Cesty na Madeire sú veľmi kvalitné, takmer všetky dôležitejšie mestá sú spojené tzv. Via rapida, čo je rýchlostná cesta prechádzajúca množstvom tunelov a táto výrazne skracuje prepravu po ostrove. Tých tunelov tam bolo naozaj požehnane, až sme sa zaujímali, ako dlho trvalo, kým ich postavili. Na rozdiel od Slovenska to bolo v rekordne krátkom čase za nejakých 10 rokov z prostriedkov EÚ. O Madeire sa hovorí, že tak trochu pripomína ementál, ale vynikajúca cestná sieť je výrazným plusom pre domácich obyvateľov, ale aj pre rozvoj turizmu, z ktorého pochádza značná časť príjmov ostrova
Vďaka tejto Via rapida sa dalo dostať aj do najvzdialenejšej časti za cca 1 hodinu. Druhou možnosťou bolo vydať sa po tzv. Via panoramatico, teda pôvodnej ceste, ktorá väčšinou kopírovala pobrežie, alebo sa mnohými serpentínami šplhala do hôr. Bolo to síce oveľa dlhšie, ale s bonusom, ktorý stojí za chvíľku zdržania. Ideálna je kombinácia – cestou tam, zvoliť Viu panaromatico, kde si vychutnávate nezabudnuteľné pohľady na hory aj oceán a cestou späť, zvoliť Viu Rapido, aby ste už po celodennej únave čo najskôr zakotvili v pohodlí hotela, alebo opačne.
Cestou po Via panoramatico môžete naraziť aj na prírodné umvárky áut
Ostrov má oválny tvar s malým chvostíkom, takže tak trochu pripomína žubrienku. Ten chvostík – to je polostrov St. Lorenzo, ktorý akoby ani nepatril k šťavnatému zvyšku ostrova.
Je suchý, nehostinný a využívajú tu silu vetra na výrobu elektrickej energie, takže je tu množstvo veterných mlynov, jediná originálna piesočná pláž a aj luxusný hotelový komplex. Inak je táto časť ostrova takmer bez života.
Napriek chudobnejšej vegetácii polostrov ponúka úžasné pohľady z vysokých zrázov. Je tu turistický chodník, ktorým sa dostanete až na samý koniec a určite je to príjemná prechádzka, lebo už samotný charakter miesta je úplne odlišný oproti ostatnej časti ostrova
Po prechádzke na polostrove St. Lorenzo sa vyberieme na jeden z najvyšších vrchov ostrova Pico Arieiro s úctyhodnou výškou 1618 m n.m. Cesta je pohodlná, lebo sa sem dá dostať autom – takmer až k samotnému vrcholu. Od parkoviska sa po pár metroch dostanete k cieľovej tabuli, odkiaľ sa naskytne prekrásny výhľad na rozoklané vrcholce ďalších hôr. V našom prípade to síce až tak ideálne nedopadlo, lebo sme nevideli nič, ale aspoň sme si to predstavovali. Bola totiž hmla ako mlieko a ledva sme si prečítali nápis na ceduľke, aby sme vedeli, že sme správne.
Hory sú proste také, nie vždy vám ukážu svoje tajomstvá. Cestou k Pico Arieiro sme navštívili dedinku Camacha, ktorá je známa výrobou prútených výrobkov. Malá zastávka na námestí a v miestnej dielni, kde vznikajú naozaj unikátne výrobky z prútia a pokračujeme ďalej do hôr.
Cesta sa vlní v eukalyptových a vavrínových lesoch až k miestu Riberio Frio. Je to východiskový bod k turistickým vychádzkam popri levádach. Stojí tu veľmi atraktívna pstružia farma, kde sa v krištáľovo čistej vode vybudovaných jazierok preháňajú nádherné pstruhy. Celá farma pôsobí ako botanická záhrada, takže návšteva určite stojí za to.
Na parkovisku pri farme je príjemná reštaurácia, kde ochutnávame špecialitu ostrova – rybu Espada žijúcu v obrovských hĺbkach do 2000m. ( foto v prvej časti blogu o Madeire ). Je takmer bez kostí a podáva sa zapečená s banánom. Ďalšou špecialitou je špíz s hovädzím mäsom s podobným názvom Espetada pripravovaný s hrubou soľou a bobkovým listom
Posilnený sa vydávame popri leváde na vyhliadku Balcoes s úžasným výhľadom do hlbokého údolia a na severné pobrežie kam mierime. O levádach som písala v prvej časti rozprávania o Madeire, ale ak ste to nečítali, tak len pripomeniem. Ostrov so svojimi horami je ako špongia, ktorá priťahuje mraky a voda, ktorá sa kumuluje v útrobách horniny je dômyselne odvádzaná kanálmi – tzv. levádami k pobrežiu. Práve tu sme sa popri leváde prechádzali prvý krát. Je to nádherné, lesná cesta, popri ktorej tečie umelo vybudovaný potôčik. K tomu samozrejme ticho, množstvo kvetov a na záver vyhliadka, kde sa točí hlava pri pohľade do hĺbky pod ňou.
Cieľom tejto cesty bol skanzen v Santane, kde je možnosť pozrieť si tradičné domčeky pôvodných obyvateľov. Vyzerajú ako slamené chalúpky z rozprávky o 3 prasiatkach. Pri hľadaní múzea sme natrafili na smerovú tabuľu, tak sme si mysleli, že sme na mieste, ktoré hľadáme. Vošli sme do domu – „múzea“, kde nám starší pán rozprával a ukazoval všetko možné vrátane svojej hry na mandolínu a samozrejme po chvíli sme pochopili, že to asi nie je to čo hľadáme. Jeho CD sme si síce nekúpili, ale minimálne bol fotogenický.
Po tejto krátkej zastávke sme sa dostali do naozajstného múzea, aby sme mohli nahliadnuť trochu do histórie.
Aj domčeky boli farebné, proste farby nesmú na Madeire chýbať. Sú to tradičné obydlia, ktoré si kedysi stavali obyvatelia ostrova. Tieto v Santane sú symbolom tradičnej architektúry, sú veľmi fotogenické a tak si návštevu tohto miesta určite zaraďte do programu.
Na spiatočnej ceste sme sa ešte zastavili na jednej z 2 piesočných pláží ostrova v Machico. Druhá je v meste Calheta V oboch prípadoch ido o umelo vytvorené pláže navezením svetlého piesku. More v Atlantiku je však v júni ešte pomerne studené, takže na kúpanie, to aj tak nebolo.
Machico je príjemné mestečko obkolesené vysokými kopcami s terasovitými políčkami, ku ktorému sa viaže jedna legenda. Práve v tomto prístave sa vylodil objaviteľ ostrova Zarco a našiel tu kríž s vyrytými menami 2 milencov, ktorí ušli z Bristolu v roku 1370. Pravdepodobne stroskotali práve na tomto mieste a zanechali tu stopu pre budúce generácie. Únosca sa volal Machim a to dalo aj názov tomuto mestu.
Slnko zapadá a my si už plánujeme ďalšie dni. Tento krát sa vyberieme na západ popri pobreží a mierime do dedinky Camara de Lobos, ktorá učarovala aj Winstonovi Churchilovi. Ten si práve v tejto dedine prenajal dom a venoval sa maľovaniu. Dedinka s malebným zálivom so zakotvenými rybárskymi člnmi a bielym kostolíkom, ktorý dotvára malebný obrázok je naozaj vhodným objektom pre umelecké duše. V prístave sa sušia rybárske úlovky a chlapi si žijú svoj každodenný život pri kartách.
Za dedinou sa črtá ďalší turistický cieľ – útes Cabo Girao. Týči sa vo výške 580m, strmo nad morom. Zaujímavosťou je pohľad dole, kde priamo pod skalou v hĺbke vidieť úhľadné políčka dostupné len od mora.
Je tu parkovisko a vyhliadka, kde si môžete urobiť pekné zábery z tohto neuveriteľného miesta. Pofotili sme a na parkovisku sme boli svedkami takmer tragickej udalosti, našťastie s dobrým koncom. Trojica nemeckých dôchodcov nejako nešťastne zaparkovala a auto sa odrazu dalo do pohybu a chýbalo veľmi málo a kotúľalo by sa dole svahom ako pinpongová loptička. Všetko sa však dobre skončilo, ale poučenie na Madeire si treba dávať pozor kde parkujete, lebo zrázy a strmé svahy sú tu úplnou samozrejmosťou. Ak sme už pri zrázoch, tak jeden je aj na vyhliadke Eira do Sorrado. Stúpate prudkými zákrutami až k miestu kde je hlboko pod Vami v mohutnom skalnom kotle ukrytá dedinka Curral das Freiras. Dnes je tu vybudovaná asfaltová cesta, ale v časoch pirátskych nájazdov to bolo útočisko a úkryt mníšok z Funchalského kláštora, ktoré boli častou obeťou pirátov. A práve na tomto mieste sa vyrába aj vynikajúci sladučký gaštanový aj višňový likér a iné dobroty z jedlých gaštanov. Je to pár minút od Funchalu a určite to stojí za krátku zastávku
Ďalším cieľom našej cesty bola turistika popri veľmi známej leváde 25 fontes. Od Funchalu je to vzdialené asi hodinu cesty. Šli sme cez priesmyk Ecumenada, odkiaľ vidno najvyššie hory ostrova v celej svojej kráse a tento krát sme ich aj naozaj videli.
Pokračuje sa náhornou plošinou Paul da Serra ležiacej vo výške 1500m.n.m smerom na Porto Moniz. Náhorná plošina je tak trochu zvláštnosťou lebo sa zrazu ocitnete na plošine kde vás pozdravujú len mohutné veterné turbíny. Žlté akácie a samozrejme kry s fialovými kvetmi lemujú cestu a pomaly sa blížime k východiskovému bodu našej túry.
Mierime k vodopádom 25 Fontés a k vodopádu De Risco popri levádach. Od parkoviska sa zostupuje smerom dole asfaltovou cestou potom už kráčame lesom až k jazierku, kde padá zo skaly množstvo pramienkov vody. V diaľke sa črtá vodopád De Risco a všade kopírujeme levády pospájané rôznymi križovatkami, tak aby si voda stále našla cestu. Je tu ticho a krásne.
Podľa bedekra mal byť niekde po ceste bufet s občerstvením, tak sme si so sebou nezobrali takmer nič. Však si kúpime v bufete. Ale človek mieni, život mení, žiadny bufet sa nekonal a nám teda musel na cca 4 hodiny postačiť 1 banán a pol litra vody.
Ale prežili sme a táto vychádzka bola fakt skvelá. Počas pobytu sme sa prešli ešte popri leváde Serra de Faial. Okrem iného sme tu našli oblé schody, ktoré pripomínajú časy, keď sa na saniach dnes už využívaných len ako atrakcia pre turistov ( viď prvá časť blogu o Madeire ) prevážal všetok tovar v kopcovitom teréne
Poslednou zastávkou na ostrove bolo prírodné kúpalisko v Porto Moniz. Cestou sme opäť cez vyhliadku Encumeada zostupovali do mesta Sao Vincente na severnej strane ostrova. Je tu jaskyňa, ktorú vyhĺbil mohutný prúd lávy pre takmer 900 tis. rokmi a vulkanické múzeum, kde si môžete na vlastnej koži vyskúšať ako to vyzerá, keď sa objaví zemetrasenie a na pobreží sa môžete prejsť popri takýchto skalných mníchoch
Potom po severnom pobreží prichádzame do Porto Moniz – najsevernejšie mesto ostrova. Turistov priťahuje prírodné kúpalisko vybudované priamo v skalnatom pobreží, kde sa pomedzi vytvorenými bazénmi prevaľujú vlny Atlantiku a vytvára to skvelú atmosféru. Pomedzi bazény sú vybetónované plochy s lehátkami, kde relaxujete a obdivujete trieštiace sa vlny s bielou penou. Je tu samozrejme reštaurácia a všetko čo potrebujete k príjemnému tráveniu času.
To už je bodka za krásami ostrova kvetov, alebo ostrova večnej jari. Na letisku pozorujeme prilietajúce stroje. Ešte posledný pohľad na agapanty a letíme domov, plní zážitkov a spomienok.
Už sa snáď blížime do normálu, keď si budeme môcť slobodne bez obmedzení vybrať miesto, ktoré chceme spoznať.
Budem rada, ak moje rozprávanie o Madeire niekoho osloví a vyberie sa sem. Zatiaľ dovidenia
