Raňajky v nadmorskej výške 3600m sú zaujímavé. Teplota tesne nad bodom mrazu, personál hotela v čapiciach, najlukratívnejšie miesto na kávičku pri horiacej piecke a koka ide na dračku.
Ale všetko zvládame, pozdravíme dymiacu sopku a nasadáme do autobusu s vierou, že v kaňone Colca nás čaká predstavenie, ktoré si budeme pamätať.
Krátka zastávka v dedinke pred vstupom ku kaňonu. Indiáni predvádzajú pre turistov klasické tance a možnosť odfotiť sa s dravým vtákom, alebo niečo si kúpiť.
Cestou obdivujeme údolie s terasovitými políčkami, v skalnom previse sú zaujímavé hrobky, kde odpočívajú múmie indiánskych kmeňov. Vyzerajú ako lastovičie hniezda.
Ešte občerstvenie v bufete v objatí kaktusov tématicky naladenom na kondory a zastavujeme nad kaňonom Colca.
Pomaly postupujeme k vyhliadke Miraddor Cruz del Condor, kocháme sa miestnou flórou, výhľadmi do nekonečnej hĺbky a čakáme kedy konečne vyletí kondor.
Kaňon Colca je vraj najhlbším kaňonom sveta, v najvyššom bode padá do hĺbky 1200m. Hniezda Kondora Andského sú v skalných stenách. Tento vták má rozpätie krídel cca 3m, sa živí zdochlinami a na svoj let využíva teplé prúdy, vďaka ktorým sa dokáže dostať až do výšky 6000m. Mladé jedince sú hnedé a dospelé jedince sú čierne s bielym golierom. Má vynikajúci zrak a dokáže zachytiť zranené, alebo slabé zviera aj z výšky 1000m. Patrí k ohrozeným druhom aj keď v prírode nemá prirodzeného nepriateľa. Najväčším nepriateľom je človek a preto sa aj tu v Peru snažia tento vzácny druh chrániť.
Okolo 11 hod., keď sa už vzduch začal ohrievať sa objavujú prvé jedince a potom ďalšie a ďalšie. Je to úžasné, môj muž sa snaží zachytiť tieto lietajúce obry, ja sa len dívam a obdivujem.
Manžel sa tak uchvátil, že zabudol na čas a takmer sa dobíjal do iného autobusu, kým my sme na neho čakali na opačnej svetovej strane. Nakoniec sme sa našli a mohli sme pokračovať.
Opäť sa šplháme cez priesmyk, kde míňame tento ľadopád a zastavujeme pri jazere Laumllac vo výške 4410m.
Vzduch je riedky, slnko príjemne hreje, k večeru sa dostávame do Puna. Mesto ležiace pri jazere Titicaca oslavuje letný slnovrat, takže je tu veselo. Práve odtiaľ vyštartoval okolo roku 1200 prvý Inka Manco Capac na svoju púť, aby našiel zem, kde sa usadí jeho ľud. Od Boha Slnka dostal zlatú palicu a jeho poslaním bolo nájsť také miesto, kde sa bude dať ľahko zapichnúť do zeme. Po dlhom putovaní našiel údolie s úrodnou zemou a založil mesto Cusco. Postavil prvý zlatý chrám a učil svojich ľudí pestovať kukuricu, koku, spracovať zlato a uctievať bohov. Tu sa teda začal písať príbeh slávnej ríše Inkov.
Jazero Titicaca má niekoľko naj – najhlbšie, najväčšie a najvyššie položené jazero v Južnej Amerike. Leží vo výške 3800m, je zásobárňou pitnej vody pre Peru a Bolíviu a je nádherné. Hladinu brázdia člny plné turistov, ktorých zaujíma tradičný spôsob života na tzv. plávajúcich ostrovoch. Tie hlavné Los Uros sú síce už viac komerčné ako tradičné, ale aj tak je to zážitok, na ktorý sa nezabúda. Náš sprievodca – inak bol skvelý – nás zobral na menší, zato oveľa autentickejší ostrovček, kde sme sa mohli poprechádzať po trstine, nakuknúť do domčekov, kde sa práve pripravoval obed, obdivovať výrobky miestnych žien a tiež sa previezť na totorovom člne. Tu nám ukázali ako sa zbiera totora, aj ako sa vlastne dáva dokopy taký plávajúci ostrov.
Pri snahe odfotiť „ kapitána „ pri manévrovaní s veslicou mi v záklone padli do vody slnečné okuliare. Už som len bezmocne hľadela ako v priezračnej vode padajú ku dnu, keď ich jedným šikovným pohybom náš „kapitán“ vytiahol a vrátil mi ich. Slnko v týchto končinách je poriadne ostré, tak som mu bola fakt vďačná za tento rytiersky počin.
Plávajúci ostrov bol skvelý zážitok, ale ďalší bod programu – ostrov Taquile – ja som si ho pre ľahšie zapamätanie nazvala tequila, bol naozajstnou čerešničkou na torte. Malý ostrovček obývaný osobitou komunitou Kečua s 1200 obyvateľmi je zapísaný v UNESCO.
Obyvatelia sa živia pletením a tkaním jemnej vlny z alpák. Čo je ešte väčšou kuriozitou, že túto činnosť vykonávajú muži. Podľa pletených čiapok viete presne určiť či ide o slobodného, zadaného , alebo ženatého muža ( rozhoduje farba čiapky a strana na korú je prehodený brmbolec) alebo, či je spoločensky na vyššej priečke ( čiapka s klapkami na ušich a klobúkom ). Tých pravidiel bolo viac, ale všetko som si nezapamätala.
Zaujal ma ešte miestny pozdrav. Nie je to podanie ruky, ale výmena koky, ktorú nosia v pletených taškách. Takže celý spoločenský život je vyjadrený v pletenom tovare – no nie je to zaujímavé ?
Od prístavu na ostrove sme sa pomerne strmou cestou dostali na klasické indiánske štvorcové námestie s prekrásnymi výhľadmi na jazero. A ani sme sa nestihli spamätať a začalo sa neplánované predstavenie – ako vždy oslava letného slnovratu.
Indiáni z rôznych kútov tu predvádzajú svoje tanečné umenie. Na tomto mieste to pôsobí ešte magickejšie ako inde. Zaujala nás táto blondínka, ktorá zjavne prijala túto kultúru z svoju a aj keď trčala z davu, bola spokojná a šťastná
Na ostrove sme mali aj skvelý obed a potom sme sa už pobrali späť na loď. Deti sa tešili zo života a my z krásnych výhľadov.
Cestou späť ešte obdivujeme nádherné ostrovy z trstiny a deň sa pomaly chýli ku koncu.
Prechádzka mestom, kde natrafíme na tento šťastný svadobný pár s mexickými hudobníkmi a potom už len dobrú noc.
Čaká nás Cusco – pupok sveta podľa Inkov. Samotné srdce Inskej ríšše a veľa zázrakov, ktoré nám títo ľudia zanechali. Ale o tom nabudúce. Zatiaľ dovidenia
