Sneh už takmer nie je ani tam, ostáva len ten umelý na zjazdovkách.
Po našich 2 posledných výletoch za polárny kruh v minulom a predminulom roku do Švádskej Kiruny a Nórskeho Tromsa, sme chceli uzavrieť trojicu škandinávskych krajín a vybrať sa do Rovaniemi vo Fínsku. Plánovať sme začali na jeseň, ale stroskotalo to na vysokej cene leteniek a pre nás nevyhovujúcich časoch letov. Nepodarilo sa nám zohnať priamy let do Rovaniemi, tak sme to vzdali a dedinku Santa Clausa budeme mať uloženú v pamäti len v letnom období.
Keďže v zime radi chodíme do zimy, tak sme hľadali prioritne dobré spojenie a predpoklad zimného počasia. Voľba padla na Fínsko, aj keď nie až za polárny kruh, ale len do Helsínk. Tam je dostatok letov, v dobrej cene a rozpočet umožnil pozrieť si aj Vianočné trhy v Rige, ale o tom niekedy nabudúce.
Teraz sa poďme pozrieť do krajiny tisícich jazier. Let do Helsínk z Viedne trvá cca 2 hodinky. Na letisku sme už mali rezervované auto – tak ako vždy rezerváciu robil manžel cca mesiac dopredu, cez AVIS BUDGET. Cena na 5 dní 120,- € Februárové počasie v južnom Fínsku sa veľmi nelíšilo od toho na Slovensko, čo bolo miernym sklamaním. Sledovali sme to už asi mesiac z domu a trochu sme sa obávali, že bude sychravo a sivo. Nakoniec šťastie stálo pri nás. Prišlo výrazné ochladenie. V praxi to znamenalo zimu a slnečno a ako bonus aj snehová perinka. Síce to neboli kopy ako v Laponsku, ale bolo pekne bielo.
Hneď po prílete sme sa presunuli do nášho prvého ubytovania. Keďže bol akurát Sv. Valentín, tak sme hľadali niečo romantické, čo ostane v pamäti. V blízkosti Porvoo cca 40 km od Helsínk je rekreačné stredisko Poukama a tu majú v ponuke ubytovanie v presklenom Iglo, priamo na jazere s jedinečnou atmosférou.
V malom priestore je všetko, čo človek potrebuje na 1 prespanie. Na dlhší pobyt by som to neodporúčala, keďže je to naozaj mini priestor, ale na 1 noc je to veľmi pekný zážitok.
Ste v úplnom tichu, len ľadová prikrývka na jazere praská. Po zotmení svieti mesiačik ako veľký neón a ranná kávička pri vychádzajúcom slniečku chutí skvelo.
Objednali sme si večeru za 38,- € pre 2, čo na fínske pomery nie je nejaká veľká suma, tak sme očakávali nejaké maličké pohostenie a nakoniec to bola riadna hostina. Víno sme si niesli z Viedenského letiska, keďže ako všade v Škandinávii v normálnom supermarkete si žiadny alkohol nezoženiete a ak by sme si to objednali spolu s tou večerou, tak by sme za fľašu zaplatili 45,- € a to sa nám zdalo moc. Romantika v určitom veku už má svoje limity 😊Večera nás čakala v tzv chladničke pod podlahou.
Igloo je celé na vode ako taká veľká bójka ukotvená ku dnu a priestor pod podlahou v zime poslúži ako chladnička. Vo vnútri bol plynový sporáčik, bolo tam teplo, fungovali aj nabíjačky na mobily, počítač a samozrejme funkčná wifi, takže sme si mohli dať aj večerné kino. Malo to aj malú chemickú toaletu. Riadne sprchy aj toalety boli k dispozícii v rámci areálu. Fíni sú vyznávači saunovania a to vidno na každom kroku. Všade sú sauny a ochladzovanie sa realizuje v jazere. Vysekaná diera v ľade, drevené mólo a šup do ľadovej vody. V lete sme to dali, ale teraz v zime sme na tento zážitok odvahu nemali. Ešte večerná prechádzka pri mesiačiku a prvý pekný deň vo Fínsku je za nami.
Ráno vykuklo slniečko, zima ako má byť, tak sme sa vybrali spoznávať najbližšie okolie. Fínsko v týchto končinách je jedna veľká rovina – diaľnicu v okolí Helsínk lemujú priemyselné objekty, borovicové a brezové lesy, sem tam osamotený dom, veľmi málo miest a dedín.
Na diaľnici je obmedzená rýchlosť na 80 km/h, čo vôbec nebolo adekvátne v kontexte s kvalitou cesty a hustotou premávky. Tá nebola vôbec hustá a to aj napriek tomu, že sme pri hlavnom meste. Napriek tomu všetky autá rýchlosť striktne dodržiavali. Pokuty tu asi nie sú zanedbateľné. Ak by ste sa pohybovali len po diaľnici, tak ten dojem z krajiny je taký nemastný, neslaný.
Ak však odbočíte z diaľnice a veziete sa krajinou je to už o inom. Všade prítomné jazerá pod ľadom.
Na hladine vidíte ako také hríby sedieť chlapov čakajúcich na nejaký úlovok. Sedia nad 10cm vyvŕtanou dierou v ľade a čakajú na svoju šťastnú chvíľu. Je riadna zima, ale im to zjavne nevadí. Táto činnosť, alebo zábava je tu mimoriadne obľúbená, lebo len čo sa objavilo jazero, alebo aj rieka, hneď tam bolo plno „hríbikov „
Lode uviaznuté v ľadovom zajatí a červené bójky ako také balóniky na bielom snehu sú pekným objektom na fotku.
Ďalším typickým znakom fínska sú brezové lesy. Biele kmene husto vedľa seba pripomínajú labyrint bez konca. Ak sa k tomu pridá modrá obloha a biely sneh, tak je zimná impresia, ako vystrihnutá z časopisu.
Brezy ale aj borovice tu vidíte na každom kroku. Cesta vedie lesom a len poštové schránky pri ceste dávajú na známosť, že tu niekde žijú ľudia a to trvalo, nie len rekreačne.
Domy sú drevené a farebné – červené , biele, zelené, modré, žlté s otvorenými oknami, v tme vysvietené ako také perníkové chalúpky.
Naša cesta vedie do mestečka Porvoo- skrytým klenotom, o ktorom asi málokto počul, ale určte stojí za návštevu.
Je to druhé najstaršie mesto vo Fínsku s prekrásnym historickým centrom plným drevených stavieb a pôvabných uličiek. Rozprestiera sa na brehu rieky Porvoon , ktorú lemujú červeno – okrové bývalé sklady na kávu, alebo tabak. Zaujímavé sú aj bývalé továrenské objekty z červenej tehly – dnes miesta na príjemné posedenie či už pri káve a koláčiku, alebo chutnom jedle .
Dejiny Porvoo sa začali odvíjať v stredoveku a je typickým obrazom starého Fínska. V dláždených uličkách je množstvo obchodíkov so starožitnosťami a umeleckých galérií. Domčeky všetkých farieb sú ako vystrihnuté z rozprávkovej knižky. V centre na malom kopci stojí kostol. Patrí k najstarším sakrálnym stavbám v krajine. Pôvodne bol drevený, ale neskôr mu pridali steny z kameňov.
Porvoo sa pýši tiež obchodom so sladkosťami so 150 ročnou históriou, Volá sa Brunberg a všetky dobroty sa robia podľa tradičných receptov. Ideálny darček pre blízkych, tak samozrejme nakupujeme.
Prechádzame popri rieke, kde sa nám malebné staré mesto ukazuje v plnej kráse.
Na druhej strane rieky je tiež veľmi zaujímavé kultúrne centrum Art Factory, kde sa konajú rôzne výstavy, či koncerty. Je tu aj veľmi pekná reštaurácia Bistro Sinne, kde sme si už z domu rezervovali stôl. Ponuka rôznych miestnych špecialít bola bohatá, tak sme ochutnávali ako chutí fínska kuchyňa - slede na rôzne spôsoby - na kyslo, na slano, šaláty s krevetkami, údený losos a samozrejme ikry s lievancami a bylinkovým maslom.
Bolo to síce veľmi chutné, ale na tomto výlete sme mali nejaké žalúdočné problémy, takže aj tento parádny obedík putoval čoskoro do záchodu. Škoda, ale aj také veci sa na cestách jednoducho dejú a nemôžeme sa nechať znechutiť. Večer sa v meste konal Festival svetla – niečo také ako u nás Biela noc.
Kým cez deň bolo v meste veľmi málo ľudí, večer to riadne žilo. Mladí, starí, rodiny s deťmi sa motali po meste a obdivovali rôzne svetelné inštalácie rozmiestnené v centre. Mnohí boli omotaní svetielkami, takže to ešte viac umocňovalo atmosféru a to bolo mínus 10 stupňov. Zjavne to nikomu nevadilo
Na nábreží boli stánky s nejakými dobrotami, ale my sme už museli držať diétu, tak sme len pozerali o čo prichádzame. Zaujímavé je, že ani v stánkoch nepodávali nič s alkoholom, len teplý čaj. Iný kraj, iný mrav.
Naše druhé ubytovanie bola malá chatka na brehu jazera, úplne v lese. Keď sme sa šli poobede ubytovať, tak nás navigačka pekne doviedla až k chatke. Bola otvorená, bolo zakúrené, mali sme všetko čo treba. Zakúrili sme si v saune a trocha sa vyhriali, aby sme večer mohli absolvovať ten festival v Porvoo. Všetko šlo podľa plánu, teda až na to brucha-bolenie, ale do večera sa to upravilo, tak sme mohli vyraziť. Späť sme sa však vracali v úplnej tme a ako to už býva, navigačka z nepochopiteľných príčin nešla. Však pôjdeme po pamäti, veď to bolo celkom jednoduché, ale v absolútnej tme to až také jednoduché nebolo. Lesom sme šli okolo 5 km a len podľa schránok sme vedeli, že sa odbočuje k nejakému obydliu. Ale stále to nebolo to naše. No poviem Vám, že sme tam blúdili na 5km úseku asi ¾ hodinu a môj muž už samozrejme zúril ako pes. Nadával na všetky telefóny a techniku, ktorá zlyhá vždy v okamihu, keď ju najviac treba. Nakoniec v mojom telefóne naskočila navigácia a potom to už šlo, ale celkom sme sa zapotili.
Ďalší deň sme sa vybrali do Helsínk, ale mali sme len 2 záujmové body- Katedrálu Evanjelickej cirkvi na Senátnom námestí , ktorá je symbolom Helsínk a kultové Café Regatta na brehu mora, oproti Sibeliovmu parku (Sibelius - významný fínsky hudobný skladateľ ). V Helsinkách sme už boli v rámci cesty po Škandinávii. Bolo to v lete, myslím, že vtedy je mesto oveľa krajšie, ako v sivej zime. Ale, keď sme už na skok od Helsínk, tak aspoň niečo si pozrieme.
Prekvapovalo ma, že premávka bola aj v meste veľmi málo rušná. Bola síce sobota, ale aj tak, na to, že ide o hlavné mesto sa mi to zdalo málo. Zaparkovali sme hneď vedľa Katedrály, Boli tam nejaké turistické autobusy, ale určite nie davy turistov.
Stavba je impozantná svojou veľkosťou aj typickou bielou fasádou so zelenými kupolami. Bola postavená v rokoch 1830-1852, v čase keď bolo Fínsko súčasťou ruského impéria. Je vybudovaná v neoklasicistickom štýle, má tvar kríža a veľmi sa podobá na pravoslávne chrámy. Interiér je veľmi jednoduchý. Od námestia sa ku katedrále vstupuje po mohutnom schodišti, kde sa často konajú rôzne významné podujatia.
Od katedrály sme sa krátkou prechádzkou dostali na nábrežie.
Bolo tam pár stánkov s typickými fínskymi výrobkami ale našli sa aj „pre Fínsko celkom typické“ peruánske lamičky.
Neďaleko krúžilo vyhliadkové koleso Sky wheel, tak sme si pozreli Helsinky z výšky. Ak by ste mali nazvyš 290,- € tak jedna z kabínok na tomto kolese je sauna. Možno by sme to zvážili ( myslím ako vtip ), ale v zime to nefunguje.
Zašli sme aj k 2. veľmi známej Uspenskej katedrále. Ide o 2. najväčší chrám pravoslávnej cirkvi. Postavená bola v roku 1868. Interiér je bohato zdobený ikonami, freskami a zlatými dekoráciami. Fasáda z červenej tehly a zlaté kupoly sú v ostrom kontraste s belobou Evanjelickej katedrály. Aj táto stavba rovnako symbolizuje Helsinky.
Možno menej známy je ďalší bod nášho programu Cafe Regatta. Keďže je na skok od veľmi známeho parku Sibelius, určite stojí za návštevu.
Sú otvorení non stop a romantická atmosféra miesta sem láka dokonca mladé páry uzavrieť manželstvo. Červená chalúpka na brehu mora ponúka vždy čerstvú kávičku, niečo sladké, ale aj slané dobroty. Vyskúšali sme párok v žemli – pochutil.
Celý areál je v nostalgickom duchu, aj na záchode sa nenudíte, kým si pozriete všetky inšpiratívne dekorácie. Vonku je ohnisko na opekanie a v zime aj na ohriatie. Proste miesto na zjedenie – určite odporúčam navštíviť.
Vymrznutí sa vraciame do našej chatičky. Cestou ešte malá zastávka na Kalkastrand, kde vidíme otvorené more a ideme sa saunovať.
Ráno nás zobúdza úplne jasná obloha a mínus 14 stupňov. Mesiac je veľký a žiari ako zlatý tanier.
Hneď si predstavujem, že na pláži Kalkastrand, kde sme boli pozrieť včera, bude asi ranné predstavenie vychádzajúceho slniečka, tak sadáme do auta a čakáme, ako to slniečko rozbalí. Bola fakt zima a pri fotení omŕzali prsty, ale stálo to za to.
Deň ako vymaľovaný. Dnešný cieľ – neďaleký NP Nuuksio – cca ¾ hodiny cesty od našej chaty. Parkujeme pri Haltii – fínskom prírodnom centre.
Je tu výstava približujúca fínsku prírodu, informačné centrum, reštaurácia a požičovňa športového vybavenia, či už na lyžovanie, korčuľovanie, turistiku alebo bicyklovanie.
V parku žijú okrem iného lietajúce veveričky, preto sú aj symbolom NP.
Do Haltie dorazil autobus s ázijskými tínejdžermi, ktorí boli ako utrhnutí z reťaze, pobehovali s mobilmi točili všetko zaradom bez toho aby sa reálne zaujímali o čom to vlastne je. Nesúdim, len sa zamýšľam nad realitou dneška.
Svieti slnko, obloha je modrá, sneh je biely – proste zima ako vymaľovaná. Je tu množstvo turistických chodníkov, miest na rodinný piknik a samozrejme všadeprítomné sauny. Je nedeľa, tak tu je veľa miestnych, čo si užívajú krásny deň. My sa len tak prechádzame po jazere, lesnými cestičkami a tešíme sa z prítomného okamihu. Neďaleko je lyžiarsky vlek, malý ale poriadne strmý a je tu tiež najjužnejšie položená sobia farma vo Fínsku.
Vstupné je 26,-€ na osobu, čo je v porovnaní s návštevou sobej farmy hore za polárnym kruhom bagateľ. Dostali sme vedierko s lišajníkmi na kŕmenie sobíkov a v cene bolo aj malé občerstvenie – káva a škoricový koláčik v originál Lávu stane.
Cena naozaj nebola vysoká, ale vzhľadom na počet záujemcov a plochu, ktorá bola vyhradená na kŕmenie 6 sobíkov, to bolo až až.
Napriek tomu to bol milý zážitok, lebo tie sobíky sú naozaj pekné zvieratká. Toto už je bodka za naším výletom za zimou.
Ráno pri pohľade z okna zisťujeme, že husto sneží a dopadlo 10cm nového snehu. Sme na konci sveta, kde líšky dávajú dobrú noc a čaká nás cesta na letisko, tak sme sa trochu zľakli, či cesta bude aspoň trochu odhrnutá.
Bola, takže posledná cesta krásnou fínskou prírodou a sme na letisku. Ide sa domov.
5 dní v južnom Fínsku naplnilo moje očakávania na 100%. Šťastie stálo pri nás, lebo počasie vyšlo, užili sme si pokoj fínskej prírody, krásne Porvoo a aj trochu z Helsínk. Aj keď táto oblasť je určite viac vyhľadávaná v letnom období, aj v zime má svoje čaro.
Ak teda hľadáte miesto na pekný zimný relax, môžete vyskúšať práve toto. Zatiaľ dovidenia
