Najprv mi moja skvelá kamarátka povedala, že mám byť tvrdá na lekára, čo mi nespravil poriadne vyšetrenia, hoci som už dlhšie chorá. Mám žiadať RTG a odber krvi, vyšetrenie na všetko, čo sa dá testami zistiť. Všetka česť, mala pravdu. Viem, že to myslela dobre. Lenže potom povedala argument, pri ktorom mi zbledol deň, farby adventu sa stratili a mne nezostalo nič iné, ako povedať, mýliš sa, moja milá. Kamarátka totiž povedala, že peniaze na cigáňov sú ale aby sa spravili ľuďom, čo to potrebujú, poriadne vyšetrenia, to veru nie. Strašné. Zamrela som. Kam až môžeme zájsť, keď si myslíme, že máme pravdu a právo na názor? Veď rómska otázka a ani náklady na sociálne dávky nemajú priamu súvislosť s nesprávnym systémom zdravotníctva. Naše zdravotníctvo sa kontinuálne vylepšuje a zároveň stále viac chradne. Neverím, že za to môže ktokoľvek okrem nás samých.
Zanedlho, sediac na skvelej večeri zaviedol jeden z mojich spolustolovníkov reč na Cigánov a nešlo veru o žiadnu pochvalu. Môj kamarát Ďuro sa len usmial, už vie, aká som citlivá na takéto pivné múdrosti. A tak sa mojimi spolubesedníkmi v otázkach práv Rómov na Slovensku stali dvaja dospelí bieli muži, plní zúrivých rečí o Rómoch, ktorých poriadne ani nepoznajú a hádam len 15 ročné rovnako naladené chlapča. Všetci boli mojimi spoludebatníkmi v otázkach práv a slobôd, ktorým na Slovensku rozumie hádam každý hlupák. Bolo to strašné počúvať. Z ich úst prýštila nenávisť k Rómom v čírej podobe, celý festival prestarnutých kopirákových rečí a pseudoragumentov o zlých a naničhodných cigáňoch, no strach si to len predstaviť. Najhoršie bolo počúvať to mladé chlapča, také hlúpe a jednostranné, čo sa týka Rómov, že mi jedlo zhorklo v ústach. Z úžasnej večere nebolo nič, zostal vo mne len pocit straty času.
A na dôvažok, som to o pár dní neskôr, celá zhrozená, rozprávala ďalšej mojej priateľke. S úprimným pocitom zdesenia som jej vravela, aké to bolo strašné počúvať o celom jednom národe znôšku predsudkov, fám a hlúpostí. Priznala som sa, že som sa neovládla a priamo v reštaurácii nevyberane kričala na mojich spolustolovníkov, ako môžu byť takí obmedzení a všetkých hádzať do jedného vreca...? Lenže moja priateľka povedala vetu, z ktorej ma zamrazilo v chrbáte. Povedala, že či si uvedomujem, že týmito názormi si len sama sebe škodím a že vidí, že nielen ona so mnou v mojich názoroch na Rómov nesúhlasí, ale ako vidno, sú tu aj ďalší z radov mojich priateľov a známych, takže je len na mne, či pochopím, ako sa mýlim alebo budem ďalej znášať následky mojich názorov.
Nuž teším sa, že moje skvelé priateľky vypočuli môj názor, že toto je moja cesta. Kráčam po ceste lásky s plným vedomím následkov. Som človek, čo má rád Rómov, rómsku kultúru, hudbu, folklór, jazyk, tanec a mnohé časti ich prostého života. Milujem na Rómoch ich odolnosť a vytrvalosť s akou čelia diktátu väcšiny, obdivujem ich kolektívneho ducha, toľko odsudzovaný život v komunitách a spôsob delenia sa o jedlo či peniaze. Páči sa mi, že rodia deti, veď ak oni nie, za chvíľku je Slovensko prázdne. Obdivujem mnohé, hoci zďaleka nie všetko a povaľačov, matky čo sa vzdajú svojich detí či iných darebákov nehádžem do jedného vreca s názvom cigáni. Každý hrá sám za seba. Či je Róm či biely. A tak navrhujem byť úplne radikálna práve v tomto čase. Prestaňme už konečne hanlivo rozprávať o Rómoch a keď stretneme najbližšie akéhokoľvek slušného Róma, potešme sa, že sú medzi nami. Ak to nedokážete, potom si možno spomeniete na to, že niekto to dokáže. Už len pozitívna sila myšlienky môže zmeniť svet. Ešte neviem ako ale podarí sa to a Róm raz bude prezidentom Slovenska. A ja sa na to už náramne teším.
Prajem vám šťastný nový a dúfam, že aj lepší rok 2009.
