West je druhý z NP, ktoré sme navštívili. Oproti Amboseli je viac hornatý, hustejšie zalesnený s typicky červenou pôdou.
Krátko za vstupom do parku sme sa zastavili na veľkom lávovom poli Shetani, ktoré je pozostatkom obrovskej erupcie Kilimandžára spred 200 rokov.
Shetani znamená v swahilčine Diabol. Miestni ľudia totiž veria, že toto územie je výtvorom samotného diabla. Ide o obrovskú plochu cca 50 km2, ktorá sa tiahne cez savanu neďaleko pohoria Chyulu a vyzerá to veľmi zvláštne. Je tu informačná tabuľa a miesto kde sa dá vystúpiť z auta. Inak je to pri pohybe v NP zakázané. Tak sme dali zopár foto a pokračujeme ďalej k nášmu ubytovaniu.
Serena Lodge je umiestnený už za plateným vstupom do parku. Je krásny, dokonale zapasovaný do miestnej prírody. Hneď po vstupe sa ocitnete v priestore otvorenej reštaurácie s výhľadom na napájadlo, kde sa postupne striedajú rôzne zvieratá – zebry, byvoly, opice, antilopy. Aj z balkóna izby je možné pozorovať, ako pomaly v harmónii plynie čas zvieracích obyvateľov. Sedíme pri obede a nevieme sa vynadívať na tú krásu.
Po krátkom oddychu nastupujeme do auta a vyrážame do divočiny. Vidíme najmenšiu antilopu na svete Dikdík kirkov, ale aj vzácneho Kudu veľkého, červenú cestu križujú zebry a samozrejme všadeprítomné opičky.
Opäť máme možnosť vystúpiť, tento krát pri prameňoch Mzima springs. Výdatný prameň vychádza spod zeme, aby vytvoril krásne priezračné jazierko a potok s malými perejami a neskôr sa opäť stráca do podzemia.
Toto miesto si zamilovali aj krokodíly a hrochy, preto prechádzka popri prameni je možná len s doprovodom „security mena so samopalom „, ale asi to má svoje rácio.
Za chvíľu sa v skupinke turistov, ktorí prichádzali za nami objavili červené slony, čo sa chodia napájať do jazierka a keby tam nebol, tak neviem, neviem čo by robili.
My obdivujeme modré kapre v priezračnej vode a obrovského krokodíla, čo si spokojne nechá padať prúd vody do otvorenej papule a čaká takto bezprácne, kedy mu tam vkĺzne aj nejaká ryba.
Potom nám sprievodca ukazuje malé vykúkajúce oči hrochov, samozrejme fotíme. Na breh vychádzajú v noci. Viete, že hroch má na svedomí najviac útokov na človeka ? Tie naše sú v bezpečnej vzdialenosti, takže sa necítime ohrození.
Po tejto príjemnej prechádzke opäť brázdime po cestách parku a pozorujeme zvieratá, ale aj prírodu. Nádherné baobaby, termitiská, leviu skalu.
Zapadajúce slnko nasvecuje vrcholky hôr na horizonte. Ešte sledujeme leviu rodinku – 2 levice sa vyvaľujú v prachu pod stromom a vtedy si všimneme, že na strome visia labky, tak čakáme či sa niečo udeje. A oplatilo sa, zrazu to v korune stromu zaprašťalo, levica sa jedným ladným skokom ocitla pri kamarátkach a pekne nám zapózovala.
Mysleli sme si, že aj ten vyvalený lev si to zopakuje, ale toho sme sa už nedočkali.
Po návrate do Lodge nás čaká fantastická večera a večerné divadlo – pohľad na nasvietené napájadlo s jeho zvieracími návštevníkmi. A potom už len dobrú noc pod moskytierou – ale, ako som už spomínala, žiadne komáre tam neboli
Ráno sme mali možnosť ešte raz absolvovať safari. Vzhľadom k dlhému presunu na pobrežie sme sa rozhodli rozlúčiť sa s africkým bušom pozorovaním východu slnka a potom už plnou parou k Indickému oceánu. Sunrice bol krásny, ale pre mňa bol asi najkrajší moment, že náš africký sprievodca Edwin si ho tiež fotil a povedal, že niečo také pekné ešte nevidel. Takže aj my „európske kvetinky „ sme niečo naučili afrického „Indianu Jonesa“
Od Tsawo west k pláži Diani je to cca 400km, čo by sa na prvý pohľad nezdalo veľa, ale to čo je bežné v Európe tu jednoducho neplatí. Hlavná spojnica od Mombaského obrovského prístavu je zaplavená kamiónmi.
Ak by som mala odhadnúť % kamióny vs. osobné autá, tak to bolo asi 90:10 v prospech kamiónov. S 1 zastávkou sme do Mombasy šli asi 5 hodín. Tam sa konečne kamióny stratili a vystriedali ich tuk-tuky.
Tisíce farebných tuk-tukov, motoriek, farebných autobusov, permanentné trhovisko, kde sa vedľa seba objavia sedačky, pneumatiky, vrecia z dreveným uhlím, keramika ale aj kravy a iný živý tovar a samozrejme nekonečné davy chodcov.
V Mombase sa na prechod cez záliv využíva trajekt, čo šlo pomerne hladko a potom asi ešte cca hodinu mierime k pobrežiu. Príroda už nadobúda tropický charakter, vidíme kokosové palmy, deti v školských uniformách, mešity a dedinské domy so strechami z trstiny.
Po 7 hodinách nás Edwin šťastne doviezol na recepciu hotela a jeho čakala rovnako strastiplná cesta do Nairobi. Dali sme mu 80,- dolárov a bolo vidno, že ho to mimoriadne potešilo, ale určite si to zaslúžil, lebo šoférovať v takej premávke je naozaj o život. A aj na ňom už bolo vidieť známky únavy.
Rozlúčili sme sa a nás už čakal pobyt v tropickom raji.
Ocitli sme sa v inom svete, nádherná záhrada s množstvom baobabov, kokosových paliem, kvitnúcich kríkov a iných sýto zelených rastlín.
Pomedzi to roztrúsené malé domčeky s okrúhlymi strechami z trstiny, bazény, kde sa takmer nikto nekúpe. Lehátka roztrúsené po tráve, tak aby ste videli na bielu pláž a Indický oceán, hrajúci všetkými farbami – proste scenéria, ako z pohľadnice z raja.
Hneď ako sme sa ubytovali, boli sme upozornení, že balkónové dvere nemáme nechávať otvorené, lebo to láka miestne opice. Samozrejme, že sme upozornenie ignorovali a vzhľadom k vysokej vlhkosti sme hneď intenzívne vetrali. Ani sme sa nenazdali a kamarátky boli v izbe. Ja som ich ani nezbadala, ale na mužov krik som vybehla z kúpeľne, to sa mu už podarilo zahnať ich na balkón a zatiahnuť sieťku. Ale ani to nestačilo, lebo sa do tej sieťky so svojimi zúbkami hneď pustili. Potom sme si už dávali väčší pozor.
Jedna Japonka si z baru pokojne niesla koláčik a my už sme videli, ako sa opica zakráda nenápadne po zábradlí k stolíku a len čo tanierik pristál na stole, jedným skokom bol keksík preč a Japonka sa nestihla ani čudovať. Takže tieto hotelové opičky sa celkom dobre starali o zábavu hostí.
Sme takmer na rovníku, deň tu má vždy rovnako 12 hodín. Slnko vychádza o 6:30 a zapadá o 18:30, preto je pomerne skoro tma. Bolo teplo a hlavne dusno. Skoro každý deň aj pršalo, ale vždy len chvíľu a keď vyšlo slnko, tak bolo hneď zase horúco
Rána boli krásne – hrali rôznymi farbami od sýto červenej, oranžovej po jemne ružovú a podľa toho sa sfarbovalo aj more.
Piesok jemný ako perzký koberec a nádherne biely. Pri brehu je ukotvený tradičný katamarán, ktorý je mimoriadne fotogenický. Po pláži sa prechádzajú vyparádené ťavy – proste naozajstný raj, ktorý treba vidieť.
Ale každá minca má 2 strany – kým pohľady na oceán vzbudzujú tie najromantickejšie predstavy, každý sa určite pýta, prečo sa tam takmer nikto nekúpe a ani na pláži nie sú lehátka so slnečníkmi. A to je tá druhá odvrátená stránka mince. Na pláži je totiž teritórium tzv „beach boys“ a tí sú otravní ako muchy. Číhajú na každú obeť prichádzajúcu z hotelového areálu. Do hotela sú vstupy prísne strážené, takže tam sa nedostanú, každý hosť sa však chce poprechádzať po tej nádhernej pláži. A tu prichádza ich chvíľa – hneď sú pri Vás – Jambo, How are you, Where are you from .... a ďalšie pokusy o kontakt. Sú absolútne nezničiteľní, ak si jedného nevšímate, hneď je pri Vás ďalší, žiadne výčitky, že Vás otravujú nepomáhajú, jednoducho sú voči všetkému imúnni. Ich jediným cieľom je získať Vás pre svoj biznis, čo sa im nakoniec asi aj vždy podarí. Niekoho už proste zlomia. Aj my sme si nakoniec nechali vyrobiť kľúčenky s menami.
Jeden nám hneď prvý deň vykladal o plavbe katamaranom na blízky ostrov, čo ma aj zaujalo, lebo to plavidlo sa mi veľmi páčilo. Keď som však na obzore nevidela žiadny ostrov a videla som technický stav toho katamaranu, tak som si na to netrúfla.
Až následne sme zistili, že tá plavba je na ostrov, ktorý sa zjavil za odlivu asi 500 m od pobrežia, tak sme si za to tých 40,- USD zaplatili a plavili sa na tradičnom plavidle s napnutou plachtou. Dokonca nám „kapitán“ zaspieval „Jambo Kenya, hakunamatata“, aj som si ho nahrala. Bohužiaľ vo videu počuť len vietor. Nevadí, bolo to príjemné spestrenie od klasického leňošenia pri bazéne. Ešte aj na tom tzv. ostrove bol podnikavec, čo ponúkal mušle, alebo mal pohotovostne na paddleboarde ( aby mu ju za prílivu nepotopilo ) pripravenú chladničku s nápojmi.
Afrika je fakt úžasná. Vo vode sa objavila krásna červená hviezdica – hneď sme zbystrili pozornosť, ale báli sme sa ju chytiť, tak sme ju opatrne so šľapkou postupne prehodili na piesok a tam sme zistili, že je gumená. To bol jediný živočích, čo sme zazreli v Indickom oceáne.
Takže, ak budete vidieť zábery prekrásnej pláže Diani, kde nie sú žiadni opaľujúci, ani kúpajúci sa ľudia budete už vedieť prečo.
Čo sa týka ponuky nejakých výletov, tak nebola veľmi bohatá. Samozrejme hlavným lákadlom sú tu výlety na safari do NP Tsavo west, Tsawo east, Amboseli, ale je možnosť aj leteckých do vzdialenejších NP. To sme už ale mali za sebou a 5 dní leňošenia je pre nás celkom dosť, tak sme si objednali výlet na ostrov Funzi. Predajca priamo v areáli – to bola celkom iná šálka kávy, ako aktívni plážoví chlapci. Ten proste čakal, kto príde, takže keď sme sa o výlet zaujímali nás síce zinkasoval, ale s detským šťastným výrazom so zovretými päsťami nám oznámil, že bude držať päste, aby sa našlo dosť ľudí a mohli sme ísť. Tak sme teda čakali, či dobre drží päste a zjavne držal, lebo sa nakoniec nazbieralo 9 ľudí a mohli sme na druhý deň vyraziť.
Asi hodinu sme šli autom na miesto, kde nás privítali, pohostili, oboznámili s programom a nasadli sme do dvoch 6- miestnych člnov.
Začalo pršať, tak nám rozdali pršiplášte a pomaly sme sa plavili mangrovníkovým lesom.
Vplávali sme do rieky, kde nám sprievodca ukazoval rôzne vtáky a mali sme vidieť aj krokodíly ( nakoniec sme 1 aj videli) Popri brehu boli zakotvené člny vydlabané z kmeňov stromov, tak ako pred 100 rokmi. Takto tu ešte žijú rôzne kmene.
Zdvihol sa vietor a môjmu mužovi zrazu niečo začalo trepať do chrbta. Keďže sme boli v zóne, kde sú krokodíly, tak jeho výraz na tvári prezrádzal na čo myslí, ani sa tam neodvážil pozrieť. Ale dôvod bol celkom prozaický, vietor vytrhol tyčku zo striešky člna a tá mu búchala do chrbta. Okrem toho, že bol celý špinavý sa začala záchranná akcia, aby nám neurvalo celú striešku. Nakoniec to nejako zabezpečili, tak plavba mohla pokračovať.
Cieľom bola návšteva školy na ostrove Funzi, ktorá združuje deti zo širokého okolia. Po 3 hodinách plavby striedavo s dažďom sme už aj chceli vystúpiť na pevnú zem, ale tá stále v nedohľadne. Čakal nás však ešte dlhý úsek po otvorenom mori a vtedy sa spustila dažďová smrť a silný vetrisko. Zdvihli sa vlny a našu mini-loďku kolísalo tak, že som čakala, kedy ju vyvráti. Zem síce v dohľade, ale približovala sa zúfalo pomaly. Poviem Vám, že nám nebolo všetko jedno. Keď sme konečne dorazili k brehu, boli sme mokrí ako myši, ale to nám bolo úplne jedno. Hlavne, že sme na pevnej zemi. Chvíľu sme prežili pod prístreškom spolu s miestnymi obyvateľmi.
Môj muž, ktorý samozrejme nevyužil možnosť ísť na „normálnu“ toaletu tam, kde nás vítali, to už mal na mále, takže ako sa hovorí, keď musíš tak musíš. Zašiel za najbližší krík, kde sa pásli kravičky. Silný poryv vetra mu prehodil pršiplášťové pončo cez hlavu, tak dostalo sprchu aj pončo. Nenechal sa rušiť, ak chceš prežiť v divočine, tak žiadne zábrany nie sú na mieste.
Keď lejak ustal, vybrali sme sa po rozbahnenej ceste do školy. Je to škola podporovaná Unicefom. Všade bielo modré uniformy a detský krik.
V triede nám deti zaspievali a ukázali ako sa učia. Bolo tam prítmie. Čierne deti s bielymi očami a zubami, ktoré žiarili ako baterky.
Mali sme pre nich cukríky. Najprv ostýchavo, ale potom plnými hrsťami naberali ponúkané dobroty. Niektorí majú na hlave misky, do ktorých dostávajú jedlo a všetci sa smejú a vyzerajú šťastne.
Zo školy sme sa vybrali do dediny, míňame 500 – ročný baobab,
žena nám ukazuje ako lisuje z kokosu šťavu na výrobu oleja, iná šije na šijacom stroji a niektorí len tak postávajú. Na malom „námestí“ stoja ženy z rozprestretými farebnými pareami – Afrika je farebná. Svet, ktorý sa s našim nedá ani porovnať
Pomaly sme aj obschli a určite bohatší o zážitok kráčame späť k našim člnom. Nasadáme s veľkou dávkou nedôvery, ale tento krát ideme len pár metrov k väčšej lodi, kde sa už cítime bezpečne.
Chvíľku sa plavíme a vystupujeme v tropickom lese kde nás čaká Robinsonská reštaurácia a úžasné menu – krabí šalát podávaný v krabej schránke s opečenou cesnakovou bagetkou, grilovaná ryba a homáre na grile so zeleninou a nakoniec skvelá arabská káva podávaná v štýlových šáločkách.
Fantastická bodka výletu.
Potom naša loď zdvihne plachtu a my sa kĺžeme v úplnom tichu po hladine a vstrebávame zážitky z tohto zaujímavého dňa. Sprievodca sa ospravedlňuje, že sme videli len 1 krokodíla. To že sme umierali od strachu, keď nás takmer prevrátili vlny si zjavne vôbec nevšimol. Je jasné. že situácia sa zdala kritická len nám a pre nich to bola bežná rutina.
My trávime posledný deň v raji, ešte si za dolár fotíme krásne naaranžovaných predajcov, posledné obchodné vyjednávanie za posledné darčeky.
Čakáme na odvoz na letisko v Mombase a už len prežiť ten nekonečný let s medzipristátím v Addis Abebbe a sme späť v realite.
Je po dovolenke. Bolo to krásne. Bolo to iné. Inakosť sveta ma nikdy neprestane baviť.
Ďakujeme Jarovi za perfektnú organizáciu, všetko klapalo presne tak, ako bolo naplánované. Dostali sem absolútny komfort v krajine, kde je komfort len pre vyvolených. A to všetko za dostupnú cenu. Kwaheri Kenya
Nabudúce sa pozrieme zase niekam inam. Zatiaľ dovidenia
