Je jedným z ostrovov Kanárskeho súostrovia, ležiaceho v Atlantickom oceáne neďaleko Marockých brehov. Je možno menej známy ako Gran Canaria, alebo Tenerife, ale určite nie menej zaujímavý.
Ostrov s rozlohou cca 850km2 leží na severe súostrovia a je prirovnávaný k Marsu. Kým zvrchu vidíte len hnedočervené kopce popretkávané čiernymi pruhmi čiernej lávy, po prílete Vás víta jedna vyupratovaná upravená krajina, kde by ste neporiadok museli vyslovene hľadať. Cesty sú prvotriednej kvality, značenie vynikajúce. Všade je blízko, takže všetko zaujímavé, čo ostrov ponúka si v priebehu 10 dní viete dokonale prehliadnuť a popritom si užiť krásne pláže všetkých farebných odtieňov, ochutnávať kanárske špeciality a ešte si aj odskočiť na susednú Fuerteventuru.
Pred rokmi sme ešte s deťmi absolvovali dovolenku na Gran Canarii a už vtedy som si povedala, že by som sa rada vrátila na niektorý iný z Kanárskych ostrovov. Prešlo pomerne veľa rokov, kým došlo na tento sen, ale ako sa hovorí „ radšej neskoro ako nikdy „
Na jar sme začali pozerať letenky na Tenerife, ale stále boli nejak vysoko, tak sme to odkladali a sledovali cenu. Popri tom sme nakoniec natrafili na Lanzarote, kde boli letenky oveľa výhodnejšie. Tak som si pozrela pár blogov, youtubových videí, či nezmením rozhodnutie a nevyberieme sa práve sem. A veru krajina ma zaujala, keďže na malej ploche ponúkala veľa prírodných, ale aj kultúrnych zaujímavostí.
Nechali sme teda Tenerife plávať a kúpili sme letenku na Lanzarote. Aj s 1 podpalubnou batožinou nás dvoch spiatočný let z Viedne stál 370,- € v hlavnej sezóne – koniec augusta ( oveľa menej ako na Tenerife )
Cez booking sme zarezervovali veľmi príjemný hotel s raňajkami na 10 nocí ( 700,- € ) a manžel našiel aj super cenu (200,- €) za auto na celý pobyt s prevzatím aj odovzdaním hneď na letisku.
Ostávalo sa už len tešiť na dátum odchodu.
Cesta z Viedne trvá 4,45 hod., čo je ešte stále znesiteľné. Pristáli sme okolo obeda – ( na ostrovoch je časový posun + 1 hodina) a po prevzatí auta sme začali spoznávať ostrov. V predchádzajúcom článku o Korfu som písala, že nás prekvapilo množstvo smetí, na ktoré sme tam natrafili. V tomto prípade sme ostali tiež prekvapení, ale z toho, že tu sme nevideli žiadne smeti, ani prvý deň, ani potom až do konca.
Ostrov je tak nehostinný, že som si vždy kládla otázku, ako je možné, že vôbec niekoho napadlo sa tu usadiť a žiť. Na druhej strane príjemná celoročná klíma a všadeprítomné more asi má niečo do seba a španielski dobyvatelia vycítili potenciál tohto miesta už pred viac ako 600 rokmi, keď nahradili pôvodných obyvateľov. Ak však začnete ostrov spoznávať, začne Vás tá inakosť a jeho kontrasty fascinovať.
Ak chcete spoznať Lanzarote určite musíte vedieť kto bol Cézar Manrique ( 1919 -1992). Jeho rukopis je na ostrove viditeľný na každom kroku a možno práve to, robí ten ostrovček mimoriadne zaujímavým. Bol to umelec – maliar a architekt, rodák z ostrova, ktorý miloval toto miesto a po absolvovaní štúdia v Madride, ranných umeleckých začiatkoch inšpirovaných surrealizmom sa po 2-ročnom pobyte v Amerike vrátil domov. V tom čase sa na Kanárskych ostrovoch začal turistický boom a výstavba hotelov bola v plnom prúde. Práve budova jedného hotela v Arecife, ktorá neprirodzene trčala nad horizontom, bola pre neho signálom, že je čas zasiahnuť, aby si krajina zachovala svoj kolorit. Ten hotel je tam dodnes a naozaj to bola jediná vec, ktorá pôsobila rušivo.
Po návrate zo štátov sa Manrique angažoval v rodnej krajine a presadil, že na Lanzarote žiadna stavba nesmela prevyšovať miestne palmy a nikde na Vás nevyskakujú žiadne bilboardy. Práve tu našiel umelec uplatnenie a vytvoril množstvo stavieb, ktoré sú v absolútnom súlade s ostrovnou krajinou a sú doplnené modernými prvkami, čo im dáva nezvyčajný a jedinečný rozmer. V roku 1986 bola založená nadácia Fundación Cézar Manrique, ktorá zabezpečuje, že aj 30 rokov po jeho smrti si ostrov dokázal zachovať túto unikátnu atmosféru. Poďme si ju teda vychutnať.
Medzinárodné letisko je v hlavnom meste Arecife, ktoré je hlavnou tepnou ostrova, takmer do každého kúta sa ide cez tzv. Circunvalation, tak aby nebolo nutné zachádzať do centra. My sme boli ubytovaní v Puerto Carmen, čo je jedno z 3 najväčších turistických stredísk. Je vzdialené od letiska cca 10 minút na juh. Je to veľké stredisko, plné bielych apartmánov, čo vyzerajú na prvý pohľad úplne rovnako. Množstvo jednosmerných ulíc zapríčiňuje, že, na rozdiel od ciest v extraviláne sa v meste orientuje veľmi ťažko a bez navigácie sme ani opakovane netrafili späť na hotel.
V Puerto Carmen je niekoľko kilometrová pobrežná promenáda s rôznymi oddychovými zónami pre športovcov, cyklistov, alebo chodcov, z druhej strany lemovaná množstvom barov, reštaurácii, či nákupných centier.
Sú tu 3 široké pieskové pláže s jemným hnedým pieskom. Slnečníkov je pomerne málo a sú ďaleko od mora, keďže je tu citeľný odliv a príliv. More je búrlivé s veľkými vlnami. Na Lanzarote totiž stále fúka vietor. Koncom augusta tu bolo cca 30 stupňov cez deň a okolo 20 v noci, voda je určite chladnejšia ako v Stredozemnom mori, ale v takom teple poskytla príjemné osvieženie. Piesok bol taký horúci, že bez šlapiek sa vôbec nedalo pohybovať.
Puerto Carmen je nové mesto a nejaké historické centrum sa tu nenachádza, ale v časti pri starom prístave je pár klasických koloniálnych domov a kostolík a pekný park na útese nad morom
V starom prístave je potápačské centrum a jedna fantastická reštaurácia – mimoriadne frekventovaná v každom čase.
Tu prvý krát ochutnávame mieste špeciality. Kanársku polievku a kanárske zemiačiky s typickými farebnými Mojo omáčkami. Po jedle nám na stole spolu s bločkom pristáli aj 2 poháriky. Aj to je miestny zvyk, že po jedle dostanete ako pozornosť podniku tzv.- Honey rum – pekná sladká bodka po chutnom jedle.
Hneď prvé ráno po prílete sme sa vybrali pozrieť na východ slnka, ale tu na Lanzarte sa s tradičným východom ani západom slnka nestretnete, lebo ráno aj večer sa nad morom drží opar.
Zato potom, keď sa slniečko predralo vyššie rozžiarilo mäkkým svetlom červeno-hnedé kopce a my sme neďaleko Puerto Carmen objavili nádherné miesto Puerto Calera. Zaujal nás kruhový objazd s nasvietenou plachetnicou v zajatí paliem, ktorý lákal k návšteve prístavu.
Samotný prístav bol naozajstným bonbónikom. Krásna marína so zakotvenými jachtami, lemovaná príjemnými barmi a reštauráciami postavenými v koloniálnom štýle. Malá ulička s luxusnými značkami obchodov a vysoké palmy mi pripomenuli Maurícius.
Vrátili sme sa sem ešte niekoľko krát v iných časoch, keďže to bolo len 6km od nášho hotela a vždy tu bola fantastická atmosféra, kde jedlo aj večerný drink chutia 2-násobne.
Najbližšie okolie sme preskúmali, tak sa vydáme na potulky ostrovom. Mierime na sever. Míňame hlavné mesto - smer Orzola, čo je najsevernejšie mesto ostrova. Prvým cieľom je vyhliadka Mirador el Rio. Popri ceste je množstvo tzv. fariem, kde sa pestujú typické rastliny kraja – opuncie, vinič, Aloe vera. Farma na Lanzarote je však značne odlišná od našej vžitej predstavy. Žiadne zelené políčka tu nenájdete. Kamenistý pozemok je rozparcelovaný kamennými múrikmi na množstvo drobných plôch a v každej takto vytvorenej ploche je zasadená nejaká rastlina. Je potrebné vytvárať takéto prírodné vetrolamy, inak by sa tam žiadna rastlina neuchytila.
Je to aj tak fascinujúce, že sa vôbec pokúšajú v tomto prostredí niečo dopestovať. V našich pomeroch, by sme o takúto pôdu ani nezakopli. Jednou z rastlín, ktorým sa tu darí je Aloe Vera.
V meste Arrieta, ktoré míňame cestou na sever je malé múzeum, venované tejto rastline. Dozviete sa tu, koľko liečivých účinkov má táto rastlina, aj to ako sa pestuje. V malom obchode si potom máte možnosť zakúpiť výrobky z tejto úžasnej rastliny a dokonca aj samotné rastliny. Inak odporúčam nákup v tejto predajni, lebo ceny sú oveľa nižšie ako v štandardných obchodoch, o letisku ani nehovorím.
A keď sme už v Arriete, tak sa ideme pozrieť aj na zaujímavú vilu, celkom odlišnú od typickej ostrovnej architektúry. K tejto vile sa viaže smutný príbeh. Jeden emigrant z Kanárskych ostrovov sa usadil v Južnej Amerike a ochorela mu dcéra. Lekári mu odporučili vrátiť sa späť na ostrovy kvôli klíme, ktorá je práve tu. Postavil teda dcére v Arriete vilu, ale bohužiaľ ani to nepomohlo ju zachrániť. Takže dnes tu stojí ako mohyla a práve preto, že je naozaj iná priťahuje zrak návštevníkov ostrova.
Po týchto krátkych zastávkach sa pred nami na vysokom útese objaví vyhliadka Mirador el Rio. To, že ide o dielo Manriqueho je zrejmé hneď na začiatku. Vyhliadka je akoby prirodzenou súčasťou útesu a len malé kruhové okno dáva na známosť, že ide o ľudský výtvor. Tiež kovový piktogram z hrdzavého plechu ( jeho obľúbený materiál ) na parkovisku je prvok, ktorý púta pozornosť. Každá atrakcia na ostrove má svoj symbol v podobe takéhoto piktogramu.
Po vstupe do vyhliadky nás uvíta majestátny priestor reštaurácie s obrovskými oknami a rôznymi detailmi, ktoré nesú umelcov rukopis.
Po točitom schodisku sa dostávame do malého obchodíku, kde zaujmú predovšetkým výrobky z keramiky. Tieto sa tu našli po pôvodných obyvateľoch Guančoch a určite sú zaujímavým suvenírom z dovolenky.
Cez obchod sa dostávame von a nádherné výhľady vyrážajú dych. Ostrov La Graziosa, strmé útesy, ale aj farebné saliny a prekrásne modrý Atlantik obdivujú všetci, ktorí sa sem vyberú.
Čo však fascinuje ešte viac je samotná reštaurácia skrytá v skale s obrovskými oknami. Bolo to prvé, čo sme od Manriqueho videli takže sme pozerali v nemom úžase, ako citlivo a s obrovským šarmom a nápadom sa dá spojiť turistický ruch s prírodou. Tento pocit pretrval aj pri ďalších návštevách miest, ktoré sa s ním spájajú.
Po návšteve vyhliadky sa presúvame do Harie cez údolie Tisícich paliem. Ten názov je trochu nadnesený, lebo tých paliem tu určite toľko nebolo, ale na tunajšie pomery zelené údolie.
Cieľom návštevy je Museo Cézar Manrique – dom a ateliér, kde umelec žil až do svojej smrti.
Pri prehliadke sa cítite ako na návšteve, všetko je tu tak, ako keby majiteľ domu len odskočil na nákup. K tomu fotografie a krátke videoprojekcie približujú jeho život.
Zariadenie je nápadité so zaujímavými dizajnovými prvkami.
Prekvapia nádherné presklenné kúpeľne a príjemná terasa s bazénom ako stvorená na oddych.
V záhrade v čiernom štrku kraľujú palmy.
Po prehliadke domu vstupujeme do ateliéru. Na čelnej stene je veľká fotografia umelca a plátno, takže máte pocit, že ste tam s ním a pozorujete ho pri práci. Všetko tam ostalo tak, ako to majiteľ zanechal – rôzne náradia, farby, náčrty v klasickom tvorivom neporiadku.
Tu už si začíname uvedomovať, čo tento človek urobil pre svoj rodný ostrov. Treba len veriť, že to tak aj ostane, lebo práve to robí toto miesto jedinečným.
Haria je známa aj výrobkami z prútia, tak sme sa zastavili v malej dielni, kde nám zapózovali 2 príjemní páni.
Bez povšimnutia sa nedalo obísť ani malé námestíčko, kde snehobiela farba ostro kontrastuje s farebnými bugenvíleami. Ujo sediaci v tieni ochotne pózuje, asi je zvyknutý, že toto fotogenické miesto núti každého turistu k malej zastávke.
Stále sa pohybujeme v severnej časti a tu je aj jedna z najväčších atrakcií ostrova – opäť Manriqueho dielo – tzv. Jameos del Aqua. Je to centrum kultúry, umenia a cestovného ruchu. V lávovej rúre, ktorá tu ostala po erupcii sopky ostalo niekoľko veľkých otvorov, ktoré sa citlivým zásahom architekta premenili na jedinečné miesto, kam chodia návštevníci rozjímať a nasávať nepakovateľnú atmosféru.
Jameos del Agua pozostáva z podzemného soľného jazera, reštaurácie, záhrad, smaragdovo-zeleného bazéna, múzea a auditória. Zaujímavosťou je, že v jazere žije endemický druh homára – ide o žltobieleho slepého kôrovca veľkého asi 1 cm.
Záujem o návštevu je obrovský, takže sa tu bohužiaľ nevyhnete množstvu ľudí. My sme sa 2x otočili na parkovisku, lebo sa nám stále zdalo, že je vela ľudí a to sme tu boli podvečer aj okolo obeda. Tretí krát sme už šli aj napriek množstvu záujemcov. Priestor je úžasný a dá sa tu krásne stráviť celé dopoludnie. Dá sa tu najesť, napiť, len tak si posedieť, prechádzať sa a obdivovať.
V snahe odfotiť si malých endemických rakov sa môj muž pošmykol a padol na zadok. Nič hrozné sa nestalo, ale odniesol si to mobil v zadnom vrecku, čo zistil až neskôr a trochu posmutnel. Poučenie – nenosiť mobil vo vreckách a už vôbec nie v zadných. No čo už, našťastie ostal funkčný, len do vody sa s ním už ísť nedá.
V severnej časti ostrova medzi Orzolou a Arrietou sme natrafii na krásne biele pieskové pláže, tak sme sa šli hodiť do vody. Bolo neskutočne zaujímavé ako sa sýto čierna farba kamenistej lávy zrazu zmení na biely jemný piesok.
Ustupujúce spenené morské vlny obrúsili ostré hrany a čierne kamene trčiace z piesku sa leskli ako drahokamy na bielom podklade.
Je to divoká pláž bez infraštruktúry, namiesto slnečníkov sú tu z kameňov postavané ohrádky, kde ste chránený pred vetrom. Je o nich samozrejme veľký záujem, lebo vietor je tu vždy. Ale ak by nebol, tak by bolo strašne horúco.
Toto miesto bolo nádherné, tak si ho nájdite, ak sa ocitnete na tomto úžasnom ostrove. Určite nebudete ľutovať.
Takže dnes ste sa spolu so mnou pozreli na severnú časť Lanzarote a nabudúce Vám niečo porozprávam o centrálnej časti a juhu a odskočíme si aj na susednú Fuerteventuru. Zatiaľ dovidenia.
