Ostrov je s pevnninou spojený násypom a na tomto mieste dosahuje rozdiel hladiny medzi prílivom a odlivom výšku 15m, čo je najviac v Európe Na vrchole hory stojí kláštor, kde sa podľa legendy zjavil archanjel Michael. Okolo pôvodnej motlitebne z roku 709 postupne vyrástlo benediktínske opátstvo pozostávajúce z viacerých budov. Fotogenickosť miesta sem láka tisíce turistov a tento ostrov je po parížskej Eifelovke asi najfotografovanejším objektom Francúzska.
Kempovali sme neďaleko a sychravé ráno bolo sklamaním, ale ako to už na takýchto cestách chodí, ide sa za každého počasia, lebo program nepustí. Našťastie počasie v týchto končinách pripomína to anglické, takže ranný dážď zďaleka neznamená pokazený deň. Ako sme sa približovali k ostrovu začalo už vykúkať slniečko a po vstupe do mestečka bol už krásny letný deň.
Turistov tam bolo neúrekom, tak sme sa pomaly preplietli uličkami mesta až k samotnému kláštoru. Krásna architektúra, zmes rôznych architektonických štýlov a nádherné výhľady – to všetko spolu vytvára dokonalé majstrovské dielo.
Po prehliadke kláštora sme na spiatočnej ceste začuli zaujímavú hudbu, akýsi činelový koncert. Okolo sa hrčila skupina ľudí, tak sme sa šli pozrieť čo to je. Ostali sme v nemom úžase – bola to kuchyňa reštaurácie u Madame Poulardovej, kde sa ponúka vychýrená omeleta.
Koncert tvorili kuchári ručnými šľahačmi miešajúc vaječnú zmes - https://www.youtube.com/watch?v=sQY_VPTQV9k. Bolo to neuveriteľné, po dokonalom vyšľahaní šla omeleta na panvičke do špeciálneho kozuba na priamy oheň kde narástla takmer ako torta a takto sa podávala hosťom v reštaurácii. Okamžite som mala záujem sadnúť si tam a ochutnať, ale zvyšok partie ma prehlasoval. 25,- € za omeletu sa im zdalo priveľa, tak som odišla s dlhým nosom. Ale na tento zážitok dodnes spomíname a dnes už všetci oľutovali, že nevieme ako chutí omeleta od Madame Poulardovej. Tak to už býva – neplatili by sme za jedlo, ale za zážitok a ten bol naozaj úžasný.
Na ostrov sme sa vrátili ešte aj večer, keď sa jeho čaro vo večernom osvetlení ešte znásobí a ľudí je tu cciteľne menej
Zdalo by sa, že vrcholový zážitok zájazdu máme za sebou, ale náš program sa ešte zďaleka nekončí.
Pokračujeme po pobreží Bretónska so zastávkou v pirátskom meste St. Malo. Starobylé mesto obohnané hradbami bolo dokonalým útočiskom pri pirátskych výpravách a dnes je dokonalým miestom oddychu s plážou, historickým centorm a množstvom zábavy, ktoré ponúka.
Pokračujeme ďalej do Cancale, kde ochutnávame údajne najlepšie ustrice tohto kraja. Čerstvé, vylovené priamo z mora končia na tanieroch záujemcov o túto maškrtu. Prázdne ulity končia na pláži a podľa toho koľko ich tu je je vidieť, že záujem je naozaj veľký.
Po prechádzke mestom ma zaujali pohľadnice, na ktorých bolo vidieť ustricovú farmu, kde sa pomedzi stoly s klietkami ustríc preháňal traktor. Nešlo mi to vôbec do hlavy, keďže my sme nič také nevideli. Bol práve príliv a tak celá farma bola pod vodou. Potom sme sa tam ešte vrátili, aby sme si to mohli pozrieť, odliv bol už podvečer, ale určite to stálo za to. Keby nie tej pohľadnice, tak by sme netušili, ako sa vlastne ustrice chovajú.
Malé ich vkladajú do drôteného koša a potom počas odlivu tieto koše otáčajú až kým nedorastú do požadovanej veľkosti.
Bretónsko – to sú hrázdené domy, krásne historické mestá, veľa kvetov a kamenných stavieb. V čase našej návštevy tu boli tisíce rozkvitnutých hortenzií. Ďalším mestom, kde sme sa pristavili bol Dinan. Nádherné stredoveké mesto našťastie nedoknuté bombardovaním počas vojny si zachovalo svoj pôvodný charakter. Ulice ako z filmu a k tomu príjemné posedenie v kaviarni alebo návšteva drobných obchodíkov zanechá v každom návštevníkovi len pozitívne spomienky.
Do Dinanu sme vyrazili z kempu, kde sme sa ubytovali. Bol na pobreží, pri večernom slnku za odlivu tu vládla úplne pohodová atmosféra, deti hľadajúce mušličky, pani usadená na kameni s knihou v ruke a my sme sa k nim pridali s nápojom tohto kraja Cidre. Hneď v susedstve bola nádherná zrúcanina bývalého opátstva obrastená farebnými hortenziami – miesto kde človek dobije energiu.
Pri návrate z Dinanu sme zistili, že vôbec nevieme, ako sa kemp volá, ani mesto v ktorom je, takže nastal problem, ako sa tam vrátiť. Jediné šťastie bolo to krásne opátstvo v susedstve, podľa ktorého sme lokalizovali aj náš kemp.
Ráno nás čaká lodný výlet na ostrov Ille De Brehat, ktorý je považovaný za jedno z najkrajších miest tejto lokality. Keďže náš program bol pomerne nabitý a môj muž už pociťoval známky únavy, dostal prísľub, že ostrov je celkom maličký a máme na neho celý deň, takže si parádne oddýchne. Loď vyrazila ráno a po cca hod. plavby sme pristáli na malom ostrovčeku. Na ostrove sa dá pohybovať len pešo alebo na bicykli. Žije tu cca 300 stálych obyvateľov a nie je tu zamestnaný ani jeden policajt. Na letnú sezónu prichádzajú z peviny 2, takže sa tu dá cítiť naozaj bezpečne. Paradoxom bolo, že práve v čase našej návštevy tam práve zasahovali pri nejakom priestupku. Väčšina domov sú prázdninové rezidencie parížanov, ktorí tu trávia leto. Záhrady domov hýria farbami a sú nádherne upravené. Na malom námestíčku sa konajú miestne trhy a obyvatelia aj návštevníci si užívajú prázdninovú atmosféru v miestnych kaviarňach a reštauráciách.
V severnej časti ostrova sú pastviny. Pri fotení miestnych kravičiek som sa trochu zabudla a dostala som ranu z elektrického ohradníka, tak, že mi nebolo treba druhú ako sa hovori u nás.
Na severnom cípe ostrova je na ružovastýh skalách maják, ktorý stráži tento malebný ostrovček.
Pri prechádzke ostrovom sa otvárajú krásne pohľady, takže foťáky sa nezastavili.
Je tu aj možnosť okúpať sa na pláži, ale deň tak rýchlo prešiel, že to sme už nestihli. Nachodili sme pekných pár km, čiže ten sľúbený oddych sa nekonal a odvtedy môj muž už veľmi nedôveruje mojim sľubom.
Ale bol to fakt krásny deň aj keď nebol úplne oddychový.
Naše putovanie pokračuje po pobreží a dostávame sa do Ploumanachu – centra tzv Côte de Granit Rose, v preklade pobrežie Ružovej žuly.
Popri mori vedie poľná cestička, kde sú ako skamenení obry roztrúsené obrovské balvany z jemne ružovej žuly. Balvany majú rôzne bizardné tvary, pripomínajúce všeličo, takže fantázia sa tu môže rozvíjať naplno. Aj maják, čo ut stojí je ružový
Zaujímavosťou, ktorú určite netreba obísť je malý domček zasadený medzi obrými skalami – La Gouffre, neďaleko Plougrescantu. Je to perlička, ale údaje tento záber patrí k najznámejším snímkam z Bretónska
Cestou za touto perličkou sme natrafili na artičokové polia, ktoré u nás veľmi nevidno, aspoň my sme sa s nimi nestretli. Vyzeralo to ako bodliaky, tak sme sa šli bližšie pozrieť čo sú to za zaujímavé rastliny. Pri pohľade zblízka sme spoznali artičoky. Zaujali, tak sme fotili
Miestny ujo nechápal, čo si tam fotíme
Bretónsko je naozaj divoké a krásne. Postupne sa dostávame do najvzdialenejšieho bodu našej cesty a tým je poloostrov Crozon.
Ale o tom už nabudúce. Zatiaľ dovidenia
