Niekdajšia ríša Inkov, ktorí preskočili svoju dobu svojím dokonalým zriadením, organizáciou spoločnosti aj úžasným bohatstvom a staviteľským umením, pokorená prakticky za pár dní španielskymi dobyvateľmi.
Dnes multikultúrna krajina, kde sa premiešala pôvodná indiánska krv so španielskym temperamentom vytvára úžasné miesto pre poznávanie a je v hľadáčiku tisícov ľudí z celého sveta, ktorí túžia ochutnať niečo z jej prírodných krás a ponoriť sa do tajomných záhad obyvateľov bývalej slávnej ríše Inkov.
V roku 2014 sme s mojím mužom oslávili okrúhle narodeniny, tak sme si povedali, že chceme zažiť niečo, čo si budeme určite pamätať. Najprv to mala byť Kanada a jej národné parky, ale nakoniec voľba padla na Peru. Vybrali sme si zájazd a v lete roku 2015 sa opäť jeden sen zmenil na skutočnosť.
Dlhý let = nočná mora a to platí vždy, aj keď predstava toho čo nás čaká je mimoriadne lákavá. Tento krát sme leteli z Viedne do Amsterdamu a odtiaľ do Limy. Už ani neviem prečo, ale naše miesta neboli vedľa seba. Môj muž sedel o rad vpredu. Ja som sa ocitla na strednom sedadle, vedľa veľmi milej anglickej dámy, ktorá mala silnú potrebu komunikovať. Pri mojej chabej znalosti angličtiny a ešte aj introvertnej povahe som hneď pochopila, že 12 hodín v tejto spoločnosti bude ozajstné utrpenie. Sedadlo pri okne však bolo stále voľné, lietadlo takmer plné a to mi dávalo nádej, že to tak aj ostane a manžel si bude môcť presadnúť. Keď to už naozaj vyzeralo nádejne, lebo všetky miesta vyzerali obsadené, strhol sa hlasný rozruch, keď sa mladá peruánska mamička hádala s letuškou, že s 2- mesačným dieťaťom mala sedieť na vyhradených sedadlách v prednej časti lietadla. Letuška sa síce zdvorilo ospravedlňovala a vyjadrovala empatické pochopenie, ale nič to nemenilo na veci, že žena s 2- mesačným bábätkom skončila vedľa mňa na sedadle pri okne. To už pre mňa začínalo nadobúdať kontúry hororu. Z jednej strany ukecaná anglická dáma, z druhej strany 2-mesačný Klaus s peruánskou mamičkou a pred nami 12 hodín v uzavretom priestore v noci. Skúste sa vžiť do mojej kože, proste sa mi chcelo zomrieť.
Letecká spoločnosť však našťastie po určitom čase našla riešenie. Anglickej dáme ponúkla sedenie v 1. triede, čo s noblesou jej vlastnou prijala. Talianskeho seniora, čo sedel vedľa môjho muža poprosila o láskavosť, aby sa presadil o miesto dozadu, čo vzhľadom na nedostatok asertivity, síce bez nadšenia, nakoniec prijal. Ja som sa vďaka tomu, dostala vedľa môjho muža a mamička s Klausom získala aspoň 2 sedadlá. Počas letu sa Talian s Klausom aj skamarátili, takže nakoniec to dopadlo ako v rozprávke so šťastným koncom a všetci spolu sme šťastne doleteli do Limy.
V Lime bol už večer, ubytovali sme sa a zaspali ako drevá.
Ráno sme začali spoznávať úžasnú krajinu s menom Peru.
Lima je hlavné mesto krajiny. V našom lete je v tejto oblasti tzv. zima, v praxi to znamená teplotu okolo 20 stupňov a sivú oblohu. Lima leží na pobreží Tichého oceánu na južnej pologuli a striedajú sa tu 2 ročné obdobia. Slnečné a horúce leto ( november – marec ) a sivá oparom zahalená zima ( apríl – október ) Mesto prežilo mnohé vzostupy a pády. Rôzne indiánske kultúry vystriedal Francisco Pizarro -objaviteľ Peru, ktorý tu založil svoje „ mesto kráľov „ Španielski kolonizátori ťažili z bohatstva a zlatej koristi, ktorú odvážali celé flotily do Európy práve z tohto mesta a mesto postupne rástlo do rozmerov metropoly. Bohaté štvrte s krásnou koloniálnou architektúrou striedajú chudobné slumy s vysokou kriminalitou.
Lima má dnes 8,5 miliónov obyvateľov a je pulzujúcou tepnou krajiny.
My sme v Lime navštívili Park zaľúbených v štvrti Miraflores – príjemné miesto na útesoch nad oceánom inšpirovaným Gaudím láka k prechádzkam.
Pozreli sme si aj pyramídu Huaca Pucclana – obradné miesto limskej kultúry z tzv. vepřovic ( nepálených tehál ) z roku 400 n.l.,
Kláštor sv. Františka zapísaný v UNESCO
a ulice Limy s nádhernými patiami, koloniálnymi vilami a unikátnymi vyrezávanými balkónmi
Potom sme sa presunuli na hlavné námestie Plaza de Armas, kde je v Limskej katedrále pochovaný objaviteľ Peru – Francisco Pizarro.
Syn španielskeho šľachtica a dôstojníka sníval ako mnohí jeho súčasníci o obrovskom majetku a zlate, ktoré sa v tom čase vozilo z čerstvo objavenej Ameriky. Na výprave pri Panamskej šiji sa dopočul od domorodcov o veľkej a hlavne na zlato bohatej ríši na juhu, tak začal organizovať svoj vlastný plán. Prvá výprava bolo obrovské fiasko, z ktorého sa takmer nevrátili domov a na španielskom tróne sa vytrácala dôvera voči jeho plánom. Podarilo sa mu však zorganizovať ďalšiu cestu, kde zajali domorodú loď plnú zlata a iného vzácneho tovaru, čím sa predpoklady o existencii tejto bájne bohatej zeme potvrdili. 3. výprava už bola cielená na dobytie územia a získanie koristi. So 168 mužmi porazil niekoľkotisícnásobnú presilu vojska posledného Inku Atahualpu a zajal panovníka, čo bol v podstate koniec jednej z najvýznamnejších spoločenstiev tých čias – bájnej ríše Inkov, rozkladajúcej sa 4000 km pozdĺž pobrežia od súčasnej Kolumbie, cez Peru až na juh Čile. Obývalo ju cca 10 mil. obyvateľov. Niečo viac o tejto ríši popíšem v nasledujúcich článkoch o Peru, keď sa budeme pohybovať vysoko v Andách okolo jazera Titicaca a Cuzca
My sme Peru navštívili v čase letného slnovratu, čo je pre peruáncov jeden z najväčších sviatkov a všade, kde sme sa pohybovali sa konali bujaré a hlavne farebné oslavy tohto sviatku. Práve pri návšteve Limy sme sa s tým stretli prvý krát a ostali sme v nemom úžase. Dlhý sprievod rôznych indiánskych skupín vo farebných krojoch tancom oslavoval tento deň. Na nosidlách sa niesla kresťanská Madona do katedrály, sprevádzaná neuveriteľným divadlom. My sme so zatajeným dychom pozorovali a fotili.
a keď je po všetkom, tak posedávajú po obrubníkoch a užívajú si slávnosť
Neďaleko Limy sme navštívili tzv Múzeum zlata, kde je zozbieraná súkromná zbierka množstva zlatých predmetov zachovaných z obdobia Inskej ríše, ale aj z obdobia tzv predinských kultúr
Po tomto skvelom bonusovom programe ochutnávame miestne špeciality – tzv Ceviche – surová ryba s citrónovou šťavou a cibuľou bola chutná, ale na niektorých účastníkov zájazdu vrátane môjho muža pôsobila ako preháňadlo a veru nebolo mu všetko jedno, keď pán šofér autobusu nedovolil využiť autobusové WC. Kým ja som spokojne prespala presun na ďalšie ubytovanie on trpel ako kôň. Ja som len nechápavo pozerala, čo tak letí k východu, keď sme konečne zastali. Potom len sucho skonštatoval, že nevie čo by bolo lepšie – znečistené autobusové WC alebo „poznačená sedačka „ Takže Cevicu už radšej z jedálnička vynechal.
V hoteli sme si už vychutnávali juhoamerický look a tešili sa na nasledujúci deň, kde nás čaká prírodná rezervácia Paracas , najvyššie pieskové duny na svete a úžasné „ mimozemšťanské „ kresby v Nasce.
Ale o tom už nabudúce. Zatiaľ dovidenia
