Pri kávičke som siahla po časopise, kde bol článok o Grónsku s praktickými informáciami, ako krajinu navštíviť, čo tam vidieť – okrem iného aj polárnu žiaru.
Polárna žiara patrila dlhodobo k mojím snom a po prečítaní článku som si povedala, že tento krát ho skúsim aj naplniť.
Minulý rok ma manžel zrušil na 2 doby – že za tmu a zimu si má ešte aj platiť, tak to nakoniec ostalo otvorené do budúcnosti. Ale teraz som sa na neho už pripravila lepšie.
Najprv bolo treba vybrať lokalitu, kde je vysoká pravdepodobnosť tento úkaz vidieť a potom nájsť čo najjednoduchší a cenovo najdostupnejší spôsob, ako sa tam dostať.
Začali sme Grónskom – ale lety boli ťažko dostupné – lieta sa tam cez Kodaň, alebo Reykiajvík a cenovo to bolo vysoko. Potom som si spomenula na knihu – Ako som vozil Nórov ( inak veľmi dobrá ) a tam autor spomínal, že v nórskom Tromso, kde robil šoféra autobusu zvykol pri nočných jazdách sem tam vidieť polárnu žiaru. Do Tromsa sa dá dostať relatívne jednoducho, ale našli sme nejakého odborníka, ktorý povedal, že práve Nórske hory znižujú pravdepodobnosť, že tento úkaz uvidíte. Ostalo Fínsko a Švédsko a nakoniec vyhralo Švédsko – Národný park Abisko. Tu sme si našli stránku Live - Aurora Sky Station, kde časo zberná kamera zbiera zábery každých 7 minút a od januára sme denne sledovali, že takmer každú noc je tam viditeľné toto nebeské divadlo. Toto už bol dostatočný dôkaz, že je to správne miesto a aj môj muž sa konečne nadchol pre myšlienku cestovať za polárny kruh.
Vybrali sme termín – polovica februára - a začali hľadať letenky a ubytovanie. Letisko je v Kirune, čo je asi najväčšie mesto vo Švédsku za polárnym kruhom – cca 200km severne od polárneho kruhu. Zo Štokholmu lietajú pravidelne 3 lety denne do Kiruny – spoločnosť SAS – cena letenky bola 289,- € aj s podpalubnou batožinou. Do Štokholmu lieta Ryanair z poľského Krakowa za 37,- € pomerne často, tak sme si to napasovali tak, aby sme nemali veľké prestoje ani cestou tam, ani späť.
Ubytovanie sme hľadali cez booking a ostali sme dosť prekvapení, že ponuka je pomerne malá a pomerne drahá – cca 200,- €/noc, ale proces sa už nedal zastaviť, už sme boli nastavení, že sa ide a hotovo.
Aj tak sme to dokázali zostaviť za veľmi slušnú cenu – 2 za cenu 1, ak by sme si vybrali nejakú cestovku. Auto objednal priamo na letisku v Kirune, takže ostávalo už iba čakať na termín odchodu.
Nasledujúce dni sme denne „sledovali“ polárnu žiaru v Abisku a ja som sa intenzívne zaoberala tým, aké aktivity sa na mieste dajú robiť počas dňa.
Nadišiel deň D – hurá ide sa do Laponska. V Krakowe všetko ide podľa plánu, sedíme v lietadle a čakáme na štart. Čas ide a nič sa nedeje, teda presnejšie vidíme ako do pilotnej kabíny vchádzajú a vychádzajú technici a dvere lietadla stále ostávajú otvorené. Po ¾ hodine sa konečne zatvorili, zapol motory a NIČ. O chvíľu ich vypol a cca po hodine zahlásili, že máme vystúpiť. My sme mali v Štokholme časovú rezervu cca 2,5 hodiny a hodina už bola v čudu a to sme ešte boli len v letiskovom autobuse, kde sme bezcieľne a hlavne bez nejakého vysvetlenia čakali ďalšiu pol hodinu. Potom nás nasúkali do druhého lietadla a vyštartovali sme s viac ako 2-hodinovým meškaním.
Už sme tušili, že ten prípoj v Štokholme asi nestíhame, ale nádej umiera posledná. Možno by sme to aj stihli, ale náš kufor v podpalubí nás definitívne „pochoval „
Poučenie – na 5 dní si určite netrepte veľký kufor.
Keď sme 15 minút pred odletom dobehli s vyplazeným jazykom k prepážke SAS tak už bolo samozrejme neskoro. Pá, pá Laponsko.
Čo teraz – človek keď musí, tak si vždy nejako poradí. Nasledujúci let šiel o 21:30, ale kým sme sa spamätali, tak aj ten už bol plný. Ostával nám nočný vlak Štokholm – Kiruna, ktorý ide „pekných“ 15 hodín.
Ale vždy lepšie ako čakať na ranný let, lebo príchod na miesto činu bol aj tak rovnaký.
Takže sme sa z letiska Arlanda presunuli na Hlavnú stanicu do Štokholmu, tam si kúpili privátne ležadlové kupé za 5000,- SEK ( 443,- € ) a šli sme aspoň nakuknúť do Štokholmu, čo sme v pôvodnom pláne nemali. Hlavná stanica v Štokholme je neďaleko centra – jedna zastávka metrom na stanicu Kungstädgarden a ste na nábreží, odkiaľ je pekný pohľad na farebné budovy na ostrove oproti.
Bolo sychravo, nepríjemne chladno a my sme nemali práve najlepšiu náladu, ale trocha sme sa prešli. Keď sme konečne sedeli vo vlaku opäť nás chytila dobrá nálada. Ležadlá boli pohodlné, pozreli sme nejaké seriály a spokojne sme spali až do rána. Bola hviezdna noc, tak som vždy keď som sa zobudila vykukla z okna, či náhodou neuvidím žiaru. Nevidela som.
Ráno sme sa predrali cez niekoľko vagónov do bufetu, zjedli raňajky a potom sme už len pozorovali nádhernú krajinu.
Za oknami sa mihali lesy ihličnaté, alebo brezové zakryté bielym snehom, biele pláne, čo pod ľadom skrývajú jazerá. Obzor sa pomaly začína ružovieť, potom červenieť až kým sa spoza stromov nezjaví žeravé slnko a nasvieti vrcholky stromov. Bola to nádhera – takto nejak som si predstavovala svet za polárnym kruhom. A tu na 100% platí, že všetko zlé je na niečo dobré, lebo ak by sme to lietadlo nezmeškali, tak sme o tieto pohľady ochudobnení a to by bola naozaj veľká škoda.
Okolo 9:00 sme dorazili do Kiruny, odtiaľ taxíkom na letisko, kde sme mali rezervované auto a ide sa spoznávať svet ďaleko za polárnym kruhom.
Kiruna je hlavné mesto oblasti – nie je nejak pôvabné, je to banské mesto, sú tu veľké bane, kde sa ťaží ruda. S ostatným svetom mesto spája železnica a letisko. Okrem ťažby rudy je dôležitým odvetvím turizmus. Ročne mesto navštívi cez 300 tis. turistov. Sezóna je celoročná, kým v lete sa chodí hlavne na turistiku, či rybolov, v zime je najväčším lákadlom polárna žiara, ktorú je tu možné pozorovať veľmi často.
Hneď na letisku nám bolo zrejmé, že sme v inom svete. Oproti neskutočnému ruchu Štokholmského letiska, či hlavnej stanice ste sa ocitli v absolútnom pokoji.
Aj priamo v meste bola pokojná dopravná situácia, žiadne zápchy ani davy ľudí. Sneh bol BIELY ako sneh, aj na ceste, aj na strechách aj všade.
Teplota cez deň sa pohybuje okolo mínus 5 a v noci okolo mínus 10 stupňov, takže sneh sa v podstate netopí a keď sneží tak po malých vrstvách pribúda. V meste je vidieť veľké kopy snehu, odhrnuté z ciest a chodníkov, aby bolo možné po nich bezpečne prechádzať. Ľudia mi pripadali skromní a jednoduchí, naučení žiť v týchto drsných podmienkach.
Priamo v meste sme sa veľmi nezdržiavali, akurát čo sme si kúpili niečo pod zub. Alkohol v normálnom supermarkete nie je dostať. Kúpiť sa dá len pivo, ostatný alkohol len v špecializovaných predajniach s obmedzenou prevádzkou a aj to veľmi draho. Jeden deň bolo môjmu mužovi trochu zle od žalúdka, tak som mu na recepcii bola zobrať nejaký alkohol. Mali len 3 druhy – vodka, rum a gin. Cena sa počíta na cl., takže jeden pohárik 0,6cl stál 6x320,- SEK, čiže cca 18,- € No ale keď je človeku zle, tak sa na cenu nepozerá, hlavne, že to pomohlo. Ostatné potraviny v supermarkete boli cenovo len o niečo vyššie ako u nás. V reštauráciách to bolo drahšie, ale za tých pár dní sa to v pohode dá zvládnuť aj bez parádnej večere v nejakej dobrej reštaurácii.
V Kirune za návštevu stojí červený kostol so zvonicou – Kiruna Kyrka. Je to nádherná drevená stavba natretá tehlovo – červenou farbou, ktorá je v ostrom kontraste s bielym snehom. Exteriér kostola je postavený v novogotickom štýle, oltár v secesnom. Interiér je dosť odlišný oproti naším kostolom., oveľa jednoduchší. Oltár tvorí slávny obraz, ktorý je dielom princa Eugena – vojvodu z Närke. Kostol bol postavený v rokoch 1909-1919 a je to asi nakrajšia stavba v meste.
Mňa zaujala aj požiarna zbrojnica a farebné drevené bytovky, ale tie z historického hľadiska asi nemajú žiadny mimoriadny význam. Pri večernej návšteve mi padli do oka vysvietené okná, nezakryté roletami ani závesmi. V každom okne svieti nejaká lampička. Nemajú čo skrývať a pôsobí to veľmi pekne.
Hneď po prevzatí auta sme zamierili do Jukkasjärvi, kde stojí asi najstarší ICE hotel na svete. Kedysi dávno som o tom videla dokument a už vtedy som zatúžila vidieť niečo také naživo. Ani som netušila, že sa nachádza práve tu, takže to bolo milé prekvapenie, keď som ešte doma pozerala čo zaujímavé tu vieme vidieť.
Jukkasjärvi znamená v Sámčine – reči obyvateľov tejto časti zeme – miesto stretnutia pri vode. Možno aj preto sa zrodil nápad zasadiť práve sem tento jedinečný projekt. Icehotel symbolizuje stretnutie – stretnutie domácich obyvateľov a návštevníkov, stretnutie rôznych kultúr, lebo toto miesto navštevuje celý svet, stretnutie prírody a človeka a stretnutie prírody a ľudskej kreativity. Rieka Torne so svojimi 520 km , ktorá zásobuje ICEhotel ľadom je jednou zo 4 najväčších švédskych riek. Keď sa časť hotela roztopí vracia sa späť do rieky, aby mohla o rok opäť zažiariť. Je to už 33. sezóna, keď návštevníci môžu obdivovať neskutočné umenie, ktoré tu môžete vidieť a ktoré každý rok prináša nové nápady a inšpirácie.
V hoteli sa môžete aj štandardne ubytovať – samozrejme v normálnych vyhrievaných izbách so všetkým komfortom, ale ak chcete zažiť niečo výnimočné môžete si vybrať niektorú z DEluxe ľadových izieb a pospať si v mínus 5 stupňoch. Každá z týchto izieb má vlastnú vyhriatu kúpeľňu, kde Vás čaká vírivka a sauna a samozrejme teplý spacák, do ktorého sa môžete zabaliť a pospať si na ľadovom lôžku. 1 noc v takejto izbe vyjde na cca 900,- € ale je to určite zážitok, na ktorý sa nezabúda. Našťastie pre bežných smrteľníkov, nemusíte utrácať tieto nekresťanské peniaze ak si chcete užiť atmosféru tohto úžasného miesta. Vstup je pre dospelú osobu za cca 30,- € a môžete sa prechádzať po celom areáli a obdivovať tú nádheru.
Po prehliadke galérie, de luxe izieb a kaplnky si vychutnáte drink z ľadových pohárikov v ICE bare a ľadový zážitok je dokonalý.
Po prehliadke tohto ľadového kráľovstva zamierime medzi chatky na brehu jazera – dokonalá zima. Zamrznutá biela plocha, kde zimujú loďky zasypané snehom, čakajúce na koniec nekonečnej zimy. Do toho červené drevené chatky v borovicovom lese zasypané snehom a keď ešte svieti slniečko, zimná idylka ako z Mrázika.
My sa pomaly presúvame do NP Abisko. Z Kiruny je to asi 90 km. Cesta je dobrá, v zákrutách treba byť opatrný, lebo sú tam vyjazdené ľadové koľaje, ale premávka je takmer 0-vá, takže sa ide v pohode. Cestou vidíme len rovinu, zakrsnuté brezy, zamrznuté jazerá na každom kroku. Postupne sa pred nami objavujú biele vrcholky hôr s výškou okolo 1200 m. a po 1,5 hodine vchádzame do NP Abisko. Má plochu 7500m2 a za NP bol vyhlásený už v roku 1909. Je východiskovým bodom pre rôzne turistické trasy alebo polárne expedície na vrcholy blízkych hôr. Od novembra do marca je okrem prírody hlavným turistickým ťahúňom vysoká pravdepodobnosť vidieť polárnu žiaru.
To bol aj dôvod prečo sme si vybrali ubytovanie práve tu. Ubytovanie sme mali na 2 noci, z toho jednu sme namiesto chatky v Abisku strávili vo vlaku, takže sme sa nevedeli dočkať kedy sa zotmie a príde vrcholný bod programu – polárna žiara.
Obloha je jasná, hviezdy žiara, aplikácia, čo mal môj muž nainštalovanú ukazovala vysoký index, takže podmienky ideálne, technika pripravená, ideme na to. Vyštverali sme sa na malý kopček za naším campom a pozeráme na nočnú oblohu. Vidíme hviezdy na tmavej oblohe siluetu kopca, ktorý dôverne poznáme z našej domácej „prípravy“ a svetlá Sky station, kde sa zbierajú zábery polárnej žiary.
Je dosť zima, moja kamerka, ani mobil už nedokážu nasnímať nič, tak sa začínam trochu nudiť, čím vytáčam môjho muža, ktorý sa snaží nastaviť foťák tak, aby nepremeškal svoju životnú šancu. Po krátkom čase mu už idem na nervy a pošle ma do chatky, tak teda idem a sledujem opäť polárnu žiaru len cez live kameru pekne v teplúčku. Po čase mi volá, že už je to tu, tak opäť natiahnem všetky tromfy arktickej výstroje a vyleziem na kopček a idem si oči vyočiť a NIČ, stále len čierna obloha a hviezdy. A potom to prišlo – kuknem do foťaku a tam na displei žiarivo zelená polárna žiara. Znova kuknem na oblohu, zaostrím a pri troche snahy vidím jemný sivý opar, znova kuk do foťáku a tam žiarivo zelený pruh na oblohe.
Najväčšie sklamanie v mojom živote – polárna žiara, tie nádherné tancujúce zelené pruhy na nočnej oblohe vlastne vôbec nevidno voľným okom. Možno niekedy áno, keď to už naozaj žiari ako neónový reflektor, ale ak by som nevidela na vlastné oči, že na oblohe nič a vo foťáku krásna zelená, tak by som si doživotne myslela, že sme polárnu žiaru nevideli. Hoci tvrdiť, že sme ju videli sa mi tiež nezdá to pravé orechové. Taká je pravda, ale výlet za polárnou žiarou rozhodne stál za to.
Nás ešte čakajú 2 krásne dni v arktickej prírode, tak si to ideme užiť.
Ráno opúšťame Abisko a ideme do ďalšieho ubytovania, neďaleko Kiruny. Cestou míňame Laponskú bránu – jeden zo symbolov Laponska. Toto mohutné údolie vymleté medzi dvoma vrcholmi slúžilo kedysi ako prejazd pre mohutné stáda sobov.
Popri ceste si fotíme pre nás nezvyčajné dopravné značky a zrazu sa pred nami zjaví naozajstný los. Zjavne už je taký polo zdomácnený, lebo si to šinie priamo cez parkovisko do záhrady, kde obhrýza kríky a z našich užasnutých pohľadov si nič nerobí.
Náš 2. hotel je mimo mesta v prírode a krásny škandinávsky štýl dodáva miestu osobité čaro.
Dnes máme plánovanú návštevu Sámskej dediny, kde sa niečo dozvieme o živote Sámov, pôvodných obyvateľov žijúcich za polárnym kruhom.
Tento výlet „Sami experience and reindeer“ sme si rezervovali už z domu a urobili sme dobre, lebo, ako sme zistili na mieste činu všetky tieto arktické aktivity je najlepšie rezervovať si vopred. Pôvodne sme si mysleli, že priamo tam to bude oveľa lacnejšie a nebude problém si vybrať. Ale nie je to tak, na mieste je presne to isté, čo sme videli už doma a je to presne v rovnakých cenách, akurát je to už vybookované.
Ak by Vás zaujímalo, čo všetko tu môžete zažiť, tak tu dávam link https://kirunalapland.se/en/, kde je na jednom mieste naozaj bohatá ponuka aktivít na zimu aj leto. Mňa najviac zaujímal život Sámov, preto sme toto nenechali na náhodu.
Keď nadišiel deň D, tak môj muž dostal nejaký žalúdočný katar a namiesto krásneho predpoludnia v Sámskom svete preležal celý čas v aute a ja som to absolvovala sama. Privítal nás majiteľ so sestrou a synom, porozprával nám niečo o Sámoch a sámskej kultúre.
Sámovia sú pôvodní obyvatelia severu Európy a ich etnikum sa nachádza v Nórsku, Fínsku, Švédsku a Rusku. Pôvodne sa im hovorilo Laponci, preto sa ja táto oblasť volá Laponsko. Hovoria sámskym jazykom, ktorý má až 11 nárečí. Boli kočovníci a so svojimi sobmi putovali po krajine, majorita ich však postupne vytlačila na sever, kde nikto nechcel ísť. Okrem chovu sobov sa živili rybolovom a remeselnou výrobou. Vyrábali predovšetkým výrobky zo sobej kože a dreva.
Dnes sa mnohí živia v tradičných zamestnaniach, ale mnohí využívajú záujem turistov o ich život a živí ich turistický ruch.
Po úvodných slovách sme kŕmili sobov, šli sme s nimi na prechádzku lesom, kde nás čakali sane. Tu sme sa naučili ako soba zapriahnuť a aj sme sa trochu povozili v saniach.
Ukázali nám aj staré lyže, ktoré kedysi Sámovia používali aby sa dokázali presúvať snežnou krajinou a trocha sme si aj zasúťažili v hode lanom na sobie parohy.
Potom sme sa presunuli do malej chatky, kde sa už na ohni pripravovalo sobie mäsko.
Zapili sme ho šťavou z Morušky ( cloudberry ) a kávou pripravenou v klasickom čajníku na ohni podávané v špeciálnej drevenej šálke.
Popri tom nám domáci pán odpovedal na otázky, čo nás zaujímali. Pri mojej chabej angličtine som si síce veľmi nepokecala, ale zato som sa cítila úplne skvelo. Škoda, že som si tento krásny deň užívala sama. Bolo mi naozaj smutno, že tu so mnou nebol môj muž, ale čo sa dá robiť. Človek mieni, život mení, hlavne, že sa z toho po tom gine na hoteli konečne dostal. Večer sme sa opäť pokúšali zachytiť na oblohe nejaký zelený záblesk. Ako aj včera voľným okom nebolo vidno nič, ale fotoaparát to videl.
Krásne nasvietené lavvu a prechádzka v mrazivej noci po vŕzgajúcom snehu bolá úžasná a žiaru som si už vedela zhmotniť, keď som to videla na displeji
Pred hotelom boli zaparkované snežné skútre – toto je jedna z obľúbených činností v tejto lokalite. Preháňať sa na skútroch po zamrznutých jazerách a lesných cestách cez deň, alebo večer hľadať miesta, kde je šanca zazrieť zelené svetielka na oblohe. Aspoň na to lákajú turistov a tí si radi zaplatia v nádeji, že to uvidia.
Ja už som v tomto smere trochu skeptická, keď som zistila, že čaro žiary je hlavne v umení mať správne nastavený fotoaparát, ale každý nech si to odskúša.
Posledný deň nám snežilo. Zdalo by sa, že je to také slabé sneženie, drobné vločky jemnučko padali k zemi, ale pri mínus 10 sa ani jedna neroztopí a za pár minút sme mali na aute vrstvu snehu a vodu, ktorú sme tam včera zabudli sme našli zmrznutú na kosť.
Posledný deň sme mali v pláne zajazdiť si na psích záprahoch, čo je tiež jedna z tunajších obľúbených aktivít. Ale tu sa prejavilo to, čo som už písala. Nemali sme to zabookované a na poslednú chvíľu sme už nenašli nič voľné. Nevadí, mala som záložný plán. V Jukkasjärvi stojí najstarší kostolík v Laponsku. Je veľmi fotogenický. Od parkoviska cez zvonicu prejdete do malého parku a samotného kostola.
Bol postavený v rokoch 1607 – 1608. Je to drevená stavba natretá červenou farbou.
Oltárny obraz je triptych vyrezaný z teakového dreva. V strede je postava Krista a po stranách časť života prebudeného kňaza Larsa Leviho Laestadiusa. Ľavý panel zobrazuje 3 najťažšie hriechy – alkoholizmus, krádeže a predmanželské spolužitie. Pravý - radostný život kresťanov.
V strede brezového orgánu nad vchodom visí šamanský bubon, ktorý spája symbol Sámskeho slnka s kresťanským krížom. ( bohužiaľ táto fotka nevyšla ) Organ má 3 zvuky – spev vtákov, bubon a sobie kopytá. Samotné klávesy sú vyrobené zo sobích rohov
Hneď vedľa kostolíka je Múzeum sámskej kultúry, kde sme sa opäť stretli so sobíkmi a rôznymi predmetmi zo života Sámov.
Toto je dostupné bez rezervácie, takže si tam môže zájsť každý kto sa tu ocitne za ľudové vstupné.
Múzeum je na brehu veľkého jazera, kde bolo počuť štekot psov, ktorí sa už nevedeli dočkať, kedy sa rozbehnú po snehovej planine.
Trocha sme sa poprechádzali po vyjazdenej ceste, stretávali sme snežné skútre a psie záprahy.
Jeden „ľadový medveď“ si na kúpanie vyhradenom mieste rozbil ľad, aby sa mohol ponoriť do ľadovej vody, tak sme ho chvíľu pozorovali.
Podvečer sme zazreli laponskú dúhu a večerná obloha sa pomaly sfarbovala do ružova.
Opäť sme prežili krásny arktický deň. A to bol už posledný.
V noci sme hľadeli na oblohu, ale keďže snežilo, tak žiara sa samozrejme nekonala. Ráno ešte posledná prechádzka a ide sa na letisko odovzdať auto a už len pozorujeme odhŕňač na letiskovej dráhe.
Letisko je maličké, obsluhu tvorili samé ženy v rokoch a zaujalo nás, že pri security kontrole aj pri nástupe do lietadla mali vytlačený zoznam a postupne si nás odškrtávali. Aj technický pokrok je tu trochu pozadu a to sme vo vyspelom Švédsku.
Posledný pohľad na Laponsko zakryté snehom
a už je pod nami Štokholm, kde už po snehu nie je ani chýru ani slychu.
Tento krát sme všetko stihli a podvečer pristávame v Krakowe, kde je väčšia zima ako v Laponsku, fúka vetrisko ako o dušu až nás mrazí.
A je po výlete, ideme späť do reality. Teraz už len čakať, či nám poisťovňa preplatí aspoň niečo z nevyužitých služieb.
Aj keď som ostala trochu sklamaná, ako to s tou polárnou žiarou vlastne je, nič to nemení na tom, že cesta do Laponska bola skvelá. Možno niekoho tieto riadky inšpirujú a tiež sa tam vyberie, tak ako my. A my sa vyberieme zase niekam inam. Tak zatiaľ dovodenia.
