(Blog vyjadruje osobný názor autora.)
Hong Kong si nikdy nezažil diktatúru. Myslím tým, totálnu diktatúru. Hoci bol dlhé roky britskou kolóniou, tak zažíval slobodu. V roku 1997 prešiel pod Čínsku správu a pomaly je mu z týchto slobôd stále viac a viac ukrajované. Stále sa situácia však nedá rovnať s tou, ktorá je na pevninskej Číne. V Hong Kongu sa momentálne konajú najväčšie protesty v Číne od masarku na Námestí nebeského pokoja na jar 1989. Protesty sa tam konajú pravidelne každých pár rokov a i tentoraz z dôvodu, že ústredná moc z Pekingu pomaly ukrajuje - kúsok po kúsku - z občianskych práv obyvateľov tejto bývalej britskej kolónie. Obyvatelia Hong Kongu však ukázali voči novým zmenám odpor a tento odpor ukážu opäť, po každom jednom pokuse pripnúť ich k diktatúre. Čínska ústredná vláda sa bojí týchto protestov, lebo si myslí, že by sa mohli preniesť i na pevninskú Čínu a teoreticky zvrhnúť vládu Komunistickej strany. Komunisti držia svojich občanov nakrátko a tí neprotestujú, lebo sa im zvyšuje rok čo rok životná úroveň. Čiže vláde z toho vychádza, že pokiaľ bude schopná udržiavať ekonomiku tak, aby ľuďom rástla životná úroveň, tak ľudia nebudú žiadať slobodu. Máme teda diktatúru, kde ľudia zapredali slobodu za cenu bohatstva a rast. Pozrime sa na to teraz z opačného konca. Čo sa deje v demokratickej krajine, kde je sloboda, ale životná úroveň ľudí stagnuje, v horšom prípade sa znižuje?
Pozrime sa teda na slovenskú paralelu. My sme si to už raz zažili. Jedným z dôvodov pádu socialistického režimu v novembri ´89 bola stagnujúca a neudržateľná ekonomická situácia a prosperita obyvateľov. Dnes, 30 rokov odvtedy žijeme v demokracii, sme členmi Európskej únie, žijeme si slobodne a Bratislava sa dokonca stala jednou z najbohatších metropol Európy. Diaľnica z nej do Košíc však stále nie je kompletná, železnice sa prerábajú len na západe, veľké investície sa stavajú v oblastiach, ktoré sú na tom dobre. Veď i v Jaguari nakoniec robia Srbi, lebo lebo v Nitrianskom kraji už nie sú ľudia, ktorí by tam mohli robiť, zatiaľ čo sú na Slovensku okresy, ktoré majú desať, pätnásť až dvadsať percentnú nezamestnanosť. Čím ďalej z Bratislavy na východ idete, tým väčšia chudoba, tým viac tu zaspal čas. Veď i expremiér sa vyjadril, že na východe nič nie je. Mnoho ľudí argumentuje napríklad tým, že Košice sú celkom bohaté centrum východu, stačí sa však pozrieť na Gemer, Spiš, Zemplín a najmä vidiek týchto regiónov, na ktorom sú tieto rozdiely ešte výraznejšie než v mestách. Skúsme si zadať nejaké parametre (berte ich ilustračne, nechcem nimi nikoho uraziť): človek tesne pred dôchodkovým vekom, pracuje ťažšou manuálnou prácou, žije na vidieku, má len stredoškolské vzdelanie, nikdy veľmi necestoval a po práci sa stretáva so svojimi pár kamarátmi (ktorí robia to isté) v miestnej krčme. V novinách alebo rádiu môže z každej strany počuť, že žije v demokratickej a slobodnej spoločnosti, že tento rok to bude tridsiate výročie nežnej revolúcie. Hovoria, že sa vraj zmenilo veľa vecí, ale on sa zamyslí a nevidí žiadnu zmenu. Iba tú, že zostarol. V dedine má stále tú istú deravú cestu, za svoj plat si je stále schopný kúpiť len základné tovary a aby sa nepovedalo, tak jeho deti a vnúčatá odišli do väčšieho mesta alebo rovno do zahraničia. Životná úroveň mu napriek mnohým pozitívnym zmenám a slobodnej spoločnosti nijako nestúpla. Vie, že mu v živote pomôže už len náhla zmena.
Mnohí z jeho kamarátov a susedov volia SMER-SD. Je im jedno, koľko káuz sa prevalí denno-denne, ak budú mať o pár eur vyšší dôchodok. On si však uvedomí, že tu sú i strany podobné SMERu, ktoré mu sľúbia ešte radikálnejšiu zmenu, ktorá u neho môže vyvolať priam nostalgiu. To je dôvod, prečo mal Kotleba desať a viac percent v zabudnutých okresoch, ako je: Brezno, Detva, Krupina, Vranov nad Topľou, Kežmarok, Veľký Krtíš, ...
Sme na dobrej ceste avšak musíme si spomenúť aj na zabudnuté regióny Slovenska, lebo len v nich už teraz začíname vidieť, ako po čase vyzerá demokratická slobodná spoločnosť, ak životná úroveň stagnuje (popr.: klesá). Červenú minulosť sme už raz zvrhli, teraz môže prísť hnedá budúcnosť - teda v slovenskom prípade zelená.
