falošnými kartami. Ja však dúfam, že práve preto je východná Európa a tiež Slovensko tou pravou dušou Európy, lebo už vieme, že duchovná sloboda je veľmi dôležitá a že za ňu často treba trpieť, aj si ju chrániť, lebo tá nepríde len tak. Slobodu, čo vybojovali naši otcovia, by sme mali pomenovať a ponúknuť tým správnym spôsobom aj zjednotenej ale duchovne tápajúcej Európe, po ktorej sa naši otcovia ani neodvážili túžiť. A ten slobodný svet bez hraníc je zrazu tu... Spomienku na otca, ktorému vyprosujem Vaše modlitby, nájdete aj tu Použitá literatúra nespomenutá v texte: Katolícke Noviny rok 2001 k článku a foto J.Vojenčiaka 75 rokov Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku zostavovateľ P.Š.Hudec
