História dávna aj menej dávna, súčasnosť, ktorá nadväzuje na tradície predkov a zároveň udáva trendy, ktoré preberá celý svet. Prírodné krásy všetkých druhov, od vysokých hôr, nádherných jazier po nekonečne dlhé pobrežie.Reštaurácie, tratórie, bary s fantastickými špecialitami miestnej kuchyne a všade črepníky s farebnými kvetmi. Hluční obyvatelia, ktorí si užívajú život plnými dúškami. To všetko je atmosféra, ktorú zažijete ak si za miesto svojej dovolenky vyberiete túto krajinu-
Všetko sa začalo na Pintereste. Táto skvelá aplikácia ponúka inšpirácie naozaj pre každého a jedna z mojich násteniek sa volá Miesta, ktoré chcem navštíviť. Tu som mala pomerne dlho uložených pár miest aj z Talianska a postupne dozrieval čas, aby CK Iva tour pripravila cestu, kde sa niektoré sny premenia na skutočnosť- Google pomohol doladiť celú logistiku, aby to bolo zvládnuteľné a je to tu – jednoducho ideme.
Júl 2021 – covid relatívne na ústupe, každá krajina so svojimi pravidlami, odporúčania epidemiológov – cestujte autom, tak sme si povedali – toto je ten správny čas. Ideme spoznávať miesta z nástenky na pintereste. A teraz už môžem povedať, bolo to správne rozhodnutie.
Prípravy na cestu finišujú – ideme autom 4 – stabilná partia, všetci zaočkovaní s platným certifikátom v aplikácii Green pas a všetci poctivo zaregistrovaní v e-hranici na Slovensku. Ubytovanie počas cesty pripravené cez Booking s možnosťou bezplatného storna do poslednej chvíle, aby sme zabránili prípadným finančným stratám pri náhlej zmene pravidiel.
11.7-2021 – vyrážame zo Slovenska, na hranici s Rakúskom čakáme pripravení preukázať sa platným green pasom, ale nikto ho od nás nechcel. Tak to bolo aj na hraniciach s Talianskom a rovnako na spiatočnej ceste – nikto od nás nič nechcel.
Bola nedeľa a po takmer prázdnej diaľnici sme sa pohodlne presúvali do nášho prvého cieľa. Krátka zastávka pri jazere Worthersee a ide sa ďalej.
Tu sme si všimli, ako lacno sa dá tankovať. Benzín stál 1,21€. Bohužiaľ sme si nevšimli, že nádrž je takmer na dne a po prekročení talianskych hraníc, keď sme už reálne potrebovali tankovať, sme to aj oľutovali, lebo cena benzínu sa na diaľničných pumpách pohybovala na hranici 2,€ O frekvencii ich výskytu radšej nehovorím, takže, chceš nechceš, platíš toľko, koľko pýtajú.
Okolo 3 popoludní sme na našom prvom ubytovaní. Mestečko Comacchio – jedno z turistických centier oblasti nazývanej Delta del Po, teda delta rieky Pád, ktorá sa v tejto časti Talianska mnohými ramenami dostáva do Jadranského mora. Celé toto územie je prírodnou rezerváciou a tiež vyhľadávanou turistickou lokalitou, prevažne pre talianov. Okrem množstva cyklo chodníkov, je tu možnosť plaviť sa člnmi, resp. turistickými loďkami po kanáloch a pozorovať rôznorodosť krajiny a početné zastúpenie rôznych vtákov. My sme si vybrali toto miesto práve pre možnosť pozorovať celé kolónie ružových plameniakov, tak sme boli plní očakávania, či ich naozaj budeme vidieť.
Už pri príchode do Comacchia sme ostali v nemom úžase. Mestečko, nazývané tiež Litlle Venice je ako vystrihnuté z filmu.
Kedysi dávno sa v Miloslavove pri Bratislave natáčal nejaký film a pripravená filmová kulisa ostala zrejme nejaký čas prístupná aj pre verejnosť, tak sme sa tam boli pozrieť. Teraz v Comacchiu som dostala Deja vu, lebo som sa opäť ocitla v tom filmovom mestečku, ale toto bolo skutočné. Ulice lemované kanálmi, ponad ktorými sa klenuli oblé mostíky. Vo vode sa zrkadlili kostoly, veže a farebné domy vyzdobené talianskymi vlajkami. Mačky vyhrievajúce sa na parapetách a kvitnúce kaktusy
Penzióny, kde sa raňajky a večere podávajú na lodi, pevne zakotvenej na vode pred penziónom. Sedíte, vychutnávate si kávičku a pozorujete život naokolo.
Žiadne rušné ulice, lebo vstup do mesta autom je možný len s rezidenčnou parkovacou kartou. Turistov tu bolo málo a väčšina značiek na zberných parkoviskách mimo historické centrum bolo talianskych, takže tí zahraniční, to zatiaľ neobjavili, alebo to bol následok covidu. Neviem, ale pre nás to bola určite výhoda, lebo po nekonečnom pracovnom strese a neustálom mediálnom covidovom útoku sme sa ocitli v inom svete, v pokojnom, ospalom a nádhernom mieste.
Bývanie priamo v historickom centre má aj svoje nevýhody, lebo kufre sme museli trepať cez 2 klenuté mosty po x schodoch v 30 stupňoch, takže sme sa na úvod trochu zadýchali, ale tá atmosféra mesta nás okamžite pohltila, tento zážitok sme vytesnili z hlavy a pustili sme sa spoznávať najbližšie okolie.
Delta del Po je pomere rozsiahle územie, my sme sa pohybovali v tzv Comacchio Vali čo je vlastne taký malý záliv s mnohými kanálmi.
Práve v tejto oblasti sa vyskytuje špecialita oblasti – úhor ( taliansky anguilla ), ktorý sa tu lovil od dávnych čias a mnohé podniky v oblasti boli zamerané na lov a následné spracovanie tejto ryby.
Tradícia sa zachováva do dnešných čias a v reštauráciách je úhor s polentou podávaný ako miestna vychýrená pochúťka. Za touto dobrotou tu chodila aj slávna Sofia Loren, tak sme samozrejme ochutnali aj my a chutilo.
Zaujal nás aj miestny obchod s čerstvými rybami, ktorý tiež už niečo pamätá, ale zjavne si zachoval noblesu a aj kvalitu predchádzajúcich generácií. Krištáľové lustre, pulty s čerstvými morskými úlovkami od výmyslu sveta, na stenách obrazy s fotografiami slávnych osobností a ochotný a milý personál fakt zaujal, takže tu vzniklo pár pekných fotiek
Pri potulkách po hrádzi popri kanáloch stretávame rybárov – chatárov, ktorí tu trávia s kamarátmi voľný čas. Len tak posedávajú, hrajú karty, sem tam spustia mohutnú konštrukciu so sieťou do vody, vytiahnu, ak tam niečo je a neuchmatne im to čajka, tak to vyberú, ak nie, tak pokračujú v debate a deň za dňom ubieha ako voda. Takéto konštrukcie sme videli v oblasti Gargana, ale tu ich bolo veľa a tvorili akúsi rybársku osadu, niečo ako naše záhradkárske osady.
Čarovnú atmosféru to získalo večer a ráno, keď slnko rozohrá svoje každodenné divadlo. Aj keď sme nemali šťastie na čistú oblohu pri zapadajúcom, ani pri vychádzajúcom slniečku určite to stálo za to. To ticho, prerušované len škrekotom čajok, alebo tlmeným zvukom motora spúšťajúceho siete rybárov, k tomu tichá zrkadlová hladina kanálu a v diaľke kŕdle plameniakov nám ponúkli zážitok, na ktorý sa nezabúda.
Plameniaky, to bol vlastne cieľ, kvôli, ktorému sme si vybrali toto miesto. Pri takýchto cieľoch si však nikdy nemôžete byť istý, či ho naozaj uvidíte a tak sme to brali ako bonus k tomu všetkému, čo sme tu zažili. Zaplatili sme si plavbu po celom zálive a už sme len obdivovali. Boli ich tam stovky, jemne ružové so zakrútenými krkmi, veľkými zobákmi a dlhými nohami sa pomaly presúvali a hľadali niečo pod zub. Ružová nádhera
a nie sú tu len plameniaky, ale množstvo ďalších vtákov
Za návštevu určite stojí jedna z najzaujímavejších hydraulických stavieb v obci Mesole – Torre Abbate. Postavená bola v 16.storočí Alfonzom d Este a slúžila na reguláciu vody v poľnohspodárskej oblasti delty rieky. Na dané obdobie išlo o významné technické dielo a aj dnes určite priťahuje pozornosť.
Okrem pozorovania vtákov sa tu dá tráviť aj klasická dovolenka pri mori. Je tu množstvo pieskových, dobre vybavených pláží. More však určite nepatrí k tým najčistejším. Ale v takej horúčave dobre padne osvieženie, tak sme túto možnosť využili. Pláž Baia Tahiti mala dostatok voľných lehátok so slnečníkmi, len systém ich obsadzovania bol trochu nepochopiteľný, Keď nás na 3x premiestnili pod iný slnečník, tak sme už trocha strácali trpezlivosť, ale našťastie, to už bola konečná. Nie nadarmo sa hovorí „Si ako talian“ a o tom sme sa presvedčili v nasledujúcich dňoch niekoľko krát.
V blízkosti pláže sa nachádza aj veľmi dobre vybavený camping, kde je možnosť osviežiť sa v príjemných bazénoch aj pre neubytovaných, tak sme vyskúšali a bolo to fajn.
Večer ešte pár záberov a my sa lúčime s týmto krásnym a určte menej známym miestom
Ráno sme navštíviii mesto Ferrara vzdialené od Comacchia cca 45 km. Je to pamiatka UNESCO. Krásne historické paláce a námestia pripomínajú Florenciu. Mnohé z nich boli bohužiaľ v rekonštrckcii.
Čo ma však určite zaujalo a mžno aj prekvapilo bol cyklistický chaos. Po uliciach sa preháňali autá, medzi nimi v absolútnom chaose cyklisti a chodci. Aj ekologický spôsob dopravy by mal mať nejaké pravidlá, ale tu mi to naozaj pripadalo, ako v ázijských destináciách.
V meste je dominantnou pamiatkou hrad Estense Obrovská obdĺžniková stavba chránená vodnou priekopou.
Kedysi patrila rodu Estenze. Dynastia Estense bola veľkou rodinou excentrických a vzdelaných patrónov, ktorí v priebehu troch storočí premenili vidiecke centrum na renesančné majstrovské dielo. Pod nadvládou Este v skutočnosti Ferrara zažila svoj zlatý vek, a zohrala kľúčovú úlohu v mnohých oblastiach.
Na nádvorí paláca sa v čase našej návštevy konala výstava s mimoriadne zaujímavými dielami, ktoré zaujali svojou živelnosťou a dokonalým stvárnením detailov, takže kovové sochy vyzerali naozaj ako živé obrazy.
V Comacchiu sme strávili 2 noci a naša cesta po známych aj menej známych miestach pokračuje ďalej. Presúvame sa o niečo južnejšie do jedného z najmenších štátov Európy – San Marína. O tom a aj o ďalších zaujímavých menej známych miestach Vám porozprávam nabudúce.
