Myslím si, že neexistuje dlhšia relácia v priestore slovenského televízneho trhu ako je Pod lampou, vysielané na druhom okruhu našej verejnoprávnej televízie každý štvrtok večer. Osobne by som rád stretol diváka, ktorý venuje svoju plnú pozornosť trom hodinám akokoľvek kvalitnej diskusie v dobe, keď má filmový priemysel udržať diváka v kine viac ako 120 minút. To, že Pod lampou je z dnešného pohľadu nekonečnou reláciou mi vadí asi najmenej. Keby totiž Pod lampou disponovalo elementárnou dramaturgiou, tak by mu stačilo aj menej času a možno by nevyzeralo ako relácia, ktorá je ohraničená len zapnutím a vypnutím štúdiovej techniky.
Ale tým sa nekompetentnosť nekončí, ale začína. To, že dnes diskutujú na rôzne témy rôzni ľudia, sme si istým spôsobom zvykli. Predpokladám, že to je dané najmä politickou diskusnou kultúrou, že len málokedy dokážeme rozlíšiť odborníka od diletanta. Preto si v relácii Pod lampu nájdu miesto diskutujúci, z ktorých priam srší, že nemajú k danej téme čo povedať. Odhliadnuc od toho, že v každej relácii má zastúpenie teológ, kňaz, či aspoň silno veriaci, býva výber hostí podobný výberu čísel Lota. Asi netreba spomínať priam povestnú diskusiu o existencii Boha, ktorá sa dožila dokonca aj zaslúženej reprízy. Ako ináč si možno vysvetliť fakt, že na tému televíznej poplultúry diskutujú ako jediný zainteresovaný hovorca televízie JOJ, novinár z Trendu (venujúci sa médiám) a dopĺňajú ich spevák skupiny Vidiek a študent filozofie Katolíckej univerzity a – nikto iný ako Štefan Hríb?
Napriek tomuto zloženiu si myslím, že diskutéri by sa dobrali nejakého záveru nebyť práve posledného diskutujúceho, ktorý sa, žiaľ, objavuje v každej časti tejto relácie a vďaka ktorému je vždy diskusia dovedená do slepej uličky sugestívnych, manipulatívnych a zavádzajúcich otázok. Štefan Hríb bol pre mňa vždy takmer bezmenný novinár z Domina, ktorý sa strácal popri svojich kolegoch, no od času Pod lampou sledujem jeho „novinársku“ činnosť s veľkým zaujatím. Štefan Hríb po zvrate v Domine vytiahol plamenný meč slova v týždenníku Týždeň a vytiahol do boja za správnu vec – za jeho vlastný názor. A v tom spočíva kameň úrazu. V nepochopení funkcie moderátora, novinára, či šéfredaktora. Veď si len skúste niekedy všimnúť, ako sa rozčertí, keď je mu to vytknuté.
Slovensko je známe tým, že nemá všeobecne uznávanú intelektuálnu elitu. Snáď to je našou povahou, že sme vždy boli proti vrchnosti a možno len tým, že zvykneme bojovať každý proti každému. Isté však je, že takýmto spôsobom takzvaná verejná diskusia nevznikne a tým pádom sa žiadna intelektuálna elita ani nevyformuje. A za to môže jediný človek – Štefan Hríb.
Údajný novinár, ktorý pod zákernou rúškou debaty vytvára neznesiteľnú a zapáchajúcu atmosféru pseudointelektuálnej cesty, po ktorej nás vedú amatéri a diletanti. A vedú nás po zvodnej cestičke pohodlnosti, ale je to cesta do ničoty.
Post scriptum:
Tento článok vedie odnikadiaľ nikam. Nastoluje problém, ale ani slovom sa nezmieni o riešení. Presne ako „novinárska“ činnosť Štefana Hríba. Hovorí o tom, že je tu nejaký Štefan Hríb a že mí vadí. Presne ako by to urobil on. Bez diskusie, bez relevantných podkladov, bez kompetnetnosti. Chce len vyjadriť názor. Jeden rozdiel tu však predsa len je. Tento článok je uverejnený na mojom blogu. Na mieste určenom presne na tento účel.
