Prekonávať fyzické vzdialenosti je najväčšia otrava, akú som kedy zažil. Neviem, či je to dané prirodzenou lenivosťou mne vlastnou, alebo ide o všeobecnejší pocit, ktorý zažívajú aj iní ľudia.
Nebudem sa tajiť tým, že tento fejtón vzniká na ceste. Konkrétne na ceste z Bratislavy do Varšavy a späť. Poviete si, že to je možno zanedbateľná vzdialenosť, a keď si pomyslím na nekončené vzdialenosti také normálne pre okolitý vesmír, nemôžem s vami nesúhlasiť. Chcem len povedať, že fráza: Svet sa zmenšuje, nemá až takú váhu, aká sa jej pripisuje. Veď len rátajte so mnou: Ak je to dnes z Bratislavy do Varšavy zhruba sedemsto kilometrov a ak vezmeme do úvahy, že za posledné poltisícročie sa tieto mestá niekoľkonásobne zväčšili, môžeme zdanlivo konštatovať, že vzdialenosť je menšia. Ale napriek tomu, že zanedbáme posun kontinentov a rozpínavosť vesmíru, sa rovná toto zmenšenie len zhruba jednému percentu z celkovej vzdialenosti. Ak by sme išli do dôsledkov, tak povieme, že Bratislava z Varšavou sa spojí o zhruba 34 300 rokov. Kdekto by mohol namietať, že tento časový horizont je pre bežného smrteľníka nedosiahnuteľný, ale ja si skôr myslím, že z Rače do Natolinu to naďalej ostane tých sedemsto kilometrov, akurát sa zmení scenéria počas cesty.
Každopádne, je to už tretí deň, čo som na ceste a to sa neveziem žiadnym dostavníkom, pretože som použil kombináciu rýchleho nemeckého auta a pomerne pohodlného rýchlika Intercity. Napriek tomu som strávil na ceste v priemere desať hodín denne. Samozrejme, do Varšavy sa dá dostať aj lietadlom, ale uznajte, že dostať sa na letisko v jednej metropole a z letiska v druhej zaberá nemalý čas, pričom nehovorím o čakaní, meškaní a colného odbavenia. A to nehovorím o prípade, kedy sa nenachádzate v metropole a cieľ vašej cesty nedisponuje letiskom.
Tento problém by určite spoľahlivo vyriešil teleport.
Nie, toto nebude pocta Stanislawovi Lemovi. Kdesi som čítal, že teoreticky je možné zostrojiť teleport. Teoreticky, podotýkam. Myslím, že sa odborná, ale aj laická verejnosť nevenuje dostatočne tejto myšlienke. Ak existuje kdesi nejaký Neoleonardo, prečo by sme mali jeho vynález oslavovať ako prevratnú novinku až o päťsto rokov?
Viem, že na to, aby sme mohli na jednom mieste zmiznúť a na druhom sa v mihu oka objaviť nie je treba ovládať mágiu. Nedá sa nič robiť, ale veda postupuje dopredu. V čase rozlúšteného ľudského genetického kódu sa azda nikto nepozastaví nad touto myšlienkou.
Jednoducho povedané, človeka stačí rozložiť na quarky, čo sú vlastne dáta podobné strojovému kódu, tento kód poslať a niekde inde, na základe tejto informácie človeka opäť materializovať. Je to tak jednoduché, ako keď tento text (vytvorený na počítači) uložím a elektronickou poštou pošlem svojmu známemu do Kambodže a on ho tam opäť rozbalí, respektíve vytlačí. Problém zostáva v tom, že prístroje, ktoré by uskutočnili de- a rematerializáciu neexistujú a tu by som rád apeloval na odborníkov, aby namiesto kvázikompetentnej kritiky tejto úvahy presmerovali svoje sily do vývoja týchto zariadení.
Predstavte si, aké by bolo krásne, keby sme všetci, tak ako televízor, mali doma teleport – prístroj na prijímanie a odosielanie hmotných entít nehmotnou cestou. Ako rád by som sa vybral za svojou priateľkou hoc aj vo štvrtok poobede tak, že vstúpim do prístroja v Bratislave a objavím sa v už spomínanej Varšave. Toľko objatí a ozajstná blízkosť! Až tu by som si dovolil súhlasiť s tézou, že svet sa relevantne zmenšil, pretože fyzické vzdialenosti by prestali existovať.
Alebo obyčajné veci! Ak ste si zabudli v práci čiapku, stačí zavolať a o pár sekúnd ju máte doma. Úžasné. A to nehovorím, aké možnosti to poskytuje obchodu, konkrétne preprave tovaru. Isto, niektoré spoločnosti by skrachovali a mnoho poštových, či telekomunikačných pracovníkov by rozšírilo už aj tak dosť široké rady našich nezamestnaných, ale čo im bráni uplatniť sa v tomto novom odvetví telekomunikačného priemyslu?
O tom, že treba začať čím skôr svedčí skúsenosť z iných odvetví, kde je cesta k úspechu lemovaná dielčimi neúspechmi. Všetko chce svoj čas. Aj dieťatko od počatia po narodenie potrebuje svojich deväť mesiacov.
Je mnoho problémov, ktoré treba vyriešiť. Tak napríklad objem dát. S týmto problémom sa informatika potýka už od svojich prvopočiatkov. Dnešným štandardom na prenos dát je kompaktný disk, ktorého kapacita je presne 700 MB, ale do popredia sa derie jeho nástupca s takmer sedemnásobným objemom – digitálny verzatilný disk, medzi známymi volaný aj dévédé. Otázka znie, či by sme sa ja, alebo vy, rozložený na quarky, zmestili na prosté cédečko, alebo bude potrebné používať drahšie DVD? Snáď bude naozaj funkčnou a nie len estetickou výhodou byť štihly, lebo ľudia pod 65 kilogramov by mohli byť prepravovaní so špeciálnou zľavou a naopak, ľudia s nadváhou budú na tom podobne ako objemná batožina na dnešných letiskách. Všetko závisí na konkrétnych prepravcoch, lebo je pravdepodobné, že tak, ako všetky technológie budú využívané najmä komerčne, vzhľadom na to, že komunistický mýtus o rovnej a bezplatnej spoločnosti navždy padol. Budem ale rád, keď vznikne aspoň zdravé konkurenčné prostredie, aby som si mohol vybrať svojho prepravcu.
Ale pred týmto všetkým je nutné doriešiť technickú stránku veci. Na to, aby ste sa premiestnili odniekadiaľ niekam budeme musieť zadefinovať nový Greenwich a je možné, že sa dostaneme do podobných problémov ako v pätnástom storočí, kedy sa moreplavci snažili určiť nultý poludník, čo sa na nekončnom guľatom povrchu ukázalo byť dosť náročné. A to hovoríme o dvojrozmernom priestore. Teraz, keď máme do činenia s tretím rozmerom je situácia nepomerne zložitejšia, lebo hranica zemského povrchu je ako-tak daná a definovateľná, ale nebol by som rád, keby celú myšlienku potopila neschopnosť definovať hranice vesmíru.
Objaviť sa na súradniciach Varšavy je ľahké, ale stať sa to dvesto metrov nad zemským povrchom je rovnako nanič ako keby to malo byť v banskej chodbe. A to je ten lepší prípad, pretože ináč by sa to podobalo skôr na hrobársku, než na telekomunikačnú prax. Nič proti využívaniu tejto technológie, kde sa to len hodí, ale asi by som jednotlivé odvetvia diverzifikoval.
Na začiatok by možno stačila satelitná mapa gule, ktorá by kopírovala zem, dajme tomu 50 metrov pod úrovňou hladiny mora (mysliac na potápačov) a zhruba 10 kilometrov nad touto úrovňou – buďme veľkorysí. Otáčanie zeme okolo slnka, slnečnej sústavy v galaxii a galaxie vo vesmíre by som dal ešte na úvahu astronómom. Každopádne expanzia ľudského rodu do okolitého vesmíru by razom nabrala iné rozmery.
Ešte jednou vecou som si nie istý. Poznajúc osud informačných technológii, kde najnovšie verzie najnovších technológii podliehajú značným nedostatkom, keďže sú uvádzanú na trh skôr, ako sú vychytané chyby, nechcel by som byť tým marketingovým inovátorom, ktorý si to kúpi hneď ako to bude možné. Vážiac si svoju fyzickú integritu by som nerád aby mi prepravca cestou zapatrošil obe ruky niekde v Kuala Lumpur, lebo, uznajte, objatia bez rúk sú akési nekompletné a nenapraví to ani prípadná reklamácia. A to by bol opäť ten lepší prípad, pretože nie som taký naivný, aby som si myslel, že svojimi náhodnými cestami do Varšavy uživím celý priemysel, predpokladám, že so mnou budú jedným káblom, či vlnou cestovať aj iní ľudia, či veci. Je náročné domyslieť čo I len jeden modelový prípad, keby som sa odteleportoval beta verziou Teleportovej spoločnosti do Varšavy, pričom sa tam zjaví akási nevzhľadná kombinácia černošských nôh, môjho tela, kombinovaného s kufrom Samsonite a korunovaná bude hlavou psieho miláčika, ktorý sa vybral so svojim pánom z Milána do menšieho poľského mesta Nowy Targ. Za takéto služby by sa malo platiť, ale prepravca zákazníkovi a nie naopak!
Myslím, že si počkám, kým bude táto technológia dostatočne bezpečná, ale aj keď budem doržiavať zdravú životosprávu a disponovať všetkými znakmi dlhovekosti, obávam sa a myslím, že právom, že sa toho svojho teleportu nedožijem a naďalej budem trpieť pod jarmom fyzických vzdialeností, takže, páni vedci ponáhľajte sa.
Prosím.
