Pred pár rokmi prebehla v médiách informácia, ktorú možno nezastihli uši celého Slovenska, ale stojí za úvahu. Jediná funkčná zlatá baňa na Slovensku v Hodruši-Hámroch pri Banskej Štiavnici chce otvoriť nové ložisko, v ktorom geologický prieskum potvrdil využiteľné zásoby zlata. Ťažbu na novom území by chcela firma podľa zverejneného projektu spustiť od začiatku budúceho roka, potrebuje však okrem iného získať povolenie na rozšírenie dobývacieho priestoru. Podľa riaditeľa nepôjde o zvyšovanie rozsahu ťažby, ale iba o presun pracovníkov na nové nálezisko. Firma, ktorá zamestnávala koncom minulého roka 69 ľudí, plánuje ťažiť zlato podzemnými štôlňami v hĺbke približne 500 metrov pod povrchom. Ročne by sa malo na povrch dostať do 20.000 ton rudy. Schválne som zvýraznil čiernym informáciu o ťažbe, pretože je tu veľa hlasov proti ťažbe zlata, lenže je rozdiel ťažiť zlato a ťažiť zlato.
Násypka v bani Hodruša-Hámre, tu sa prekladá vyťažené "zlato" do áut
Lokomotívka zatláča prázdne hunty do bane v Hodruši-Hámre (zdroj internet)
O začatie ťažby zlata sa v minulosti na strednom Slovensku pokúšala aj kanadská spoločnosť Tournigan prostredníctvom dcérskej spoločnosti Kremnica Gold. Tá chcela na okraji starobylej Kremnice vytvoriť povrchový kráter s priemerom 250 metrov, z ktorého by vyťažila za desať rokov 920.000 uncí zlata a sedem miliónov uncí striebra.
Prieskumná štôlňa pri Kremnici, ktorá bola vykopaná pre účely zistenia, koľko zlata sa nachádza ešte v útrobách hory
Viete v čom je rozdiel? Myslím si, že nemusím robiť prednášky o tom, čo je dobré a čo dobré nie je. Slovensko, ako som už písal v prvom článku, má bohatú banskú históriu, máme skúsených a vyučených ľudí, veď máme aj banské školy. Prečo to nevyužiť v náš prospech? Ale vrátim sa do Hodruše, ktorá je zaujímavá svojou banskou históriou a technickými pamiatkami, ktoré nájde priamo v dedine alebo jej okolí. Objekty šachty Lill, Štôlňa Birnbaum, Hodrušská dedičná štôlňa (Dedičná štôlňa cisára Františka I. Lotrinského), Voznická dedičná štôlňa, Šachty Mayer I. a II. Tieto objekty, ktoré som vymenoval stoja za povšimnutie a odporúčam ich navštíviť.
Šachta Mayer 1 a 2. Šachty slúžili pre potreby razenia novej dedičnej štôlne. Objetk Mayer 1 je určený na záchranu, 2-ku zrejme strhnú
Opravený vchod štôlne Lill
Slovensko nie je len krajina, ktorú sužuje nezamestnanosť, politické problémy a iné. Máme aj niekoľko prvenstiev, na ktoré by sme mali byť hrdý, ako príklad uvediem Dedičné štôlne, ktoré slúžili na odvodňovanie jednotlivých ťažobných baní, keď sa ťažba dostávala do nižších vrstiev. Dedičné sú preto, že ich stavali celé generácie. Dedičné štôlne patria medzi najstaršie technické pamiatky, žiaľ, málo z nich vidíme, pretože sú pod zemou. Tu je zhmotnená ťažká fyzická práca celých generácií baníkov, ale aj náročná inžinierska činnosť. Významnou dedičnou štôlňou bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., ktorá bola neskôr premenovaná na dedičnú štôlňu Voznickú (štôlňa vyúsťuje pri obci Voznica). Táto zaznamenala niekoľko prvenstiev. Začala sa raziť v roku 1782 a jej razenie trvalo 96 rokov. Ukončená teda bola v roku 1878. Jej pôvodná dĺžka bola 16 538,5 metra, čím sa stala najdlhším podzemným banským dielom na svete. Štôlňa odvodňovala bane štiavnického a hodrušského regiónu a vyúsťovala do rieky Hron. V 20. storočí sa začala realizovať druhá dedičná voznická štôlňa, táto však už úplne modernými prostriedkami. Táto nové dedičná štôlňa mala nahradiť starú, ktorá slúžila 112 rokov. Razenie novej štôlne sa realizovalo modernou technikou s použitím raziaceho štítu a technológiou pretláčania prefabrikovaných podchodov. Razenie sa začalo výkonným tunelovacím strojom Wirth v kruhovom profile 3,3 m v lete 1980. Išlo o to, že nová odvodňovacia štôlňa mala mať väčší prierez, aby sa na jej údržbu mohli používať technické prostriedky. Štôlňa bola ukončená v roku 1989 a má 13 830 m. Aj pri razení tejto štôlne bolo zaznamenaných niekoľko prvenstiev. Tak v roku 1981 tu bol vytvorený československý rekord raziacim strojom, keď za 31 dní bolo vyrazených 520 metrov chodby a vzápätí na tom v tom istom roku bol vytvorený svetový rekord v razení týmto strojom 812 metrov za 31 dní.
Dedičná štôlňa Glanzenberg
Dedičná štôňa sa nachádza medzi Šibeničným vrchom a Skalkou pri Kremničke. V písomných dokladoch sa uvádza ako „Ferdinandova dedičná štôlňa. Začala sa budovať z juhu od Hrona v roku 1841. Od ústia po štvrtú šachtu pred Kremnicou má 11 km a po „šachtu Anna" 16 km. Bola dokončená v r. 1931. Je evidovaná ako chránený objekt. Slúži na odvodnenie banských diel v okolí Kremnice. Z nánosov vody, ktorá vyteká z Dedičnej štôlne obohatených žltými kalmi, sa od r. 1923 ťažil oker (žltá farba). Dedičné štôlne, kde sa realizoval najväčší technický pokrok, sú už dnes len pamiatkou s portálom pri vyústení na povrch. Starou dedičnou štôlňou je aj štôlňa Glanzenberg, ktorá vyúsťuje priamo v meste Banská Štiavnica.
Z portálu štôlne vytreskujú obrovské kvantá vody, je otázne, či pri povrchovej ťažbe v Kremnici neostane zo štôlne len suchý portál, pretože sa voda stratí.
Tento článok berte ako námet na výlet a pevne verím, že návšteva takýchto pamiatok vo Vás zobudí spiaceho obra, ktorý bude bojovať za záchranu technických diel rozličného charakteru.
ZDAR BOH!
