(Blog vyjadruje osobný názor autora.)
Tridsať rokov slobody je dostatočný čas na spätnú reflexiu. Mladý človek si uvedomí, že je veľmi rád, že nemusí žiť v minulom režime, že žije v demokracii. Sme dnes v systéme, ktorý si ľudia kľúčmi vyštrngali? Nie, nie sme. Žijeme v dobe, ktorá je lepšia než tá pred tridsiatimi rokmi, mali sme však na viac. Mali sme na omnoho viac a marazmus, ktorý zažívame v dnešnej dobe sa tu s nami bude vliecť ešte poriadne dlho. Spoločnosť, ktorá bola po revolúcii nastavená správnym smerom tento kurz zrazu stratila. Dôvera v prakticky všetky dôležité inštitúcie je veľmi nízka. A nevyzerá to prakticky nijako nádejne. Ak by aj voľby vo februári 2020 vyhrala dnešná demokratická opozícia, tak nenastane okamžitý zlom, ale čaká nás ďalší mnohoročný zápas o charakter štátu a krajiny. Pocit nespokojnosti s dnešným stavom spoločnosti nevzniká len z ekonomických dôvodov. Politické špičky už tri dekády ničia ľudí morálne. Tento pocit nespokojnosti je zakorenený v mysliach obyvateľov a nezmizne rýchlo. Ani štyri roky dobrej vlády na to stačiť nebudú. Skupinové vedomie spoločnosti sa bude meniť až generáciami. Od vzniku Slovenskej republiky v 1993 sme mali šiestich premiérov. A nik z nich nemal na to, aby spoločnosť morálne vyzdvihol. Ľudia sú stále vulgárnejší a vulgárnejší, pozerajú sa len na to, kto čo vlastní, kto má aký majetok. Sú ochotní pobiť sa na imaginárnych problémoch a na tie reálne si nevšímajú. Väčšina z nás už nebojuje "za" niečo, nejakú víziu, lepší život, ... ale takmer všetci bojujú "proti" niečomu. A celé to začalo u Mečiara.
Vladimír Mečiar bol špecifikom svojej doby. Samozvaný "otec národa" svojmu národu uškodil najviac zo všetkých. Ukázal všetkým, ako sa to dá robiť a ostatní ho už len nasledovali. Svojou demagógiou ľuďom úplne vymietol hlavy. "Babky demokratky" verné HZDS verili v Mečiara viac ako v Boha. Boli za neho ochotné priam zhynúť, on ich pritom okrádal. Ich vnuci a vnučky boli prepúšťaní z práce, továrne sa zatvárali a Slovensko mierilo do akejsi šedej zóny, ktorá nechce spolupracovať so západom. Vznikla mafia, mnohí poctiví boli bití a terorizovaní políciou, privatizácia ničila životy. Niektoré podniky neboli v trhovom hospodárstve schopné prežiť, keďže za minulého režimu boli umelo dotované, ale veľa fabrík mohlo fungovať dodnes, ak by nebolo rozdávania majetku prívržencom HZDS. Mečiar chcel založiť kapitálotvornú vrstvu svojich ľudí, ktorá by vlastnila sprivatizované továrne po celom Slovensku a títo jeho pochlebovači by následne nepriamo nútili voliť zamestnancov HZDS v každých voľbách. Dal to však do rúk totálnym babrákom, ktorým sa nechcelo do podnikania. Továrne rozobrali a rozpredali po kusoch. To bola veľká rana, pre hladové doliny ako Gemer, Zemplín, ... . Máločo prežilo a dnes je z bývalého silného priemyslu už len industriálna pamiatka - v lepšom prípade. Mečiar vymetal mozgy útokom na najnižšie pudy človeka. Patriotizmus a lásku k vlasti premenil na strašenie a šírenie nenávisti. Ľudia sa vo voľbách v 1998 rozhodli pre zmenu a premiérom sa stal človek kompromisov vládnuci široko-spektrálnej koalícii.
Mikuláš Dzurinda ako premiér v zápase krajiny o svoj charakter uspel. Ale len čiastočne. Na to, že jeho prvú vládu tvorila deväť-koalícia (SDK bola vytvorená z DÚ, KDH, DS, SDSS a SZS) a okrem iného jadro koalície tvorili aj bývalí komunisti v tom čase už príslušníci SDĽ, tak Dzurinda nás dokázal priviesť do Európskej únie, NATO, zničil mafiu, zaviedol priamu voľbu prezidenta, naštartoval ekonomické reformy, ... . Korupciu však ponechal. Porazil Mečiara, ale ponechal si jeho spôsoby. Nebolo to už také tvrdé a násilie zmizlo, o to viac sa však tento korupčný gén zažral do vedomia spoločnosti, keď ho prevzala i tzv. "Vláda zmeny".
Počas druhej Dzurindovej vlády sa však objavila "tretia cesta" - Smer-SD na čele s Robertom Ficom a výsledok poznáme. Dvanásť ročné totálne spustošenie všetkého, ktoré sa s nami bude tiahnuť ešte roky. Ficove vlády vytvorili dokonalý korupčný systém, ktorý túto spoločnosť totálne zničil. Nie je krajiny na svete, kde by sa denno-denne objavovali nové a nové kauzy, kde by toto spoločnosť tolerovala. Nebyť hnusnej vraždy, tak dodnes je Fico premiérom a ľuďom by bola všetka tá rozkrádačka i naďalej ukradnutá. Podvedome ju však vnímajú. A výsledok nás bude bolieť.
Za tridsať rokov tu bolo len kratšie obdobie boja o charakter krajiny - obe Dzurindove vlády a krátke vlády Ivety Radičovej a Jozefa Moravčíka. I napriek týmto vládam tu bola permanentná korupcia, ktorú sa nepodarilo vyhubiť nikomu. Do toho sa zamiešalo to, že nik neinvestoval na východe a každý sa vykašľal na hladové doliny. Mnohí ľudia majú pokazené životy. Robia za minimálnu mzdu a deti im odišli do zahraničia. A kto si chytil týchto ľudí? Fejkoví národovci. Kotlebova ĽS-NS a Harabinova Vlasť. Najnovšie sa o to snaží i Fico, ktorý zo Smeru spravil oxymoron - nacionalisticko-konzervatívnych ľavičiarov, ale ten už šancu mal a ľudia sa mu na to nechytajú. Naši fejkoví nacionalisti, ktorí si lásku k vlasti pomýlili s nenávisťou ku všetkému cudziemu sú zároveň odrazom doby. Niektorí ich hádžu do jedného vreca s Le Penovou, Wildersom, AfD, Vox-om ... , ale naši sú omnoho horší. Stačí sa pozrieť na fotky Kotlebu spred pár rokov, ako pochoduje s kumpánmi v uniformách. Nehovoriac o tom, že títo národovci sú pripravení po voľbách 2020 prispieť a pokračovať v rozkrádačke so Smerom. Harabin to už raz dokázal v roku 2006 a Kotleba nám to dokázal počas úradovania ako predseda Banskobystrického kraja - rodinkárstvo, zle vynaložené financie.
Vlády Smeru-SD, ktoré Mečiarov a Dzurindov korupčný systém zavŕšili a zlepšili nás budú stáť ešte veľa. Slovensko je momentálne morálne zničené a ľudia sú zúfalí. Mnohí budú voliť národovcov a nechajú sa nimi oklamať. Dôchodcovia a veľa štátnych zamestnancov bude voliť vládnu koalíciu v domnienke, že im ostane ich pracovné miesto kdesi na okresnom úrade. Jedinou alternatívou je demokratická opozícia, ktorú však čaká veľmi ťažká práca. Historici hovoria, že každá demokracia sa vyvíja 30-50 rokov. 30-50 rokov trvá, než sa vyvinie na level, v ktorom korupcia nie je a ľudia si začnú demokraciu vážiť ako hodnotu, nie len ako prostriedok voľby. Verím teda, že hoc najbližšie roky budú ťažké, tak neskončíme ako Maďarsko a takto o tridsať rokov na tom bude tak, ako si to predstavovali študenti v novembri 1989.
