vzdialený cca 45 minút cesty od Faliraki.
Kláštor je na vysokej skale nad morom. Po včerajšom výstupe na pevnosť v Lindose ma manžel upozornil, že dnes už žiadne vysokohorské túry v pekelnej horúčave nebude absolvovať. Keďže som si prečítala „overené informácie „ že ku kláštoru je vybudovaná pohodlná asfaltová cesta, tak som ho ubezpečila, že dnes to bude úplná pohodička. Dorazili sme na miesto činu, auto odstavili na parkovisku a v príjemnom tieni pínií sa vybrali po schodoch smerom hore. V lese nebolo vidieť cieľ cesty, tak manžel neprotestoval. Na 35- ťke sa dokonca usmieval.
Za každou zákrutou sme si mysleli, že sme už tam. Schody boli číslované a pri čísle 150 mi už prestával dôverovať. Ešte že ideme v tieni, aj keď teplo je poriadne. Nakoniec ich bolo 350. Aspoň vidíte, že nie všetko, čo si prečítame, zodpovedáj realite. Pohľad zhora však za tých 350 schodov stál. Malý biely kostolík, zvonica, kamienkové dlažby a strom so želaniami. Lavičky s výhľadom na pláž pod skalou a celé pobrežie. Modrá obloha, ešte modrejšie more, vzduch voňajúci soľou a píniami, do toho pasúce sa kozičky – raj pre oko fotografa.
Kláštor tu podľa legendy postavil muž, ktorý sa s manželkou márne pokúšali o dieťa a keď sa to podarilo, tak s vďaky postavil na tomto kopci malý kláštor, dodnes je pútnickým miestom, kde prichádzajú ženy prosiť o zdravé potomstvo
Svet je najkrajší z výšky a toto miesto to opäť potvrdilo.
Po výstupe ku kláštoru sme sa presunuli na pláž Tsambika pod kláštrom. Je na nej veľká piesočná duna a veľká skala ako obraz s namaľovanou gréckou vlajkou Každý chce mať pri nej fotku, aj môj muž. Tak sa tam teda vybral, po pár metroch čudne podskakoval a pálil späť, takže foto manžela s gréckou zástavou v našom albume nebude. Ten piesok totiž páli ako žeravé uhlíky. More je ako priezračná bystrinka, piesok nasiaknutý vodou príjemne hladí nohy, tak nasávame energiu a oddychujeme.
Epta piges, alebo údolie 7 prameňov je naším ďalším dnešným cieľom. Od Tsambiky vzdialený len asi 20 minút. Ocitáme sa v príjemnom borovicovom lesíku, kde zurčí potok a vyvierajú tu malé pramienky. No aby som bola objektívna Studenovodské vodopády to nie sú, ale posedenie pri stolíkoch s károvaným obrusmi pri chladenom pivku a chutnom gréckom šaláte, kde pomedzi vás pobehujú pávy a ak sa im chce tak sa ukážu v plnej kráse s roztiahnutým chvostom určite stojí za návštevu.
Najväčšou atrakciou tohto miesta je však prechod neosvetleným tunelom – cca 180 m. Kráčate po vode, nevidíte nič, voda sa pomaly dvíha až ku kolenám a kto trpí klaustrofóbiou to už nezvláda a musí si zapnúť baterku na mobile. Nebojte sa, my sme ju mali zapnutú od začiatku, ale mladí poliaci si to užívali naplno a prechod tunelom otočili aj 3x.
Po východe z tumela sa ocitáme v koryte potoka, ktorý padá cez kaskádu do zbernej nádrže a vytvára asi 5m kaskádový vodopád – ideálne miesto pre fotku.
Rodos – prístav Mandraki – večer sme sa vybrali spoznávať metropolu ostrova. Mesto s históriou stredovekých rytierov a miesto, kde moreplavcov vracajúcich sa z ďalekých plavieb vítal Rodský kolos – jeden zo 7 divov sveta. Slnko pomaly sadá za obzor, zore sa červenajú a prístavné mólo s 3 stredovekými mlynmi a zátokou plnou zakotvených jácht sa sfarbuje do zlatočervenej farby.
Na konci móla je pevnosť a na mieste kde stáli nohy Rodského kolosu sú 2 antické stĺpy s jeleňom a laňou symbolmi Rodosu. Na druhej strane móla pulzoval bohatý obchodnícky život v starej tržnici, kde je dnes možnosť posedieť si pri vínku a chutných gréckych špecialitách.
Všade sú mačky, hrdzavé, biele, čierne, strakaté pobehujú, polihujú a užívajú si svoj krásny mačací život. My sme na tom rovnako, užívame si „zlatú hodinku“ keď má mäkké svetlo zapadajúceho slnka svoj večerný koncert.
Prajem dobrú noc - Ďalšie zákutia Rodosu spoznáme v ďalšej časti
