Ich chamtivosť nemala hraníc a v podstate im bohatstvo, ktoré tu našli neprinieslo šťastie ani pokoj v duši. Väčšina z prvých dobyvateľov vrátane Francisca Pizarra skončilo veľmi skoro neprirodzenou smrťou a postupne sa vzájomne vyvraždili alebo boli zavraždení- Vplyv Španielska však už navždy ovplyvnil celú kultúru tejto krajiny. Takmer 80% obyvateľov slávnej ríše Inkov bolo buď kruto zabitých alebo sa stali obeťou pre nich neznámych chorôb,ktoré sem boli dovlečené z Európy. Tí, ktorí chceli prežiť sa museli prispôsobiť, prijať kresťanstvo a európsky životný štýl. Trvalo takmer 300 rokov, kým sa krajina zbavila španielskej nadvlády a pod vedením generála Jose San Martina bola vyhlásená nezávislosť Peru.
My sme sa tu ocitli o ďalších 200 rokov neskôr a možno práve vďaka všetkým týmto kultúrnym šokom je to pre nás niečo neskutočne lákavé a nezabudnnuteľné.
Po chladnej noci v jednom z hotelov siete Casa Andina v blízkosti národného parku Paracas sa vydávame na dlhý presun po západnom pobreží Peru. Cesta je zdĺhavá a neposkytuje príliš veľa vizuálnych zážitkov. Nekonečná pustatina na ľavej strane a nekonečný oceán na pravej strane v bielo- sivom opare nás sprevádzajú takmer celý deň.
Prvá zastávka na tejto ceste je v meste Paracas, kde nás čaká lodný výlet do prírodnej rezervácie okolo ostrovov Islas Ballestas – nazývané tiež malé Galapágy.
Tu pozorujeme nekonečné kŕdle kormoránov, pelikánov, tučniakov, uškatcov a ďalších vzácnych druhov.
Vtáci produkujú veľmi unikátne hnojivo nazývané guáno, ktoré kedysi patrilo k významným vývozným artiklom Peru. Španielski conquistádori ho húfne vyvážali do Európy. Dnes je zber tejto vzácnej prírodnej suroviny regulovaný a už sa môže zbierať len v prísne obmedzenom režime
Prírodné divadlo nám okrem živých tvorov spestrí aj záhadný útvar Candelabro – obrovský geoglyf - kaktus, alebo pristávacia dráha pre mimozemšťanov, alebo trojramenný svietnik, ktorého pôvod je záhadou dodnes. Jeho vznik sa datuje okolo roku 200 pred n.l. a stále upútava predstavivosť bádateľov a návštevníkov. Práve hľadanie pravdy o dôvode jeho vzniku je inšpiráciou pre mnohých historikov, ale aj ufológov.
V Peru však žije mnoho záhad a ufológovia si tu prídu na svoje skúmaním dokonalých systémov, ktoré vytvorila buď nekonečne vyspelá civilizácia, alebo to boli fakt ufóni. Môj manžel, ktorý s obľubou sleduje televízne kanály, kde sa rozvíjajú rôzne teórie o mimozemšťanoch pozná odpoveď – boli to proste ufóni, ako by povedal Erich von Däniken. Ja sa radšej pragmaticky prikláňam k tým reálnejším vysvetleniam. Každý nech si vyberie, čo je jeho srdcu blízke. Dôležité je, že keď tieto záhady vidíte, nenechá Vás to bez emócie. Rozvíja to predstavivosť a fantáziu a to je pre cestovateľskú dušu oveľa viac, ako jednoznačné fakty.
Z Paracasu pokračujeme nudnou krajinou ďalej na juh. Nekonečná pustatina je preťatá tektonickým zlomom juhoamerickej a severoamerickej tektonickej dosky, ktorá vytláča Andy o niečo vyššie, tak sa na chvíľu zastavíme pri tejto geologickej zaujímavosti.
Zaujali ma drevené búdy, ktoré sa sem tam objavili v pustej krajine, tak som sa opýtala sprievodcu, čo to je ?
Takto funguje „developerský projekt“ a la Peru. Niekto si na území nikoho postaví drevenú búdu, potom sa pridá ďalší a ďalší a keď je už kolónia väčšia, začnú si nárokovať od najbližšieho mesta na inžinierske siete- vodu, elektrinu a ďalšiu infraštruktúru. Väčšinou ide o pôvodných indiánov, ktorí sa zabudli v starovekej ríši Inkov a prestali vnímať, že svet okolo sa už posunul niekam inam. Títo obyvatelia poznajú dokonale svoje práva, demonštrujú vždy a všade, ale málokedy sú ochotní aj niečo urobiť, aby sa ich životné podmienky zmenili k lepšiemu. Niekde cítiť určitú podobnosť so Slovenskom, ale toto je blog o cestovaní, tak tieto vážne témy nechám radšej iným.
My sa blížime k ďalšej zaujímavej zastávke Oáza Huacachina neďaleko mesta Ica. Malé jazierko obkolesené palmami a niekoľkými hotelmi a reštauráciami v zajatí obrovských pieskových dún je príjemným miestom. Užívame si dokonalú atmosféru a konečne sa aj spoza sivého oparu ukázalo slniečko. Miesto je vyhľadávané turistami, ktorí si tu môžu zajazdiť na pieskových dunách, alebo si vychutnať dokonalý západ slnka na hrebeňoch najvyšších dún na svete.
Poprechádzame sa, osviežime a pokračujeme smerom na Nazcu.
Tu nás opäť čakajú záhady, nad ktorými si dodnes lámu hlavy rôzne vedecké kapacity. V púšti sú dokonalé obrovské obrazce vytvorené ešte pred Inkami, viditeľné len z výšky. Na čo slúžili, ako ich dokázali tak primitívne kultúry vytvoriť bez nejakej meracej techniky ? Boli to ľudia, kto vytvoril také dokonalé diela v nehostinnej púšti ? Otázky a ďalšie otázky, na ktoré sa hľadajú odpovede dnes a určite aj v budúcnosti.
My máme jedinečnú šancu pozrieť si to z výšky. Cestou nám sprievodca objednal prelet nad púšťou, kde vidíte tieto geoglyfy. Nevieme sa dočkať, aby sme to videli. Nasadáme s nadšením do malého lietadla po 4.
Piloti nám odovzdajú mapku s obrazcami a aby si každý z pasažierov mohol vychutnať pohľad na jednotlivé diela tak pilot natáča lietadlo „on the right „, „on the left“ a my s nadšením dieťaťa pozeráme a snažíme sa fotiť. Postupne však toto manévrovanie spolu s pohľadom do displeja fotoaparátu spôsobí silnú nevoľnosť. Naše nadšenie ustupuje pudu sebazáchovy, aby sme obsah žalúdka uchovali tam, kde má byť a neskončil na chrbte usmievavých pilotov, alebo spolucestujúcich. Je to síce irónia osudu, že na tak výnimočnom mieste riešime tak prízemné pocity, ale nič to nemení na skutočnosti, že sme si poriadne vydýchli, keď sme stáli opäť na pevnej zemi. Našťastie sa manželovi ešte v počiatočnej eufórii podarili naozaj vydarené fotky tých najznámejších obrazcov.
Takže takto neslávne sa skončil náš let nad slávnymi geoglyfmi v Nazce, ale ako vždy platí, aspoň je na čo spomínať.
Plní dojmov z prežitého dňa sa tešíme do postele. Čakajú nás totiž ďalšie neskutočné zážitky v tejto nádhernej a hlavne zaujímavej krajine. Zatiaľ dovidenia
