Stále kopírujeme pobrežie, míňame najvyššie pieskové duny na svete a obdivujeme dômyselný aquadukt z čias predinských kultúr. Špirálovité jamy vzájomne pospájané podzemným potrubím dokázali z nehostinnej sivočiernej púšte v okolí Nazcy vytvoriť úrodnú zelenú oázu.
Okrem iného tu vidíme veľké opuncie cielene naočkované malým škodcom nazývaným Coccinia. Vytvára na rastlinách biely povlak a ak to chytíte medzi prsty zmení sa to na sýtu bordovú farbu Indiáni milujú farby a na svoj pestrofarebný život vedeli dokonale využívať všetko, čo dáva príroda. To sme síce videli o niečo neskôr, ale tu sme sa s tým stretli prvý krát.
Krátka zastávka na kávičku a vidíme prvú lamičku – tešíme sa ako malé deti
A konečne naberáme smer vnútrozemie. Tu sa naskytol jeden naozaj nádherný pohľad – kontrasty Peru, v absolútnej pustatine sa zrazu objaví údolie s ryžovými poličkami, k tomu azúrovo modrá hladina Pacifiku s bielymi spenenými vlnami – jednoducho WAU
Po 550 km presune sa dostávame do tzv. „bieleho mesta“ Arequipa v nadmorskej výške 2300m. Na raňajkách sa čudujeme prečo podávajú bobkový list. Ale, ako sme boli poučení, ide o lístky koky. Najprv sme ostali prekvapení, ale ako sme opäť boli poučení, koka sa až chemickou úpravou mení na nebezpečnú drogu, v prirodzenom stave pôsobí ako ibalgin. Vzhľadom k redšiemu vzduchu pomáha pri prípadných migrénach. Tak si samozrejme dáme a asi to funguje, sme čerství ako rybičky, pripravení ponoriť sa do tajomstiev mesta zapísaného do kultúrneho dedičstva UNESCO.
Arrequipa je nazývaná tiež bielym mestom, lebo ako stavebný materiál sa tu používal tzv Silar – stlačený sopečný popol a stavby sú svetlé. Mesto učupené pod 6- tisícovými sopkami je vstupnou bránou do Ánd, je krásne, je moderné, je živé, plné mladých ľudí a pripomína skôr európsku ako juhoamerickú metropolu.
Hlavné námestie je štvorcové, v strede s malým parkom, po obvode s nádhernými oblúkovými podlubiami a katedrálou, za ktorou sa črtá biela čiapočka magickej 5800- metrovej sopky El Misti.
Míňame nejakú demonštráciu – nevedno za čo, samozvaného policajta, ktorý len tak pre zábavu reguloval dopravu pred vstupom do kláštora Santa Catalina a začíname s ochutnávkou jedného z najväčších bombónikov tohto mesta.
Kláštor bol postavený v roku 1579- Založila ho bohatá španielska vdova Mária de Guzman a pobyt v kláštore sa stal čoskoro prestížnou záležitosťou pre bohaté španielske rodiny. Druhorodená dcéra v najbohatších rodinách španielskej smotánky, putovala práve do tohto kláštora. Kým novicky mali naozaj tvrdý režim a kontakt s okolitým svetom mali minimálny, po uplynutí 2 rokov sa v kláštore viedol celkom čulý spoločenský život. V tzv. mníšskych celách sa usporiadavali rôzne večierky a dámy obklopené služobníctvom žili život veľmi vzdialený od prísnych pravidiel štandardných kláštorných reholí. Chýry o tomto voľnom spôsobe života sa dostal až k pápežovi Piovi IX a tak do Arequipy vyslal prísnu sestru Dominikánskeho rádu Josefu Cadenu. Tá zhrozená takou zhýralosťou, hneď nastolila poriadok. Majetky boli vrátené späť do Španielska a sestry sa museli spratať do kože, alebo kláštor opustiť. Dnes je kláštor stále funkčný, žije tu niekoľko sestier, ale väčšia časť slúži pre turistov, ktorí obdivujú tento farebný fotogenický skvost.
S Arequipou je tiež spojený jeden veľký príbeh o ľadovej princeznej Juanite. Inkovia v dymiacich vulkánoch videli bohov, ktorých si treba ctiť a prinášať im obetu. Okolo Areguipy sú aktívne sopky – Misti, Chachani, Corpuna, Pichupichu a Ampato.
Juanita bola krásne mladé dievča, predurčené obetovať sa pre pokoj boha hory Ampato, keď príde jej čas.
Boh sopky sa volal Apu a aby ostal pokojný, poslali krásnu Juanitu pod vrchol sopky, aby si ju vzal. Ostala sama vo výške 6000m, takže je asi jasné, čo ju čakalo. O niekoľko sto rokov neskôr ju objavili archeológovia v podstate neporušenú vďaka mrazivému podnebiu vysokých hôr. Dodnes spí svoj večný spánok v miestnom múzeu,
Po návšteve múzea sme si ešte prehliadli kostol Comaňia s prekrásnou čipkovnou fasádou a podlubím– tzv. Indiánske baroko. Na nádvorí hrali peruánski indiáni, ktorých poznáme aj z našich námestí, ale tu, v tomto prostredí tá hudba znela anjelsky
Večer sme si vychutnali večeru v jednej z reštaurácií na námestí Plaza de Armas s výhľadom na El Misti a ide sa ďalej.
Ráno opúšťame hotel, zastavujeme na vyhliadke Yanahuara, kde máme El Misti ako na dlani.
V stánkoch s občerstvením ponúkajú rôzne výrobky z koky, tak kupujeme domov cukríky z koky a pozdravujeme Genka – boha šťastia.
Čaká nás dlhá cesta cez sedlo Patapama do mesta Chivay, čo je vstupná brána ku kaňonu Colca. Špháme sa postupne až do výšky 4910m n m.
Vzduch je ostrý, viditeľnosť nádherná. V diaľke sa črtajú 6-tisícové sopky, v pampe rastú trsy špecifickej trávy, ktorá je potravou pre stáda voľne žijúcich lám.
Fotíme ako diví. Voľne pasúce sa vikune – druh lamy s najvzácnejšou a najjemnejšou vlnou, vyzerajú ako malé antilopy.
Alpaky s nádhernou huňatou srsťou ozdobené farebnými strapcami a hnedé alebo béžové lamy spokojne pózujú našim fotoaparátom.
Na zastávkach miestni indiáni ponúkajú výrobky z vlny a iné farebné suveníry. Ich pestrofarebný tovar a oblečenie ostro kontrastujú s prevažne pustou krajinou.
Je to neskutočne fotogenické.
Pomaly sa dostávame ku kaňonu rieky Colca a mesta Chivay. Dáme si obed a pokračujeme.
Ubytovanie máme v hoteli v malej, typicky indiánskej dedinke Coporaque.
Štvorcové námestie, kostol s 2 vežami, v strede socha Inku a v každom rohu oblá brána do jednotlivých uličiek.
Slnko zapadá, zlatá hodinka ponúka nádherné impresie. Dozrievajúce žlté obilie zbierajú ženy klasickými kosákmi, muži z klasov cepmi vytĺkajú zrnká, celé snopy prenášajú na chrbte a pre zlepšenie nálady vyhráva hudba z tranzistora, ktorý už nájdeme len v retro múzeách.
V diaľke odfukuje sopka a terasovité políčka sa pomaly ponárajú do tmy.
Vzduch sa výrazne ochladzuje a my si ešte užijeme relax v termálnych kúpeľoch, ktorých je tu neúrekom.
Nádherný deň za nami. Zajtra nás čaká kaňon Colca a kondory, tak zaspávame plní očakávaní, či ich naozaj budeme vidieť. Ale o tom už nabudúce. Zatiaľ dovidenia
