Ponechajme stranou polemiku o tom, či verejnoprávne médiá majú právo žiadať od nás všetkých koncesionárske poplatky, aj keď ich nesledujeme. Takisto sa nezaoberajme problémom, či je vhodné, aby predávali svoj čas na reklamu, keď sú financované štátom (rozumej nami) a či je vhodné aby v tomto obchádzali zákon (kauza reklama počas Superstar na STV). V konečnom dôsledku 140 Sk mesačne za obidve médiá nie je tak veľká suma a je málo ľudí, ktorí si ju nemôžu dovoliť.
Kam až však môže siahať arogancia týchto inštitúcií, ktoré majú slúžiť hlavne nám, je otázka úplne legitímna. Rovnako ako odstúpivší minister spravodlivosti nemôže nadraďovať akési fiktívne záujmy štátu nad záujmy občana, nemôžu verejnoprávne médiá nadraďovať problém svojej existencie nad existenciu radového občana.
Je preto škandalózne, ak Slovenský rozhlas požaduje za nezaplatených 440 slovenských korún v roku 2003 dnes penále vo výške viac ako 880.000 korún tak, ako sa to stalo mojej kamarátke Natálii, ktorá nedopatrením nezaplatila koncesionárske poplatky. „Slovenský rozhlas je verejnoprávna národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania,“ hovorí zákon č. 619/2003 o Slovenskom rozhlase, „Slovenský rozhlas je vysielateľom, ktorého poslaním je poskytovať službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania,“ uvádza ďalej ten istý zákon. Trocha drahá služba, nemyslíte?
Problém ale spočíva niekde úplne inde. Je pravdou, že ďalší zákon, menovite „212/1995 O koncesionárskych poplatkoch…“ vo svojom § 9 hovorí, že „ak je platiteľ poplatku v omeškaní s platbou dlhšie ako dva mesiace … požiada platiteľa o zaplatenie poplatku z omeškania,“ a hneď nato uvádza, že „poplatok z omeškania je 5 000 Sk u fyzických osôb a 15 000 Sk u právnických osôb za každý, aj len začatý mesiac omeškania.“ To znamená, že za niekoľko rokov to z tých 440 korún môže byť skutočne astronomická suma, podobná tej takmer 900.000 slovenských korún. Kto schválil takýto zákon je samozrejme otázkou a odporúčam každému voličovi, ktorému nie je taký milión korún ukradnutý, aby zvážil toto hlasovanie Národnej rady a zobral ho do úvahy pri blížiacich sa parlamentných voľbách.
Je tu však ale aj iný zákon. Konkrétne nový Trestný zákon schválený minulý rok a ktorý nadobúda účinnosť 1. Januára 2006. Ten vo svojom § 235 definuje pojem „Úžera“ nasledovne: „Kto zneužívajúc niečiu tieseň, neskúsenosť alebo rozumovú slabosť alebo niečie rozrušenie, dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, alebo kto takú pohľadávku uplatní alebo v úmysle uplatniť ju, na seba prevedie, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok až päť rokov.“ Človek nemusí byť právnik, aby zistil, že 440 a 880.000 korún sa dá považovať za „hrubý nepomer“ a preto je teoreticky možné žalovať tento štát.
Len neviem, akoby to vyzeralo, keby sme potrestali tento štát „odňatím slobody na jeden až päť rokov“.
