Moderné technológie, roboty, disciplína, samovraždy, šinkanzen, Fuji, sakury, chrámy, samurajovia, gejše, šoguni, obrovské mestá, zemetrasenia, japonské záhrady, suši, ramen, karaoke, anime atď, atď.
Jedno je však isté, túto krajinu poznajú všetci, aj keď každý zo svojho uhla pohľadu.
V mojich predstavách bolo Japonsko krajina, kde žijú vedľa seba v dokonalej harmónii tisícročné tradície, úžasná príroda a technologický boom 3 tisícročia.
Po prečítaní kníh Suši v duši a Gejša, ktoré boli dokonalou sondou do japonskej duše, ma táto krajina začala priťahovať ešte viac. Jediným obrovským mínusom bola nekonečná vzdialenosť a predstava dlhokánskeho letu.
Ale niekde hlboko vo mne driemala túžba spoznať Japonsko naživo. Minulý rok zjari som už celkom vážne začala sen meniť na realitu. Najskôr bola úvaha, či individuálne, alebo s cestovkou. My s mojim mužom výrazne uprednostňujeme individuálnu turistiku, tu som však zvažovala pre a proti. V rámci cesty sme mali zopár záujmových bodov, ktoré sme rozhodne chceli vidieť a vzdialenosti v Japonsku sú veľké. Aj keď doprava je absolútne spoľahlivá, už len orientácia v stovkách rôznych liniek, spojov, staníc a nástupíšť si vyžaduje dosť času a teda tzv. prestojov, ktoré, ak máte skúseného sprievodcu trávite intenzívnym spoznávaním.
Samozrejme druhým faktorom je cena, ktorá by mohla byť lepšia pri individuálnom cestovaní. Strávila som dosť času prezeraním ponúk rôznych CK, ktoré ponúkali zájazdy do Japonska, kým som natrafila na program, ktorý takmer na 100% zodpovedal naším preferenciám. Milujem tradície, milujem záhrady, milujem prírodu, nemusím veľkomestá, nemusím veľa ľudí. V rámci Japonska sa však určite nedá vynechať aj toto. Bláznivý ruch Tokia, či neskutočná gastro ulica Dotonbori v Osake jednoducho k Japonsku patria a bolo by na škodu veci, ak by sme neokúsili aj túto tvár tejto neskutočnej krajiny. Po dlhom rozhodovaní sme zvolili kompromis - individuálna cesta s kombináciou zájazdu. Zvolili sme si českú CK. Oni však leteli z Prahy a my sme mali podmienku odletu Viedeň alebo Budapešť. Nakoniec sme sa dohodli, že cestu tam aj späť absolvujeme individuálne a na mieste sa pripojíme k zájazdu. Tým sme si predĺžili pobyt o 4 noci – 2 noci v Tokiu pred príchodom zájazdu a 2 noci v Osake po odchode. So zájazdom sme tu strávili 13 nocí, takže sme v Japonsku boli s cestou takmer 3 týždne.
Ďalším ťažkým rozhodovaním prešiel termín. Takmer každý deň od minulej jari som sledovala bájnu horu Fuji a snežné opice cez web kameru https://www.skylinewebcams.com/en/webcam/japan/yamanashi-prefecture/fujiyoshida/arakurayama-sengen-park.html. https://www.jigokudani-yaenkoen.co.jp/livecam2/video_en.php
Opice sa kúpali takmer vždy, aj keď samozrejme v zime viac, ako keď sa oteplilo, ale predpoklad „kúpania „ bol v tomto prípade vysoký. S Fuji to už také jednoznačné nebolo – štatistika z web kamery mi hovorila, že najstabilnejšie počasie je na jeseň. Tak kedy teda máme ísť ? Ja som vždy túžila vidieť Fuji s rozkvitnutými sakurami. Povedala som si „Nebudem robiť kompromisy a pôjdeme na jar a dúfam, že sa mi Fuji odvďačí.“
Všetko bolo pripravené, zaplatené, termín 7.4.2026 za dverami a prišla vojna v Iráne. Letecká doprava ochromená, ľudia masívne rušia zájazdy, vzniká nekonečný zmätok. My sme mali letenky kúpené cez China airlines, cez Taipei do Tokia a späť z Osaky do Viedne s prestupom v Taipei na Taiwane, ale zájazd, ku ktorému sme sa mali pripojiť šiel cez Dubai, takže do poslednej chvíle sme mali adrenalín, či všetko klapne, tak ako má. A chvála bohu klaplo.
Je poludnie a nasadáme do oceľového vtáka, kde budeme zavretí bez prestávky 12 hodín.
Hrozná predstava, ale dá sa povedať, že to celkom prešlo. Cez deň sa aspoň mne cestuje určite lepšie. Môj muž si 2x po sebe dal 3-hodinovú Bohemia Rapsody a ja som počúvala moju audioknihu, takže to ubehlo ako voda. V Taipei sme mali 3 – hodinovú prestávku a potom ešte 3 hodiny letu. Do Tokia sme prišli okolo obeda miestneho času ( u nás je o 7 hodín viac, ako v Japonsku ) Potrebovali sme si kúpiť Suica kartu ( je to dobíjateľná karta, ktorá sa používa prioritne na dopravu, ale dá sa ňou platiť aj v niektorých obchodoch, reštauráciách a na letisku) a zabezpečiť lístky na nasledujúci deň do centra Tokia ( cesta z letiska Narita na hlavnú stanicu v centre Tokia trvá cca 2 hodiny ) Hoci sme boli teoreticky pripravení, zorientovať sa po dlhej únavnej ceste, nebolo najjednoduchšie. Výrazne nám pomohol ChatGPT, ktorý nám pomerne zrozumiteľne popísal, kde máme hľadať automaty na kúpu karty aj ktorými linkami sa dostaneme do Tokia, čo najrýchlejšie. Potom sme sa letiskovým transferom pobrali do hotela.
Hotel v blízkosti letiska s transferom bola určite dobrá voľba, lebo sme mali dostatok času na regeneráciu a nasledujúci deň sme už mohli začať spoznávať krajinu vychádzajúceho slnka
Ešte doma sme si rezervovali cez Get your guide plavbu po Tokijských kanáloch v tradičnej loďke Yakatabune s programom a výstup na najvyššiu vežu Tokia – Sky Tree. Mali sme čo robiť, aby sme stihli z letiska doraziť na miesto, kde sme sa nalodili, včas.
Plavba bola veľmi príjemná. Pri posedení sme sa naučili, ako pripraviť kvalitnú Matchu a potom sa nechali unášať tónmi Šamizenu. Sakury popri brehu už mali svoj zenit za sebou, ale aj tak nás to perfektne naladilo na japonské dobrodružstvo.
Druhým skvelým bodom tohto dňa bolo ubytovanie v tradičnom japonskom štýle – tzv Ryokan, ktorý bol naozaj úžasný, slamené rohože – tatami a krásne lamelové posuvné steny, v kúpeľni naozajstný onsen – teda štvorcová, drevená vaňa s plochou batériou a jemnou hudbou. O japonských záchodoch asi nemusím hovoriť, ale je to naozaj bežná súčasť ich života a nie sú len v hoteloch, ale úplne všade. Je to jedna z vecí, ktorá nám bude chýbať.
Krátko sme oddýchli a presunuli sme sa metrom k najvyššej veži Sky tree.
A tu nás čakalo ďalšie úžasné prekvapenie. Neviem či bol nejaký sviatok, alebo je to tam vždy, ale pred vstupom do výťahu, ktorý vás vyvezie do 350 m, alebo až 450 m vyhliadky, bol taký tradičný japonský trh. Štvorcový priestor lemovali stánky s rôznymi dobrotami, v strede bol obrovský stan, kde sa jedlá konzumovali a nad celým priestorom boli zavesené rôznofarebné maľované svietiace lampióny. Bolo to také nádherné a také japonské že mi to takmer vyrazilo dych.
Potom sme sa vyviezli hore, tam pulzoval život – množstvo obchodov, fotopointov, kaviarní a množstvo ľudí. Už tu som si všimla zvláštnu mentalitu – mladí ľudia sa fotili so svojimi anime hrdinami a ako som postupne zisťovala je to bežný štandard. Rôzne postavičky z komiksov, či plyšáčiky sú ich verní spoločníci v bežnom živote a možno aj ozajstní priatelia, lebo inak sa venujú prevažne obrazovke mobilov a vôbec sa nerozprávajú.
Pod nami sa rozprestieralo vysvietené, blikajúce Tokio. Kam oko dovidelo mrakodrapy, farebné svetlá, reklamy a tenké lesknúce sa prúžky kanálov preťatých osvetlenými mostami. Prechádzali sme sa vo výške 450 m a obdivovali tento neskutočný svet.
Neďaleko Sky tree je starobylá štvrť Asakusa, miesto, kde má svoj chrám bohyňa Kannon. Chrám sa volá Senso ji a je to najstarší a najposvätnejší chrám v Tokiu. Obrovská brána, ktorú strážia boh hromu Raijina a boh vetra Fujina vás vtiahne do minulých storočí. Staré pôvodné rybárske domy ozdobené konárikmi kvitnúcich sakúr dnes slúžia ako suvenírové obchody, ale večer tu vládlo ticho a pokoj. Postupne prechádzame k chrámu a 5-poschodovej pagode. Legenda hovorí, že kedysi v roku 628 rybári ulovili v rieke zlatú sošku a to bola bohyňa Kannon. Práve jej dali postaviť tento chrám a soška je údajne ukrytá niekde v útrobách, ale nikto ju nikdy nevidel.
Chrám sme navštívili o pár dní cez deň, už spolu s našim sprievodcom a bolo tu ľudí ako maku, ale o tom v ďalšom pokračovaní blogu o Japonsku.
Večer sme si totálne unavení v našom ryokane napustili onsen ( vaňu ) horúcou vodou a nechali svaly na nohách, čo mali za sebou 25 tis. krokov relaxovať.
Ráno nás totiž čakal výlet k hore Fuji.
Mierili sme na miesto, ktoré som deň čo deň, takmer rok sledovala na web kamere – k Arakuryama Sengen parku. Z Tokia sme šli autobusom od Tokio station cca 2,5 hodiny na malú lokálnu stanicu Fuji station. Odtiaľ sme sa mali dostať k samotnému parku. Na informáciách nám odporučili lokálny autobus, ktorý bol najlacnejší, tak sme teda nasadli a šli. Netušili sme, že prejdeme všetky obytné štvrte mestečka, keďže autobus zachádzal naozaj takmer do každej bočnej ulice, ale viezli sme sa, nevedno kam. Ako je pomerne známe, Japonci nerozumejú takmer vôbec po anglicky, takže po niekoľkých pokusoch zistiť u šoféra, či ideme správne sme to vzdali. Len sme pasívne sedeli a spoliehali sa, že snáď tam dôjdeme. Po takmer 40 minútach jazdy nám šofér výraznou gestikuláciou naznačoval, že sme v cieli. Rýchlo sme sa pozbierali a vystúpili. Keďže vonku mrholilo môj manžel si chcel obliecť vetrovku a zistil, že ju nechal v autobuse. No super, ale čo už, tak to bude musieť vydržať aj mokrý.
Prešli sme bránou Tóri, ktorá je pred každým chrámom a stúpali po schodoch cez nádherne rozkvitnuté stromy ružovo bielych sakúr k pagode Chureito, kde sa naskytne ikonický pohľad na horu Fuji. Obloha je sivá, prší a Fuji samozrejme nevidíme, tak som si ju teda dokreslila :)
Sakury sú však nádherné. Fotia sa tu svadobčania, fotíme sa aj my a aj napriek tomu, že Fuji sa nám neukázala bol to úžasný zážitok, byť na mieste, ktoré som dokonale poznala z webkamery.
Po návrate späť na Fuji station sme našli ten autobus, kde si zabudol vetrovku ale šofér ju už stihol odovzdať na centrále – bohvie kde.
Je to neuveriteľné, ale nakoniec sme sa k nej dopracovali, keďže o pár dní sme pri Fuji boli opäť už so zájazdom a vetrovka sa dostala späť k môjmu manželovi.
Po peripetiách s vetrovkou sme si dali v miestnej reštaurácii svoje prvé saké a ochutnala som sweet been polievku – bola taká nasladlá a moc mi to nechutilo. Keďže sme si jedlo vyberali väčšinou podľa obrázku, som si to napriek predsavzatiu, že toto si už nedám, opäť objednala, ale to už je iný príbeh.
Po návrate do Tokia sme sa išli presunúť na hotel, kde sa mala dostaviť už aj naša skupina zo zájazdu. Hoci sa to zdalo relatívne jednoduché na stanici metra v samotnom srdci mesta je niekoľko východov a keď sa netrafíte na ten správny, tak si pripíšete na konto niekoľko tisíc krokov. Stanice sú totiž ako obrovské podzemné nákupné centrá, kde sú okrem križujúcich sa liniek metra, rôznych vlakových liniek, desiatky reštaurácií a stovky obchodov. A presne to sa nám stalo, vyšli sme iným východom. Piatok v Tokiu v centre znamená totálny chaos, všetci ako utrhnutí z reťaze v čiernych oblekoch smerujú do miestnych barov a potom v bujarej nálade vykrikujú ako o dušu. Celé pracovné kolektívy sa ventilujú po pracovnom týždni, reštaurácie praskajú vo švíkoch a ulice sú plné ľudí. Bolo by to celkom fajn užívať si túto atmosféru, ale keď ťaháte kufre v daždi a navigačka vás ťahá od jednej ulice k druhej, ktoré sú navlas rovnaké, tak máte chuť umrieť. Trvalo nám asi 2 hodiny, kým sme konečne našli náš hotel, bola som úplne KO. Jediné po čom som túžila bolo zvaliť sa do postele. Ešte pred tým však horúca vaňa, aby sme vymasírovali nohy po tisícoch krokov, ktoré mali za sebou.
To boli naše prvé dotyky s Japonskom, ale zajtra už máme „ocka“, ktorý nás bude viesť, takže spokojne zaľahneme a tešíme sa na ďalší deň.
Ale o tom už na budúce. Zatiaľ dovidenia
