My sme ju navštívili v lete 2019 Leteli sme do Tbilisi s prestupom v Kyjeve. V tom čase tam ešte bol pokoj a mier a na letisku sme zazreli slovenský letecký špeciál. Akurát tu bola na návšteve naša prezidentka. To sme sa dozvedeli až po návrate, taká náhoda.
Po prílete do Tbilisi mi môj muž referoval, že toľko elektrických Priusov ( Toyota – Prius ) ešte nevidel. Ja som ani nevedela čo je to Prius, ale keď ma na to upozornil, hneď mi to udrelo do očí. Vtedy ešte elektro mobilita nebola témou dňa a bolo prekvapujúce, že v krajine zjavne o niečo chudobnejšej, ako je Slovensko, je ich tak veľa, keďže cena tohto auta sa u nás pohybovala niekde okolo 40 tis.
Boli sme so zájazdom, takže sme pozorovali ruch mesta z okien autobusu a počúvali sprievodkyňu, ktorá nám približovala túto krajinu a to, čo nás čaká v najbližších dňoch
Hneď po príchode na hotel sme sa už individuálne vybrali spoznávať mesto. V blízkosti hotela bola totiž Tsminda Sameba - Katedrála najsvätejšej trojice – ide o najvyšší aj najväčší pravoslávny chrám v Gruzínsku. Bola vysvätená v roku 2004 a dokáže pojať až 15 tis. veriacich. Majestátna stavba je viditeľná z každého kúta mesta.
Aj večer, keď je nádherne vysvietená ja na ňu pekný pohľad. Už nám aj vyhladlo, tak sme šli okúsiť miestnu špecialitu Chinkali do neďalekej reštaurácie – sú to také plnené pirôžky, náplň môže byť mäsová, ale aj zeleninová a majú tvar takého zaujímavého batôžka. Bola to mňamka.
Tbilisi je multikultúrne mesto. Od nepamäti sa tu miesili národy a národnosti, keďže krajinou viedla hodvábna cesta a záujem mocností o ovládnutie územia bol vysoký.
Prechádzame starou Arménskou štvrťou až na skalný výbežok nad riekou Kura ( Mtkvari ) kde sa vypína socha kráľa Vachtanga – nazývaný aj kráľ Vlčia hlava.
Tento muž sa v 5.storočí rozhodol povýšiť toto miesto na hlavné mesto krajiny. Údajne to bolo preto, že objavil čaro zázračných horúcich prameňov, keď mu zostrelený bažant spadol do vody a uvaril sa. Mesto vďaka strategickej polohe začalo prekvitať a rozrastať sa, aj keď neustále boje mu dávali riadne zabrať.
Od kráľa Vachtanga je nádherný pohľad na Tbilisi. Pod nami sa vinie rieka Kura a oproti na vrchu kopca sa týči pevnosť Narikala, ktorá kedysi chránila mesto. Môžete sa prejsť po hradbách a nadýchnuť sa stredovekej atmosféry. Cimburie slúži lovcom adrenalínových zážitkov aj na veľmi netradičnú zábavu, z ktorej naozaj mrazí. Preskakujú si tam jedného cimburia na druhé ako kamzíky.
Na kopci sa hrdo leskne aj obrovská strieborná socha Matky Gruzie.
Dole pod nami je Námestie Európy a moderné mesto, kde vidíme mimoriadne zaujímavé architektonické diela talianskeho architekta Massimiliana Fuksasa – Most mieru, Justičný palác alebo nedokončené Výstavisko s hudobnou a divadelnou sálou. V pozadí sa týči Tsminda Sameda.
Cez park, kde číhajú rôzni „ponúkači typicky- gruzínskych momentiek „ (Samozrejme sme neodolali – fotka so Stalinom predsa nesmie chýbať ),
ideme k lanovke a potom už hore k Matke Gruzii. Je to symbol Gruzínska – znázorňuje kráľovnú Tamaru, ktorá drží v jednej ruke misku s vínom ako symbol pohostinnosti pre prichádzajúcich priateľov a v druhej ruke meč, ako symbol nekompromisného trestu pre tých, čo neprichádzajú v mieri. Miesto, odkiaľ máte mesto ako na dlani – a je to krásne mesto.
Po schodoch schádzame dolu do tureckej časti, ktorá je známa predovšetkým horúcimi sírnymi kúpeľmi.
Kupoly z červenej tehly a orientálne zdobené brány sú mimoriadne fotogenické. Dobrá kulisa aj pre svadby, takže tu stretávame aj pózujúce svadobné páry.
A to sa už dostávame na známu ulicu Jean Charden lemovanú barmi, reštauráciami a obchodíkmi.
Ochutnávame miestne špeciality. Vyzerá to lákavo aj chutí. Jedlo však obsahuje pomerne silné aromatické korenie – Georgian herbs, čo nie je šálka kávy môjho muža, takže ku koncu zájazdu už jedlá obsahujúce Georgian herbs oblúkom obchádzal.
Na tejto ulici je aj bronzová socha tzv. Tamadu muža držiaceho roh. Tamada je niečo také ako u nás starejší na svadbách – je to človek, ktorý riadi hostinu, sprevádza a baví hostí. Jeho prípitok sa musí dopiť do dna. Fotka s touto postavičkou patrí k tzv. povinným z návštevy Tbilisi.
Blúdime v uličkách a vidíme stánky s rôznymi suvenírmi a pochúťkami Gruzínska. Zaujali ma tzv. farebné klobásy, ktoré všade viseli. Ochutnali sme až neskôr a je to vlastne nejaké kondenzované ovocie v obale z lisovanej ovocnej šťavy a je to veľmi osviežujúce. V rámci diskusie k tomuto článku už viem detailnejšie, že ide orechy navlečené na šnúrke a namočené do ovocnej šťavy zahustenej múkou. A volajú sa čurčcheli. Pre mňa však navždy ostanú v pamäti ako farebné klobásy
Pomaly sa blížime k významnému chrámu Katedrále Sioni, kde je uložená veľmi dôležitá relikvia spojená s počiatkami kresťanstva v Gruzínsku - kríž Sv. Niny. Táto panna pochádzajúca z Kapadokie mala zjavenie. Panna Mária jej odovzdala kríž z konárikov vínnej révy s poslaním šíriť kresťanstvo. Tak sa dostala do Gruzínska a pomáhala uzdravovať ľudí, čo sa jej darilo a ľudia to považovali za zázrak. Po uzdravení chorej kráľovny Nany bolo v roku 326 prijaté kresťanstvo v celej krajine.
Gruzínsko je plné chrámov, ktoré sú spojené vzájomne poprepájanými biblickými príbehmi a aj keď nie som nejaký znalec histórie bolo veľmi zaujímavé a až neuveriteľné ako to do seba zapadalo
Ešte jedno miesto v Tbilisi určite spomeniem. Je to tunajší Orloj, ktorý ožíva 2x do dňa o 13 a 19 hodine. Ide o budovu bábkového divadla, ktorá síce vyzerá ako keby tu už bola veľmi dávno, ale ide v podstate o stavbu z roku 2010. Je milá a zaujímavá, okrem iného sú tu aj najmenšie fungujúce hodiny. Proste na zjedenie
Gruzínsko však nie je len Tbiisi. Poďme spoznávať aj ďalšie zaujímavé miesta tejto úžasnej krajiny.
Ráno vyrážame k prehistorickému skalnému mestu Uplisciche – pamiatke navrhnutej na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Mesto bolo založené v 6 storočí pred n.l. a postupne sa rozrástlo na významné obchodné centrum na Hodvábnej ceste. Žilo tu asi 5 tisíc obyvateľov a jeho dômyselná architektúra svedčí o vyspelosti vtedajších ľudí. Je tu okolo 700 jaskýň a dômyselný systém kanálov, ktorým si dokázali privádzať vodu potrebnú na život. Ranné slnko nažiari svetlé skaly do ohnivočervenej farby.
My sme síce nemali ideálne počasie ale návšteva tohto miesta určite stála za to.
Pokračujeme ďalej do mesta Mccheta. V Gruzínsku nazývané aj sväté mesto. Leží na sútoku riek Mtkvari a Aragvi a je tu niekoľko pamiatok zapísaných do svetového dedičstva UNESCO. Asi najvýznamnejšou je Katedrála Sveticchoveli v centre mesta.
Niekoľko storočí sa tu pochovávali gruzínski monarchovia vrátane zakladateľa Tbilisi kráľa Vachtanga.
Aktuálna stavba bola postavená v 11 storočí, na mieste kde je podľa legendy uložená časť Kristovho rúcha použitého pri ukrižovaní. Toto rúcho priniesol Eliáš – jeden z vojakov, čo bol pri ukrižovaní Krista. Rúcho odovzdal svojej sestre Sidónii a tá od rozrušenia umrela. Tu ju pochovali a na tomto mieste vyrástol cédrový strom. Miesto je pre veriacich posvätné a názov dnešnej Katedrály Sceticchoveli v preklade Katedrála životodarného stĺpa je odrazom tejto legendy. Vo vnútri katedrály je kaplnka, kde sú zvyšky cédrového stromu a maľby na nej znázorňujú tento biblický príbeh
Katedrálu obkolesujú hradby, na nádvorí ma zaujala táto socha kríža sv. Niny., ktorý má netradičný tvar a to práve preto, že bol zviazaný z konárikov vínnej révy
Cez otvory v hradbách je vidieť na kopci ďalšiu pamiatku UNESCO – kláštor Džvari.
Práve na tomto mieste, kde stála pohanská svätyňa vztýčila svätá Nina jednoduchý drevený kríž a začali sa tu diať zázraky. Preto sa tu schádzali pútnici, neskôr tu postavili malý kostolík, ku ktorému bol pristavený pravoslávny chrám. Je odtiaľ úžasný výhľad na sútok riek aj na mesto Mccheta.
No a teraz poďme od biblických legiend do mladšej histórie. Ideme do Gori – mesto známe ako rodisko Josifa Vissarionoviča Stalina. Jeho socha obrátená k rodnému domu je už asi poslednou v Gruzínsku.
Napriek zverstvám, ktoré tento človek napáchal je súčasťou histórie. Dom, presnejšie chalúpka o veľkosti chalúpky deduška Večerníčka je skrytá pod veľkorysou stavbou v antickom duchu, takže ju vlastne vôbec nevidno.
Za stĺpmi tohto krytu je malý tehlový domček s tabuľou oznamujúcou, že práve tu uzrelo svetlo sveta jedno z najvýznamnejších a súčasne najkontroverznejších mien 20, storočia.
V pozadí je veľkorysý palác, kde je jeho múzeum, ale to sme už v programe nestihli navštíviť.
Pozreli sme si ešte jeho vagón, v ktorom sa ako súčasť pancierového vlaku presúval po krajinách a písal dejiny sveta.
A my pokračujeme ďalej. Šplháme sa do hôr. Pozorujeme krásne scenérie Kaukazu. Rieky striedajú jazerá, v pozadí vrcholky hôr. Blížime sa k pevnosti Ananuri.
Na parkovisku už očakávajú turistov miestni predajcovia, farebné tkané koberce a kožušinové baranice dotvárajú obraz okolitej krajiny.
Pevnosť stojí na okraji priehradnej nádrže na rieke Arkala. Ide o jednu z najväčších a najkrajších neskoro feudálnych stavieb Gruzínska. Aj táto stavba bola zaradená v roku 2007 na predbežný zoznam pamiatok UNESCO. Pevnosť bola dejiskom častých bitiek a jaj hlavnou úlohou bola obrana vnútrozemia pred vpádmi po gruzínskej vojenskej ceste z Veľkého Kaukazu.
Deň sa chýli ku koncu, dostávame sa do známeho lyžiarskeho strediska Gudauri, kde sme mali ubytovanie. V stredisku prebiehal čulý stavebný ruch. Pripravovali sa na zimnú sezónu, takže na mňa nepôsobilo práve malebným dojmom. Ani počasie nám veľmi neprialo, ale myslím, že v zime, keď všetko pokryje krásna biela perina je tu ideálna lyžovačka. Stredisko je vo výške 2000 m na svahoch južného Kaukazu a je tu maximálna expozícia slnečného svitu a zatiaľ aj veľmi veľa prírodného snehu.
Po krátkej rannej prechádzke už mierime asi k vrcholovému bodu programu a tým je ikonický kostolík Najsvätejšej trojice pod bájnou horou Kazbek. Sme trochu sklamaní, lebo prší a práve toto miesto bolo hlavnou motiváciou k ceste po Gruzínsku, ale čo sa dá robiť. Ako hovorím dar cesty treba prijať so všetkým, čo k tomu patrí. Prechádzame údolím Truso, kde je mimoriadna geotermálna aktivita a vďake nej míňame miesta, kde zo skál vyvierajú horúce minerálne pramene a tie sfarbujú miestny travertín do farbeného rúcha bielej, žltej okrovej a červenej farby. Je to nádherné, tak krátka foto pauza a pokračujeme ďalej.
Kopce sú stále vyššie a na vrcholkoch sa belie sneh. Ďalšia foto zastávka na zaujímavej vyhliadke. Veľká plošina s monumentálnou socialistickou plastikou, alebo ani neviem, ako by som to nazvala ponúka nádherný výhľad na okolité hory.
Zaujal nás aj tento miestny pastier – predstaviteľ spojenectva starých tradícií a modernej doby. Na jednej strane pravá baranica z ovčej kožušiny a hnedý žrebec a súčasne mobil na uchu a pristavená štvorkolka. Všimol si ho môj muž a myslím, že sa vydarila veľmi dobrá fotka.
Okolo obeda prichádzame do Stepanzmindy – mestečka pod Kazbekom. Niečo ako Zermatt po gruzínsky, ale s veľkou dávkou nadsázky. Miestni ho volajú Kazbegi po rodákovi Gabrielovi Chopikašvilim, ktorý tu kedysi vyberal mýto a po otcovi prijal meno Kazbegi. Jeho vnuk Alexander s rovnakým priezviskom bol známy gruzínsky spisovateľ a tiež miloval toto miesto. Na námestí stojí socha venovaná tomuto velikánovi.
Ku kostolíku Najsvätejšej trojice v Gergeti sme vyrazili džípmi z parkoviska za mestom.
Po krátkej 15 minútovej jazde sme sa ocitli v srdci nádherných hôr. Malý kostolík tu stojí od 14. storočia. Jeho impozantná poloha v tomto prostredí z neho urobila symbol Gruzínska a je určite v každej publikácii venovanej tejto krajine.
Kazbeg bol v oblakoch, ale tie sa pomaly prevaľovali zo strany na stranu a my sme trpezlivo čakali, kedy odhalí svoju bielu špičku. Zatiaľ sme si užívali čaro miesta, obdivovali pasúce sa koníky, vychutnávali výhľady, ktoré aj vďaka meniacej sa oblohe boli stále iné.
Nakoniec slniečko predsa len vykuklo a aj Kazbek nám odkryl svoju tvár. Je to bájna hora, údajne práve tu prikovali Prométea za to, že bohom ukradol oheň a priniesol ho smrteľníkom.
Je to 7 najvyšší vrchol Kaukazu s nadmorskou výškou 5033m a je často cieľom rôznych výprav a expedícií, ktorý naň chcú vystúpiť. Práve od kostolíka v Gergeti sa organizujú turistické výstupy na tento vrchol. Nám úplne stačilo, že sa nám ukázal. Opäť raz platí sila myšlienky je veľká a keď si niečo veľmi želáš, tak to jednoducho príde.
Po ceste späť do Tbilisi sme mali ešte jeden úžasný bod programu. Návštevu tradičného vinárstva a ochutnávku miestnych vín.
Najprv nás previedli výrobou vína, kde sa zachováva ešte tradičný spôsob. Víno sa uskladňuje v obrovských kamenných nádržiach pod zemou. Volajú sa kvevri. Potom sa prečerpáva do fliaš a tam sa definitívne dotvorí ich chuť.
Práve na tejto ochutnávke sme k vínku dostali aj rôzne pochúťky na zajedenie a tu sme ochutnali ako chutia tie „farebné klobásy“ čo nás všade sprevádzali. Vinárstvo prešlo rozsiahlou rekonštrukciou a vínko chutilo naozaj fantasticky.
A to už je bodka za spoznávaním Gruzínska. Je to úžasná farebná krajina, ktorá prekvapí rozmanitosťou ale aj pohostinnosťou, úžasnou prírodou, nádhernými príbehmi a skvelou atmosférou.
Naša cesta pokračuje ďalej do rovnako nádhernej krajiny Arménska. Ale o tom až niekedy nabudúce
