(Blog vyjadruje osobný názor autora.)
Taliansky senát vyjadril dôveru druhej vláde Giuseppeho Conteho, ktorá je tvorená Hnutím piatich hviezd (M5S) a Demokratickou stranou (PD). Prečo druhej? Lebo ego, ale najmä prepočítanie sa kvôli honbe za mocou. Matteo Salvini je na smiech celému Taliansku, Európe a dokonca i sčasti vlastným voličom (jeho podpora podľa prieskumov stihla už klesnúť). Ako sme sa dostali k obrazu dneška, v ktorom si taliansky vicepremiér a minister vnútra, resp.: dnes už bývalý vicepremiér a minister vnútra doprial tri a pol roka v opozičných laviciach pozerajúc sa na svojho bývalého koaličného partnera, ktorý si spokojne vládne?
Koniec zimy 2018. V Taliansku budú onedlho voľby. Demokratická strana (PD) predtým utrpela značné straty a aj z pádu predchádzajúcej vlády Mattea Renziho získava na percentách Hnutie piatich hviezd (M5S). Roztrieštenú pravicu dáva opäť do predvolebnej koalície takmer osemdesiatnik s obľubou v bunga-bunga party Silvio Berlusconi. Myslí si, že po odpracovaní si verejnoprospešných prác v domove dôchodcov - ktoré dostal za daňové podvody - sa opäť vráti na piedestál moci a bude piaty-krát premiérom. Demokratická strana a Hnutie piatich hviezd sa navzájom zožerú a jeho Forza Italia (FI) bude stáť na čele víťaznej pravicovej koalície, ktorá zostaví budúcu vládu. Takto nejak si to vysníval. Lenže to ešte nevedel, že privzať do koalície opäť po dlhých rokoch Ligu bolo osudovou chybou.
Prišiel marec a s ním i parlamentné voľby. Niektorí oslavovali, iným bolo do plaču. Hnutie piatich hviezd vykradlo Demokratickú stranu, ktorá stratila sto osemdesiat mandátov. Pravicová koalícia síce vyhrala voľby, ale nebola schopná sama zostaviť vládu. Prišiel však nečakaný zvrat v podobe Ligy ako najsilnejšej strany pravicovej koalície, ktorá predbehla Belusconiho Forza Italia a stala sa de facto najsilnejšou stranou zoskupenia. Nastal parlamentný pat, kedže ani jedna z troch predvolených alternatív - Pravicová koalícia, Hnutie piatich hviezd a Stredo-ľavá koalícia na čele s Demokratickou stranou - nezískala väčšinu na zostavenie vlády a spoluprácu navzájom odmietali (do parlamentu sa dostala aj strana "Slobodní a rovní", ale bola však pre celú situáciu nepodstatná, keďže mala len tri percentá a zopár poslancov). Hnutie piatich hviezd na čele s lídrom Luigim di Maiom kategoricky odmietalo formovanie vlády s pravicou, keďže jej členom je i Silviou Berlusconi, ktorý podľa di Maiovej argumentácie reprezentuje starých politikov. Di Maio vyzval Demokratickú stranu na zakopanie vojnovej sekery, čo však expremiér Renzi odmietol a vyhlásil, že odchádza do opozície. Na rade bola teda možná jedine spolupráca s pravicou, ktorá sa nepriamo začala zvoleným predsedu dolnej komory parlamentu Roberta Fica (podobnosť mena so slovenským expremiérom čisto náhodná). Silvio Berlusconi vyhlásil, že sa formovania kabinetu medzi pravicou a Hnutím piatich hviezd nezúčastní, čím odpadla prekážka na začiatok rokovaní Ligy a Hnutia piatich hviezd, čo Matteo Salvini využil. Na programe sa dohodli, hoci jediné, čo ich spávalo bol nacionalizmus, ale keďže sa stretli dve egá, tak sa nevedeli zhodnúť, kto bude premiérom. Či Salvini ako predseda Ligy, ktorá sa stala najsilnejšou v rámci víťaznej pravicovej koalície (17.3% z 37%) alebo di Maio ako predseda najsilnejšej samostatne kandidujúcej strany (32.6%). Dohodli sa teda, že obaja sa stanú vicepremiérmi a premiér bude nepolitik, niekto nový. Toto miesto získal profesor práva Giuseppe Conte. Conte mohol teda spokojne päť rokov vládnuť, parlamentný pat je zažehnaný, vláda bola zostavená a nestane sa nič nepredvídateľné. A stalo sa. Už po roku a pol.
Lige začali po roku a pol spoluvládnutia neuveriteľne rýchlo rásť preferencie. Zo sedemnástich na takmer štyridsať zatiaľ čo Hnutiu piatich hviezd rovnako rýchlo padať. Po mnohých nezhodách (napr.: rozdielny postoj vlády na kandidátku na predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyen) a najmä po sne, v ktorom bude premiérom - Matteo Salvini vyvolal ďalšiu vládnu krízu tak, že Giuseppe Conte sa rozhodol podať demisiu. S vidinou čo najskôr sa konajúcich predčasných volieb - po ktorých buď to zostaví vládu sám alebo si priberie do koalície Bratov Talianska, stranu jeho bývalej kolegyne Giorgii Meloni z pravicovej koalície, ktorú tvoria napr.: i Mussoliniho pravnuci - túto voľbu privítal. Už sa bil do hrude, už sa tešil na premiérske kreslo. Conte ho vo svojom rezignačnom prejave osobne kritizoval a môžeme sa len domnievať, že sa mu nechcelo ísť ešte späť na univerzitu a prišiel Matteov pád. Najväčší rivali v parlamente sa dohodli na spolupráci a vyšachovali Salviniho z hry. Demokratická strana prikývla na vytvorenie vlády s Hnutím piatich hviezd a odmietli návrh Ligy na predčasné voľby. Vznikla tak druhá Conteho vláda, ktorá bude omnoho viac pro-európska a Ligu nahradila Demokratická strana. A čo na to Matteo?
Odpísal sa z hry. Sám. Chcel byť premiér už túto jeseň, ale miesto toho si posedí tri a pol roka v opozičných laviciach. Mačo sa bude pozerať ako vládnu bez neho a nezvládne to. Začne robiť chyby. Z opozície nepresadí absolútne žiaden zákon. Stratil i potenciálneho budúceho koaličného partnera. Keďže sa v podstate dobrovoľne poslal do opozície, kde na rozdiel od účasti na vláde nebude vedieť nič presadiť, ťažko si udrží prieskumových takmer štyridsať percent. Plán, ktorý si vymyslel mu teda zlyhal na plnej čiare. Pýcha a pád v talianskom podaní. Treba povedať, že tri a pol roka je strašne dlhá doba a môže sa stať ešte čokoľvek. Keď sa však bude udeľovať tohtoročná cena "Somár roka", tak nemusíme dlho dumať, kde skonči.
