Ako som prišiel na svet? Bratislavské mlyny majú dlhodobú tradíciu, veď už v 18. storočí vznikajú prvé mlyny na Vydrici. Potok tiekol údolím, ktoré sa do dnes volá Mlynská dolina. Prečo asi, že? Na potoku bolo vybudovaných okolo 9 mlynov. No každému Bratislavčanovi napadne hneď mlyn Klepáč neďaleko Železnej studničky. Mlyny sa tiahli až k starej továrni na výrobu Patrónov (dnešná Patrónka). Keď budeme pokračovať v mlynskej tradícií, nesmiem zabudnúť na jedného môjho brata a to je Ludwigov parný mlyn. Stojí tu do dnes deň torzo a to je obilné silo, no aký osud ho čaká, to nik nevie. Mladšej generácií poviem nápovedu, je to kúsok od moderného nákupného centra "Centrál". Starší si určite pamätajú, ako okolo neho a aj cez neho viedla železničná vlečka, kde z času na čas klepotali železničné vagóny so silným revom vzduchom chladeného motora lokomotívky radu T211, ktoré križovali električkovú trať do Ružinova a odbáčali ku závodom MDŽ a do bývalého bitúnku na Miletičovej ulici (Centrálne trhovisko so slávnym Rudom "Koro" Ulehlom, alias hrebeňák). Toto silo bolo aj po zničení mlyna ako zdroj obilia pre moju "osobnosť".
Pozn. Do dnes deň si spomínam ako som s nebohým dedom chodieval popri vlečke od bývalej železničnej stanici Mlynské nivy až k trhovisku. Vždy som bol očarený tým, že skoro priamo v centre sa nachádzali železničné koľaje, že som mohol vidieť posun, ale priznám sa, že vagóny od MDŽ-tky ťahala mašinka prezývaná Mandelínka alebo Kocúr len raz v mojom detstve. Potom som ju videl odpočívať priamo pri sile Ludwig v areáli. Koľajnice alebo torzá z nich (vrátane násypu) boli patrné až do výstavby nákupného centra "Centrál", potom zbytok postupne vytrhali. Dokonca prežili aj výstavbu termálneho kúpaliska Centrál, tiahli sa popri Internáte medzi plavárňou a spomínaným internátom.
Silo Ludwig
Na fotke sú badať okrem pôvodného telesa trate aj násypka do vagónov. Na pravo je vidieť brána z ktorej vychádzala von vlečka.
Ilustračný záber lokomotívy rady T211, obdobný typ posunoval pri dnešnom nákupnom centre "Centrál"
A ako som vznikol ja? Presný termín narodenia neviem, siaha do začiatkov 20. storočia okolo roku 1928. Vzniká spoločnosť Jedľa, ktorá ma začala budovať neďaleko "Zvaračáku". Pozostával som z komplexu mlynov a pekárne, moja vôňa sa miešala s vôňou čokolády môjho suseda, Stollwerck - ovej továrni, dnešné Figaro. Prežil som prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu, prišlo obdobie normalizácie a znárodnenie. Môj pán mal prezývku "Mlyny a cestovinárne Piešťany n.p." o Ružovom mlyne v Piešťanoch a jeho osude niekedy nabudúce. V ére totality sa viedlo mojej osobnosti dobre, veď som stál bok po boku obrovskému komplexu pekárni, ktorá sa vybudovala ako sused podniku Palma (Biely Kríž). Palma mlyny prebrala a spojila ako jeden celok.
Časť mlynu Jedľa, na pravej strane Figaro
Pohľad na Palmu Bratislava, na ľavo časť nového mlynu a pekární
Vodojem na streche bol typický pre každú americkú fabriku, no dostal sa aj na starý kontinent.
Ľudia ani nevedia, že každá továreň, mlyn alebo iný druh technickej pamiatky môže v sebe skrývať rôzne zaujímavé zákutia alebo výrobné technológie. Tieto zariadenia mohli kľudne zachrániť alebo spraviť zo mňa mezonetové byty, galériu, obchod. Nie, chcete mať nové "krásne" sklenníky, sieť hyperobchodov, v ktorých sa predáva v poslednej dobe skazený tovar. Ale to Vám nevadí. Vám vadilo to, že som tu stál a špatil prostredie okolo Vás.
Pozn. Konečná autobusu linky 38, dnešná 50-tka pri Obchodnom dome Slimák. Tu som chodieval rád, pretože som pozeral na vlaky, ktoré vychádzali zo železničnej stanice Bratislava Filiálka. A bolo sa na čo dívať, pretože tu bol pred rokom 1989 čulý ruch. Hukot strojov mlyna, syčanie potrubí, obsluha vlečiek Jedľa a Figaro, manipulák od prístavu, ktorý stihol nabrať vozne aj zo stanice Nivy. Do toho vôňa pekárni a sladkostí a železničných pražcov vo mne vyvolávala čaro, ktoré si dnes už neviem predstaviť. Chýba mi to. A veľmi. Spomínam aj na zastávku autobusu Kukučínová-Riazanská, kde na rohu križovatky stála krásna stará budova slúžiaca pre zamestnancov Figara (Stollwerck) a zastávka Bratislava - Slovany. Za plotom odpočívala mladšia sestra lokomotívky typu T211 a to rada T212. Lokomotívka obsluhovala vlečku Figara. Dnes už neuvidíme mraziarenské vagóny, v ktorých sa vozila čokoláda a iné polotovary na slúžiace k výrobe cukroviniek, dnes ich nahradili kamióny.
Takýmto autobusom som sa vozil k Mlynu Jedľa - linka 38 (Matador - OD Slimák)
Pavlačový dom od Riazanskej ulice, vľavo je vidieť časť šturcu, kde končila vlečka Figara, stávala lokomotívka rady T212
To isté miesto o desiatky rokov neskôr.
Takýto vagón dnes už neuvidíme často. Stávali na vlečke Figara "veľmi dávno"
Po roku 1989 sa všetko začalo privatizovať a tak som zmenil vlastníka aj ja. A to bol evidentne môj koniec. Ako každý mlyn, horel som aj ja, a nie raz, prežil som okolo sedem požiarov, ale vždy ma dali dobré ruky do poriadku. Veď tá Vaša totalita a prvá republika predsa len za niečo stála. Ale demokracia ma poslala do predčasného dôchodku, spravila zo mňa invalida a keď som zomieral, tak ste ma aj spopolnili.
Požiar v roku 2008
Riadky ktoré ste čítali, by určite mohol porozprávať krásny Mlyn a pekáreň Jedľa, keby to bolo možné. Čo by asi porozprávali duše mŕtvych industriálnych pamiatok? Úprimne? Nič dobré. Do teraz neviem pochopiť, prečo musel tento mlyn ukončiť svoju produkciu. Pokaždé prichádzame o industriálne pamiatky, aby ustúpili novým domom a kanceláriam. Na západe je trend opačný, tam sa všetko renovuje, zachraňuje a pokiaľ to situácia dovolí, tak sa vo výrobe pokračuje. Na Slovensku nie. Nevieme si spraviť poriadok s čiernymi stavbami, nevieme si spraviť poriadok ani s deštruktormi (iné označenie si developer ani nezaslúži). Aké poslanie má pamiatkár? Hlavný architekt, aj touto cestou sa ťa chcem opýtať, kde si bol, keď sa rozhodovalo o osude takýchto industriálnych skvostoch? O primátorovi hlavného mesta sa nebudem vyjadrovať, ja mám stále pocit, že nech je obsadená funkcia hocikým, vždy bude stáť na opačnej strane. Chcem poprosiť hlavne tých, ktorí sa do Bratislavy prisťahovali, začnite pozorovať mesto, ktoré je Vašim druhým domovom, začnite si ho aj vážiť. Som síce Bratislavčan, ale keď sa dá a je možnosť, chránil by som aj technické pamiatky v iných mestách, pretože si ich vážim. Čo si mám v tomto meste vážiť v súčasnosti? Euroveu? Aupark? Rôzne stavby pomenované anglickými názvami ako západná brána a iné brány? Pán developer, a Vy si myslíte, že tam niekto bude bývať? Spoliehate sa na firmy? Na aké? Firiem nie je veľa a jediné čo robia je to, že sa sťahujú ako púť z jednej budovy do druhej a zanechávajú po sebe skelety duchov s nápisom For Sale. Na Slovensku vzrastá nezamestnanosť, výroba klesá, čo chceme v tých kanceláriach riadiť? A čo sa týka nákupných centier, nemáte ich v Bratislave už dosť? Veď ludia nemajú peniaze, chodia tam len dýchať na výkladné skrine a keď si potrebujú kúpiť ošatenie, pôjdu radšej do Rakúska, kde sú výrobky cenovo porovnateľné alebo lacnejšie, rozdieľ spočíva v kvalite služieb a kvalite samotného výrobku. Ale na to tento blog nie je určený.
Už bolo písaných dosť článkov a technických pamiatkach v meste Bratislava, samozrejme sa opakujem, ale nehovorí sa náhodou: Opakovanie je matkou múdrosti? Budem to písať 2 krát, 3 krát alebo x krát až pokiaľ sa nezobudíme a nezačneme si uvedomovať význam ochrany tovární, komínov, mlynov a iných skvostov. Je ich chvalabohu dosť (nie len v Bratislave) a verím, že si ich budem môcť aj pozrieť na živo a nie prostredníctvom internetu, kníh alebo dobových fotografií.
Fotografie použité z vlastných zdrojov a internetu. Ďakujem všetkým, ktorý toto dielo zdokumentovali ako spomienku na niečo, čo tu už nikdy nebude.
