(Blog vyjadruje osobný názor autora.)
Krajská rada Žiackych školských rád vznikla pred dvoma rokmi, počas ktorých som jej predsedal. Jedným z hlavných cieľov bolo, aby po mnohých rokoch niekto zmonitoroval pohľad študentov na stav a situáciu stredných škôl, ktoré navštevujú a získal tak autentické poznatky zo študentského prostredia. Ako cieľovú skupinu, ktorá tento stav bude vedieť posúdiť sme si určili členov Žiackych školských rád z jednotlivých stredných škôl kraja, čiže volených zástupcov študentov, ktorí ostatných študentov reprezentujú voči vedeniu školy i navonok. Počas dvoch rokov som sa osobne stretol či už raz alebo viac ráz so zástupcami z päťdesiatich siedmych stredných škôl (KSK ich má v správe 63; cirkevné a súkromné školy sme vynechali). Nech už to bolo v Rožňave, Michalovciach, Kráľovskom Chlmci, Košiciach alebo niekde inde.
Tým, že sa tieto stretnutia konali bez účasti učiteľov a vedenia jednotlivých škôl, študenti nemali žiaden problém s úprimnosťou a bezprostredne prezentovali svoje osobné názory a poznatky na súčasný stredoškolský systém.
Okrem toho, že som sa dozvedel o množstve problémov, ktoré vyplývali z nedostatočného materiálneho zabezpečenia a vybavenia škôl - mimo iného aj to, že nie len slovenské zdravotníctvo má problém s toaletným papierom... To sa však dá vyriešiť zvýšením rozpočtu pre dané školy. Stretol som sa však najmä s problémami, ktoré neboli materiálne a ničia naše školstvo v očiach stredoškolákov.
Po prvé je to, že študenti požívajú nízky (niekedy až žiadny) rešpekt od vedenia škôl (česť výnimkám). Takmer všade sme počuli ako mali študenti veľmi rozumné názory na zmenu alebo doplnky k vyučovaciemu procesu. Niekedy išlo len o bežné veci ako prihlásenie školy do nejakej novej súťaže, zavedenie programu Erasmus plus alebo mali návrhy na nejakú rozumnú koncepciu, popr.: akési menšie doplnenie toho, ako by sa mohla škola v rôznych ohľadoch zlepšiť. Zväčša sa však deje to, že sa k riaditeľovi, ktorý o týchto veciach rozhoduje ani len nedostanú alebo ak sa dostanú, tak sú po pár vetách prerušený (bez toho, aby sa vôbec stihli dostať k pointe) a je im vysvetlené prečo sa to nedá. Mnohí z týchto riaditeľov sú na svojich postoch už niekoľko funkčných období a školu zakonzervovali v pôvodnom stave. Teda v tom, v akom bola keď nastúpili do funkcie. Zatiaľ čo v západnej a severnej Európe rozkvitá neformálne vzdelávanie a čoraz viac sa hovorí o tom, že vzdelávanie je nutné i diskusiou, tak na východe Slovenska nie je možné sa v mnohých prípadoch ani len ozvať. Celé to však podľa mňa súvisí ešte s minulým režimom. Z minulého režimu tu nemáme len staré ošarpané budovy škôl, ale i ľudí, ktorí učia ešte od čias spred novembra 89. Tento problém sa týka najmä odborných škôl, i keď neobchádza ani gymnáziá. Nechcem tým povedať, že starí učitelia sú zlí. Veľa sme sa však napočúvali toho, ako učitelia vyššieho veku (často už dôchodkového) fungujú na hodinách. Prídu do triedy , 45 minút je hrobové ticho, nik sa nemôže na nič opýtať, keďže to buď už mal vedieť alebo nedostane odpoveď, lebo sa má učiť len to, čo mu je nadiktované, nič iné. V prípade, že žiak dá učiteľovi slušne nejaký návrh hoden 21.storočia, učiteľ ho neberie ani len na vedomie, v najhorších prípadoch si na neho zasadne a zvyšok štúdia má žiak na danom predmete problém. Celé to súvisí s druhou časovanou bombou, ktorou sú nulové inovácie. Obyčajné memorovanie vedomostí a zručností (ktoré sú niekedy už nevyužiteľné, keďže učebné osnovy zaspali svoju dobu). Toto bola snáď najväčšia výhrada žiakov, o ktorej hovoril takmer každý. Pri rozhovoroch so zahraničnými študentmi si každý z nás uvedomí, na akej úrovni je školstvo v cudzine. Učia sa tým, že veci objavujú sami. Žiaci si vyberú predmety a učitelia ich na hodinách učia vedomosti objaviť. Veď predsa, žiak si omnoho ľahšie niečo zapamätá, ak na to príde "sám". Model "Sadni. Opíš. Doma sa nauč naspamäť." je v dnešnom svete jednoducho nefunkčný.
Dlhoročné problémy nášho regionálneho školstva vs. tisíce a tisíce stredoškolákov na štátnych školách. Kým problémy sú tu už desaťročia, tak stredoškoláci po pár rokoch maturujú, a najmúdrejšia časť z nich sa buď ešte zdrží na vysokej škole alebo rovno uteká do zahraničia. Mal som tú možnosť vidieť na vlastné oči školy každého okresu nášho kraja. Prestaňme budovať nové športové ihriská na školských dvoroch, tie nič nevyriešia. Zmeňme systém fungovania škôl zvnútra. Nové okná a učebnice sú fajn, ale čo z toho, keď od revolúcie sme tu mali už 20 ministrov školstva, ktorí na seba nenadväzovali a každý z nich vymýšľal nejakú inú reformu, popr.: nechal hniť systém, ktorý prevzal. Žiaci spokojný nie sú. Myslím si, že väčšina mladých ľudí začne vnímať funkčnosť štátu, v ktorom žije práve na strednej škole. Zmeňme teda systém čo najskôr, lebo inak bude z nášho kraja miesto bez nás, mladých.
