a navštívili sme aj jedno úžasné pútnické miesto v Tarvisiu – Monte Lussari
Od Gardského jazera vyrážame smerom na sever do Dolomitov. V pláne máme ľahkú túru ku mimoriadne fotogenickému miestu. Tento tip bol do itinerára cesty pridaný dodatočne na naliehanie môjho brata, ktorý veľmi chcel vidieť Tre cime – 3 cípy, ktoré sú ako 3 skamenení bratia a predstavujú jeden zo symbolov Dolomitov. Pravdu povediac ja som toto zaujímavé miesto ani neregistrovala, ale hneď ako som si to „vygooglila“ som prekopala celý pôvodný plán cesty a bolo to správne rozhodnutie.
Miesto totiž naozaj stojí za návštevu a úžasné na tom je, že si ho môže vychutnať naozaj každý. Samozrejme tomu zodpovedá aj záujem. V praxi to znamená, že množstvo turistov, ktorí dostanú chuť prejsť sa vo vysokohorskom prostredí je podstatne vyšší, ako v našich Tatrách v nadmorskej výške nad 2000 m, ale opäť asi platilo, že v covidovom svete, to rozhodne nepripomínalo pražské Václavské námestie, ako som často čítala pri hľadaní informácií o tomto mieste.
Dolomity sú horský masív zahrnutý do zoznamu UNESCO. Je to vďaka jedinečným skalným útvarom, ktoré zostali zachované po zrážke európskej a africkej tektonickej dosky pred asi 30 miliónmi rokov. Vtedy došlo k rozdeleniu Álp a Dolomity, ktoré boli v období pred 280 miliónom rokov hlbokou tropickou morskou prepadlinou, vystúpali ako platforma z mora. Organizmy, ktoré žili pred touto zrážkou pod vodou, potrebovali k svojmu životu svetlo a tak si budovali útesy a koralové ostrovy stále vo väčších výškach a práve vďaka týmto jedinečným procesom sa nám dodnes zachovalo územie s rozoklanými hrebeňmi vysokánskych hôr nazývané Dolomity.
Tieto hory vzbudzujú rešpekt, ako každé horstvo a zároveň oddávna priťahujú mnohých, pokoriť ich alebo minimálne pobudnúť a obdivovať toto majstrovské dielo prírody. V zime je to raj lyžiarov, v lete turistov a možností ako tu stráviť dovolenku je neskutočne veľa.
My sme v rámci našej cesty naozaj len ochutnali kúsok hostiny, ktorú by sme tu mohli mať, ale ja sa veľmi teším, že sa to podarilo.
Cesta z Tignale( naše ubytovanie na Lago di Garda ) do Dolomitov, kde sme mali zabookované ubytovanie na 1 noc trvala cca 4 hodiny. Nabrali sme smer Cortina d Ampezzo, pomaly sme sa vnárali do hôr a kochali sa nádhernou scenériou. V pozadí impozantné sivé štíty, pod nimi sýto zelené lesy a lúky s pasúcimi sa kravičkami.
Počasie ako vymaľované. Pôvodný plán bol premiestniť sa na ubytovanie a nasledujúce ráno vyraziť k Tre Cime, ale keď sme zistili, že predpoveď počasia na nasledujúci deň nie je priaznivá, rýchlo sme zmenili kurz. V horách platí „tu a teraz“ lebo zajtra už môže byť všetko inak.
Ideme údolím popri jazere Misurina s nádhernou ľadovcovo modrou vodou, pred nami Monte Cristallo, pripomínajúci kryštalizovaný kremeň z poličky môjho otca, ktorý som obdivovala v detstve.
Po ceste míňame vyhliadku na Tre cime, ale čas ide pekelne rýchlo, tak nestojíme ( zastavili sme sa na spiatočnej ceste )
Frčíme ďalej až k rampe s plateným mýtom. Všade sa uvádzalo, že vstup na túto cestu ,je 25,- €, Toto už neplatí, platili sme 30,- €/ auto – menej turistov, údržba tá istá, tak si treba priplatiť.
Postáli sme si cca 30 minút a už sme sa šplhali prudkými zákrutami do výšky 2300 m, kde stojí chata Auronzo s veľkým parkoviskom. My sme tam dorazili okolo 14:00 a áut tam bolo dosť, nie však hlava na hlave.
Ale tá panoráma čo vidíte, je absolútne fantastická. Hlboké údolie s jazerom Misurina, zelené lúky, kde si ľudia vyskladali z bielych kameňov rôzne mozaiky, sivé štíty na azúrovo modrej oblohe a k tomu veľa, veľa farebných lúčnych kvietkov.
Už tento pohľad stojí za to sem prísť. V bufete sme dali jedno pivko a vydali sme sa na túru, alebo skôr prechádzku ku 3 cípom.
Od chaty Auronzo vedie široká štrková cesta k malej kaplnke, tu sme stretli aj tento Mercedes, čo vo výške 2300 m celkom zaujalo.
Pod kaplnkou sú 2 pamätníky, cez vojnu tu boli boje, tak sme sa poklonili tým, ktorí tu nechali svoj život.
Pokračujeme ďalej k 2 chate Lavaredo, odtiaľ stúpame do sedla Patternsattel , kde sa už otvára pohľad, kvôli ktorému sme tu.
Nádherné 3 štíty vystupujú ako obri zo sutiny a ohurujú svojím majestátom. Tak stojíme a kocháme sa.
V diaľke sa črtá 3 chata Rifugio Locatelli, ale k tejto sa už z našej mini skupiny dostal len jeden účastník.
Slnko pomaly padá a nad Tre Cime sa začínajú zbiehať husté sivé mraky. My ešte vychutnávame kávičku a štrúdľu a sledujeme tú nádheru a pomaly sa spokojní a šťastní vraciame k autu.
Čaká nás predposledná noc našej dovolenky v malom, viac nemeckom, ako talianskom penzióne. Je to južné Tirolsko, takže to už dýcha typickou alpskou architektúrou. Ešte dobrá večera a už len dobrú noc
Ráno sa presúvame pomaly, ale isto bližšie k domovu.
Poslednú noc strávime v Tarvisiu – známom lyžiarskom stredisku na rozhraní Rakúska, Slovinska a Talianska. Chystali sme sa tu stráviť Silvestra 2020, ale ako to už v tomto covidovom svete chodí, museli sme to nakoniec stornovať, tak som to zaradila do programu nášho letného zájazdu. Tarvisio leží v Julských Alpách a je to veľmi vyhľadávané lyžiarske stredisko s 35 km lyžiarskych tratí a množstvom ďalších atrakcií pre zimné športy, ale aj v lete sa tu určite nebudete nudiť. My sme však toto miesto navštívili kvôli Monte Lussari – vrchol vo výške 1789 m. Na vrchole je Kostol – svätyňa pôvodne z roku 1360. Podľa legendy tu jeden pastier stratil svoje ovce a našiel ich kľačať na hore okolo borovicového kríka. V strede kríka bola Madona s dieťaťom. Od vtedy sa sem schádzajú pútnici hľadať útechu a rozhrešenie. Okolo kostola vyrástla malá dedinka a pohľad na toto miesto je jednoducho nádherný.
Nastúpili sme na lanovku v Comporosso a vyviezli sa na vrch.
Už z lanovky sa otvoril pohľad na malú dedinku učupenú na vrchu, ktorá pripomína rozprávkovú pohľadnicu. Pár domov – aktuálne ubytovania, obchodíky a reštaurácie, na vrchu kostolík a veľký kríž.
Obed aj pivo tu chutí inak, lebo bonusom je krásny výhľad na okolité hory, až cítite tu energiu a nechce sa Vám odísť.
Bol to opäť krásny zážitok.
Po dobrom obede sme sa zviezli dole na ubytovanie. Bývali sme v centre Tarvisia. Mesto ma nijak neohúrilo, zaujali ma akurát tieto rebríčky, ktoré zdobili takmer každý obchodík.
Keďže sme mali čas, tak po kávičke sme sa ešte vybrali k jazeru Lago del Predil neďaleko Tarvisia. Pri tej kávičke sa musím pristaviť. Opäť raz som si spomenula, že nie nadarmo sa hovorí „Si ako Talian „ Boli sme 4, ale švagriná poobede proste kávu nepije a to je pre Taliana nepochopiteľné. Vždy keď sme si poobede sadli a objednávali si kávu, prípadne nejakú maškrtku, čašníčka potrebovala rekapituláciu a napriek tomu, že sme to niekoľko krát zopakovali aj slovne aj neverbálne – rozumej na prstoch, na stole nám pristáli 4 kávy. Proste nerozumeli tomu, že niekto z partie kávu nechce, veď kávu predsa má chcieť každý. Takže môj brat, chcel nechcel mal vždy „dobllíka“ ( svoju aj Dankinu kávičku ) Ale, ako som už niekoľko krát spomenula v predchádzajúcich článkoch, my sme na návšteve, tak to treba akceptovať.
Lago del Predil leží v hlbokom údolí obklopené zalesnenými kopcami, voda je poriadne studená a vyhľadávajú ho kempujúci turisti. Od brehov jazera vidno zaujímavý vrch Cinque Punte. Prešli sme sa, trochu pofotili a to už je naozaj koniec našej dovolenky.
Po raňajkách balíme kufre a ide sa domov.
13 nocí, 4000 km, množstvo nádherných miest – vtáčí raj v delte rieky Pád, úžasné prírodné kúpele, najväčší umelý vodopád, skvelé raňajky v uličkách talianskych miest, západy slnka do trblietajúceho sa mora, historické skvosty, prímorská atmosféra pri jazere Garda, magické pútnické miesta a veľkolepé hory, to všetko sa dá zažiť za taký krátky čas v Taliansku. Verím, že články z tejto cesty budú pre niekoho tipom, alebo inšpiráciou pre nejaké cestovateľské sny.
Nabudúce sa vyberieme hľadať opäť nejaké krásne miesta našej planéty. Zatiaľ dovidenia
