Najprv prišiel černoch a ponúkal sošky. Pripadala som si ako v Miláne, Ríme či Londýne.
Po černochovi so soškovým eurobusinessom, okolo čajovne, zrazu prešiel celý zástup Ázijcov, zjavne na prehliadke mesta. Pripadala som si ako v Paríži, Viedni a Prahe.
Potom mi prišlo trošku ľúto, že si nemôžeme aj my užiť čohosi nášho, rýdzo slovenského, v našom meste. A verte neverte ale zrazu sa vynoril, spoza rohu od Laurinskej, Slováčisko ako repa, v kroji a aj s fujarkou (stáva teraz pred Jezuitami). Úplný obraz zaviateho slovenského sveta.
A my sme sa tak neuveriteľne rozosmiali, nad tým veľkomestským obrazom nášho malomesta, priamo v zrážke doby a časov, v priamom prenose pred našimi očami, že sa náš smiech ešte hodnú chvíľu rozliehal nahlas po ulici. Užila som si to vo štvrtok, priamo na ulici.
