(Blog vyjadruje osobný názor autora.)
Výraz "Ostpolitik" označoval zahraničnú politiku Willyho Brandta (SPD), prvého povojnového kancelára nemeckých sociálnych demokratov. Cieľom tejto politiky bolo zblížiť a normalizovať vzťahy medzi kapitalistickou Spolkovou republikou Nemecko a komunistickými krajinami východnej Európy (predovšetkým komunistickou Nemeckou demokratickou republikou). V daných časoch to bolo pre západných Nemcov z veľkej časti výhodné. Najmä po uvedomení si, že od druhej svetovej vojny chceli kancelár Adenauer (CDU) a jeho kresťanskodemokratickí nasledovníci východné Nemecko poraziť silou, a za mnohé roky daný cieľ nikam neposunuli. Ak sa na to pozrieme optikou tých čias, tak obyvatelia sovietskych satelitov na východ od Železnej opony trpeli a normalizácia vzťahov so západom bola len a len výhodná. Päťdesiat rokov od zvolenia Willyho Brandta za nemeckého kancelára a začiatku zbližovania sa so strednou Európou som si termín "Ostpolitik" dovolil parafrázovať na dnešné stredoeurópske pomery zbližovania sa s nástupcom ZSSR, Rusku federáciou. Dnes pre nás táto politika zbližovania sa rozhodne nie je výhodná. Je priam nebezpečná.
Mám dojem, že tu posledný rok/dva zažíva rusofília akýsi comeback. V krajine, ktorá bola viac než dve desaťročia okupovaná sovietskou armádou sa zrazu vyskytuje veľké množstvo proruských politikov, ktorí sú vo funkciách, v ktorých by za normálnych okolností nemali nikdy byť. Než si však rozoberieme tento proruský sentiment u nás na Slovensku, pozrime sa, ako je na tom v strednej Európe. Nemecko a Poľsko sú pevnou súčasťou Európskej únie a boli jedny z prvých štátov, ktoré požadovali sankcie na Rusko po začiatku okupácie Krymu. V Česku sa premiér Babiš prihlásil k Európskej únii a jeho europoslanci patria do frakcie liberálnej frakcie Renew Europe, ktorá je jednoznačne jedným z najväčších odporcov zbližovania sa s Ruskom. Na druhej strane majú Česi prezidenta Zemana, ktorý hoc je známym podporovateľom Vladimíra Putina, tak skôr preferuje zbližovanie sa s Čínou. V Rakúsku, kde Hans-Christian Strache (FPÖ) vyhotovil škandál o dohodách s ruskými oligarchami, vláda padla a Rakúšania sa rozhodne po tomto výstrelku nebude uberať na východ. Kto nám tu teda ostáva? Maďarský premiér Orbán, u ktorého je podpora Putinovho Ruska priam hlavnou zahraničnou agendou. Po tomto rozbore pomerov strednej Európy môžeme konštatovať, že Maďarská vláda a naši exoti v podobe Andreja Danka (spolu s celou SNS) a Ľuboš Blaha sú v našom životnom priestore priam nechcenými anomáliami, než akousi preferovanou voľbou. Bohužiaľ sú na svojich vplyvných funkciách a vnášajú do spoločnosti toto nebezpečie ich novej Ostpolitiky dneška.
Bolo to pred mesiacom, keď Slovenská informačná služba predniesla správu, v ktorej medzi najväčšie hrozby pre Slovensko označila snahu Rusov o získanie si vplyvu v našej štátnej správe a medzi rôznymi vysokopostavenými funkciami. Presne v tom období, keď predseda NR SR (druhá najvyššia ústavná funkcia) Andrej Danko a predseda výboru pre európske záležitosti Ľuboš Blaha leteli súkromným lietadlom do Štrasburgu, aby hlasovali za prinavrátenie hlasovacích práv Rusku v Rade Európy. Nad ich konaním som sa snažil zamyslieť sa v troch rovinách. Obrannej, ekonomickej a spoločenskej. Všetky tri som si hneď po chvíli vyvrátil. Sme členom NATO, najväčšej vojenskej aliancie na svete, čiže nemáme dôvod sa zbližovať s bývalým tvorcom Varšavskej zmluvy. Ďalej to boli argumenty predsedu Danka o obchodovaní s Ruskom a jeho prospešnosti, ktoré sú úplne zavádzajúce. Krajiny Beneluxu (Belgicko, Holandsko a Luxembursko) majú väčší výtlak ekonomiky a obchodný potenciál, než táto bývalá veľmoc. Ostala tu teda rovina spoločenská. Títo naši dvaja predsedovia zastávajú názor veľmi malého percenta populácie, ktorá by sa chcela odkloniť západu. Prezentujú ho však tak nadmieru, že robia Slovensku hanbu u našich spojencov a zároveň zradili svoje funkcie. Andrej Danko sa dobrovoľne prihlásil k zahraničnopolitickej deklarácii spolu s premiérom a prezidentkou SR, v ktorej bolo jasne povedané, že budú podporovať Slovenské fungovanie v EÚ a NATO. Svojimi skutkami to však vyvrátil a to ukazuje istý obraz o človeku, ktorý jedno povie, a druhé koná. Predseda európskeho výboru Ľuboš Blaha kritizuje EÚ ako na bežiacom páse a mnohí vládni predstavitelia sa k nemu ani len nehlásia.
Ak by dnes Willy Brandt žil, tak by sa podľa mňa veľmi čudoval, že sa v našich končinách zmenila jeho koncepcia politiky z tej, ktorá by mala pomôcť ľuďom, ktorí trpia pod rôznymi diktatúrami na politiku, ktorá malé (konečne slobodné) štáty tlačí do náruče modernej autokracie na východe. Dištancujme sa od nich. Verím, že ani Vy nepatríte k týmto rusofilným exotom.
