Podstatná časť územia leží na Arménskej vysočine. Archeologické dôkazy hovoria, že je obývaná od čias paleolitu a počas tisícročnej histórie sa tu miesili mnohé národy a národnosti so záujmom o ovládnutie územia.
Územie možno stále patrilo iným vladárom, ale ľudia čo tu žijú ostávajú navždy hrdí na svoju krajinu. A tí, čo neboli ochotní podriadiť sa rôznym režimom, sú po celom svete.
Údajne až 8 miliónov príslušníkov tohto národa žije inde, ako vo svojej domovine, kde ich je len okolo 3 miliónov. Paradoxom je tiež, že za symbol Arménska sa považuje bájna hora Ararat, pričom tento kopec, kde vraj pristála Noemova Archa leží na území Turecka. Ešte po 1. svetovej vojne územie kde leží Ararat daroval Lenin Turecku údajne na 10 rokov a je to tak dodnes. Práve Turecko je pre Arménov sused, s ktorým sa veľmi „nerozprávajú „ lebo sa tu začiatkom minulého storočia odohrala genocída. podobná tej nacistickej. O život prišlo cca 1,5 miliónov Arménov, pri násilnom vyvražďovaní a na to sa tak ľahko nezabúda.
Keď konečne po stáročiach a rozpade ZSSR získali suverenitu, boli chudobní ako kostolné myši. Aj vďaka národnej hrdosti a pomoci tých zvonku je to dnes moderná krajina s úžasnou prírodou, nekonečným množstvom nádherných kláštorov, krajina mnohých mýtických príbehov, krajina kde sa zrodilo legendárne brandy Ararat, kde ochutnáte aj skvelé víno a v neposlednom rade krajina úžasných skromných, srdečných ľudí.
Do Arménska sme pešo prekráčali z Gruzínska. Privítali sme sa s novou miestnou sprievodkyňou, nasadli do autobusu a tešili sa na to, čo uvidíme a zažijeme.
Zastavujeme v dedinke Gosh pri kláštore Goshavank. Je to krásna kamenná stavba, pochádzajúca z 12-13 storočia.
Prvý krát sa stretávame s unikátnou kamennou čipkou – tzv Chačkar.
V Arménsku sa dodnes zachovalo niekoľko tisíc chačkharov, ktoré sú často vyhľadávané veriacimi. Umenie a výroba chačkharov boli v roku 2010 zapísané do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Je až neuveriteľne s akou precíznosťou je kameň opracovaný do týchto úžasných ornamentov.
Pôvodný Kláštor bol zničený zemetrasením a na jeho obnove sa významne podieľal koncom 12st. Michitar Goš – významný vedec, autor mnohých bájok a podobenstiev, ako aj prvého trestného zákonníka. Práve na tomto mieste založil aj školu, kde vyrástli aj ďalšie významné osobnosti Arménska. Jeho socha zdobí nádvorie kláštora a po ňom neskôr dostal meno aj tento kláštor.
V dedinke pozorujeme bežný život. Teliatko vykúka zo stajne a pozerá. kto to prichádza, farebné tkané obrusy a koberce lákajú turistov k nákupu, starší chlapi si rozložili nejakú spoločenskú hru a život pomaly beží.
Prvý dotyk s Arménskom máme za sebou a ide sa ďalej.
Už z diaľky vidíme velikánsku modrú plochu jazera Sevan. Nazývajú ho Arménskym morom, keďže leží na cca 1200km2. Je v nadmorskej výške 1900m, obklopené Malým Kaukazom a Arménskou vysočinou. V najhlbšom bode meria 86 m.
Vládne tu taká rekreačná atmosféra, vodné skútre, stánky so suvenírmi, umelci so svojimi dielami.
Zaujal ma tento predajný stánok s úžasnými belasými kameňmi. Názov som bohužiaľ zabudla, ale boli krásne.
Voda v jazere je svieža. Ako som sa dočítala má teplotu okolo 18 stupňov aj v lete a v zime údajne nezamŕza. Nad jazerom sa vypína ďalší úžasný kláštor z tmavohnedého až čierneho tufového kameňa s názvom Sevanavank.
Bol založený v roku 874 princeznou Mariam, dcérou arménskeho kráľa Ashota I. Najskôr bol postavený ako pustovnícky kláštor pre mníchov, ktorí hľadali pokoj a odlúčenie. V stredoveku zohral významnú úlohu pri obrane krajiny pred inváziami.
Jeho najväčšou devízou je jeho poloha. Úžasné výhľady na jazero a okolité hory sú naozaj fascinujúce, tak sa kocháme a fotíme. Proste krásne miesto.
Cesta pokračuje ďalej a k večeru sa dostávame do hlavného mesta Arménska Jerevanu. V miestnej reštaurácii ochutnávame miestnu kuchyňu. Mäsko zatočené v niečom ako tortila, k tomu pivko, chutné a naozaj za pár eur.
Ráno vyrážame spoznávať Jerevan.
Dnešný tvar mestu dal významný architekt Alexander Tamanjan, keď v roku 1924 vytvoril prvý generálny plán Jerevanu ako moderného mesta. A my symbolicky pri jeho soche, ktorá ho zobrazuje ako nahliada do nákresov svojho budúceho mesta, začíname spoznávať túto úžasnú metropolu.
Tamanjanova socha stojí pod mohutným centrom kultúry – tzv. Cascádou, kde sú umiestnené rôzne umelecké diela – najskôr v parku pod kaskádou a potom sa schodiskom peši po vonku, alebo eskalátormi vo vnútri posúvate až na najvyššie podlažie.
Všade sú umiestnené rôzne sochy alebo inštalácie, ktoré nútia diváka zamyslieť sa, alebo jednoducho vdychovať tú čarovnú atmosféru pôsobiacu na rôzne zmysly. Túto úžasnú zbierku sa podarilo zozbierať a dokončiť tak významné architektonické dielo Csacadu, aj vďaka mecenášovi – americkému filantropovi Gerardovi Gafesjianovi, ktorého rodičia pochádzali z Arménska a počas genocídy sa im podarilo újsť do USA.
Na samom vrchu sa otvára pohľad na mesto a v diaľke sa črtá biela špička Araratu.
Ďalším významným bodom pri potulkách Jerevanom je budova opery, pred ňou na vysokom podstavci sedí rovnako významný arménsky rodák – hudobný skladateľ Aram Chačaturjan.
Po širokom bulvári plnom obchodov, kaviarní a reštaurácií, či pouličných umelcov sa dostávame na námestie republiky.
Námestie je Srdcom mesta, je miestom, kde sa odohrávajú všetky významné udalosti. Má kruhový tvar a sídlia tu viaceré významné inštitúcie – napr. Úrad vlády, Múzeum histórie, Národná galéria a ďalšie. V strede námestia je spievajúca svietiaca fontána, takže si každý návštevník vie vychutnať toto úžasné predstavenie každý večer a nepotrebuje k tomu žiadnu vstupenku.
Ak už ste na návšteve Arménskej metropoly nedá sa vynechať aj Pamätník arménskej genocídy. Bol dokončený v roku 1968 a okrem večne horiaceho ohňa ako spomienky na 1,5 milióna vyvraždených Arménov je tu múzeum, kde sa dozviete množstvo príbehov z tohto neslávneho obdobia. A verte, nenechá to asi nikoho ľahostajným.
Aj pri pamätníku stretávame ľudí, ktorí spontánne nosia kvety a v tichosti rozjímajú. Nezabúdajú a to je dobre.
V Jerevane sa ešte pristavíme na mieste, ktoré určite nemožno vynechať – miesto kde sa vyrába čarovný mok – vysoko hodnotené arménske brandy, alebo koňak - Ararat. Je to v podstate koňak podľa receptúry z Francúzska, ale vzhľadom k exkluzivite francúzskeho Cognaku sa tomu arménskemu oficiálne hovorí brandy
Prechádzame múzeom, kde sa dozvedáme o počiatkoch výroby. Obzeráme fotografie z významných udalostí, kde sa podával Ararat, míňame váhu, kde na jednej strane je sud na brandy a na druhej sedel významný hosť. Vážili si ho tak, že dostal toľko brandy koľko vážil. Nakoniec samozrejme ochutnávame a aj nakupujeme, lebo lepší darček z Arménska ako pravý Ararat z výroby naozaj neexistuje.
Nás však čaká ešte veľa zaujímavých a hlavne krásnych miest v tejto krajine.
Arménsko patrí ku krajinám, kde bolo kresťanstvo prijaté veľmi skoro. Koluje tu množstvo legiend hovoriacich o tomto období a mňa fascinovalo, ako všetko, so všetkým súvisí a práve miesta – kláštory, ktoré sme navštívili boli miestom, kde tieto legendy ožívali. V 3.storčí vládol na tomto území kráľ Tiridat III. V jeho bojoch proti Peržanom mu v armáde pomáhal Svätý Gregor. Po víťaznom boji kráľ žiadal od Gregora obetu pohanskej bohyni Anahit, čo však Gregor odmietol z dôvodu kresťanskej výchovy. Za odmietnutie kráľovho príkazu bol Gregor mučený a uvrhnutý do hlbokej studne v kláštore Khor Virap. Dokázal tu prežiť 13 rokov, vďaka žene, ktorá mu nosila jedlo.
Ďalšou postavou, ktorá zohrala dôležitú úlohu pri prijatí kresťanstva bola svätá Ripsima. V Ríme sa dostali do nemilosti panny – mníšky, ktoré unikali pred kráľom Diokleciánom. Medzi nimi bola Ripsima. Keď ich dolapili vojská kráľa Tiridata, mali ich vydať späť do Ríma. Kráľ sa však do Ripsimi zamiloval a keďže ho odmietla, tak ich dal všetky popraviť. (okrem Svätej Niny – zakladateľky kresťanstva v Gruzínsku) Za to ho stihol krutý trest – ochorel a „stratil rozum“ Jeho sestra bola zúfalá, žiadne dostupné lieky nepomáhali, tak sa nakoniec obrátila s prosbou o pomoc na Svätého Gregora, čo aj po 13 rokoch väznenia v jame žil. Ten sa za kráľa modlil a podarilo sa mu ho vyliečiť. Kráľ sa teda rozhodol prijať kresťanstvo za náboženstvo krajiny a prijal krst. V roku 301 sa Arménsko oficiálne zmenilo na kresťanskú krajinu.
Kláštory, kostoly a kostolíky v Arménsku – to je naozaj na jednu samostatnú kapitolu – je ich toľko, že by na spoznanie nestačil možno ani celý život. Preto sa v rámci zájazdov do tejto krajiny vyberajú naozaj len tie hrozienka, ku ktorým sa viažu legendy, alebo ktoré svojou krásou, polohou, či architektúrou vynikajú a priťahujú pozornosť. Mnohé z nich sú súčasťou UNESCO.
My sme navštívili okrem už spomínaných - Goshavank a Sevanavank ešte tieto :
Echmiadzin – niečo ako arménsky Vatikán.
Miestnu katedrálu založil Sv. Gregor v roku 301, takže je považovaná za najstarší kresťanský kostol sveta. Medzi relikvie v zbierke kostola patrí jedna z kopijí, ktorá prepichla bok Krista a drevo z Noemovho oblúka.
Vstupná brána do areálu je venovaná návšteve pápeža Ako významné pútnické miesto je jedným z najnavštevovanejších miest v krajine. Katedrála bola v roku 2000 zapísaná na zoznamu UNESCO
Zvartnots – architektonický skvost zo 7. storočia. Trojpodlažný chrám Nersésa Staviteľa predstavoval v danom období vrchol stavebného umenia. Bohužiaľ v 10 st. bol poškodený veľkým zemetrasením, ale aj to čo zostalo je neuveriteľne krásne. Za chrámom sa vzadu belie majestátny Ararat. Tento chrám je tiež na zozname UNESCO
Chrám svätej Ripsime – opäť zapísaný v UNESCO - je jedným z najstarších dochovaných objektov sakrálnej architektúry. V roku 618 ho nechal postaviť Arménský všestranný umelec Komitas Achceci na mieste pôvodného mauzólea z roku 395, v ktorom boli uložené pozostatky svätej Rispime. Arménske páry si práve toto miesto vyberajú na svoj svadobný deň.
Khor Virap – miesto, kde sa už 1700 rokov celebruje katolícka omša. Je to miesto, kam uväznil kráľ Tiridat III svätého Gregora, ako sa spomína v legende a ten tam prežil dlhých 13 rokov, aby nakoniec obrátil kráľa aj celú krajinu na novú vieru. Bonusom je najkrajší výhľad na Ararat, keďže kláštor leží tesne pri tureckej hranici.
Viete, že Ararat je miestom, kde údajne pristála Noemova Archa. Aj keď nepatrí k ich územiu, v národnom erbe ju Arméni spolu s Araratom majú.
Existuje veľa legiend a očitých svedkov o Noemovej arche spočívajúcej vysoko na vrchole Ararat, zatiaľ sa však nenašli žiadne skutočné dôkazy. Iba najvyššie poschodia zamrznutého vrcholu sú schopné zachovať archu a možno aj prieskumníci jedného dňa nájdu pozostatky lode pod snehom a ľadom.
Ja môžem len konštatovať, že práve z tohto miesta je táto hora naozaj úžasná
Kláštor Noravank – ideme po Hodbávnej ceste, dozvedáme sa, že sme v oblasti Náhorného Karabachu, kde to stále iskrí medzi Arménskom a Azerbajdžanom, ale našu pozornosť pútajú úžasné na červeno sfarbené skalné steny všade naokolo a pred nami katedrála Surb Astvatsatsin – dvojpodlažný chrám so záhadným schodiskom z vonkajšej strany. Celý komplex kláštora v zajatí týchto hôr je tak fotogenický, že nevieme čo skôr fotiť. Len množstvo záujemcov bráni krásnemu záberu. Ale môj muž je vytrvalý. Kým ja už pobehujem po celom areáli, on stojí a čaká, kým sa všetci vytratia a fotí až potom. Ale výsledok stojí za to.
Kláštor Geghard – najskôr malá jaskynná kaplnka, ktorú začiatkom 4.storočia vyhlásil Sv. Gregor za svätú. Postupne sa komplex rozrástol a máte tu pocit, že ste sa ocitli v stredoveku. Geghard - arménsky znamená Kláštor kopije. Komplex je pomenovaný podľa tzv. Kopije osudu, ktorá prebodla bok Ježiša Krista, visiaceho na kríži. Údajne bol oštep privezený do Arménska po ukrižovaní a teraz sa nachádza v štátnej pokladnici Echmiadzin v duchovnom centre Arménska. Pri našej návšteve sa tu v skalnej kaplnke rozliehali hlasy 3 speváčok. Aj keď sme nepoznali ich piesne, bol to úžasný zážitok
Ďalším jedinečným faktom, ktorý odlišuje kláštor od ostatných, je svätý prameň, ktorý tečie priamo do kostola. Ľudia sa tu umyjú a plnia si fľaše svätou vodou, ktorú si berú so sebou.
Chrám Garni – posledný „Pohan“ Aj tak by sa dal nazvať jediný pohanský chrám, ktorý sa zachoval v celom Arménsku Je dokonca jediný svojho druhu na celom Kaukaze. Pochádza z 1. storočia a nikto presne nevie, prečo ho kresťania nezničili, no pravdepodobne toto miesto učarovalo arménskym kráľom, lebo tu neskôr mali svoje letné sídlo. Obdivujeme pozostatky rímskych kúpeľov, ale aj prekrásne čadičové skalné útesy v okolí chrámu.
V útrobách chrámu znie zvláštna hudba, čo priťahuje všetkých turistov. Miestny umelec vyčarúva tóny fúkaním do zvláštnej píšťaly. Dozvedáme sa, že ide o DUDUK - tradičný dvojplátkový dychový hudobný nástroj pochádzajúci z Arménska V roku 2005 vyhlásila organizácia UNESCO hudbu na arménsky duduk za Majstrovské dielo ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva.
Náš výlet do Arménska ešte nekončí. Prechádzame oblasťou, kde sa striedajú ovocné sady s vinicami. Práve tu je známa vinárska oblasť Areni, tak samozrejme v jednom z vinárstiev ochutnávame miestne vínko.
To, že tu ľudia sídlili už veľmi dávno dokazujú aj archeologické nálezy z obdobia 3500-4000 pred n.l. Našli sa tu napríklad takéto kožené topánky
Pri ochutnávke miestnych špecialít v tradičnom arménskom duchu už len rekapitulujem, čo všetko sme za pár dní v tejto krajine videli
Končíme v Jerevane na tzv Vernisáži – miestnom trhovisku, kde nájdete naozaj bohatú ponuku typických suvenírov, ktoré vám budú navždy pripomínať túto úžasnú krajinu.
Bábiky v krojoch, ručne vyrábané šachy, obrazy, či keramika - to všetko tu nájdete. My sme si odniesli malé kamenné hracie kocky a dodnes nám slúžia.
Ide sa domov. Bol to opäť zážitok, ktorý ostáva v pamäti. História siahajúca hlboko do minulosti, úžasná príroda, nádherné stavby a ťažko skúšaný národ, ktorý bojuje o svoju identitu – to je Arménsko. Choďte sa tam pozrieť, čaro spoznávania totiž nemá hranice a vždy obohacuje. Zatiaľ dovidenia
