Ostrovček patrí do súostrovia Kyklady a hovorí sa, že možno práve tu kedysi bola bájna Atlantída.
Ostrov bol kedysi okrúhly a po velikánskej erupcii pred 3500 rokmi sa takmer celý stratil v Egejskom mori. Ostal tu len malý mesiačik z jednej strany pozvoľne stúpajúci do vrchu s plážami s jemným čiernym pieskom a z druhej strany s vysokánskymi čiernymi skalami akoby pocukrovanými bielymi domčekmi na vrchu.
Santorini je maličký ostrov, asi 25km dlhý a 5 km široký v tvare mesiaca a zdalo by sa, že tu nie je veľmi čo poznávať.
Napriek tomu sa tu dá stráviť týždeň aktívnej dovolenky, tak, aby ste si vychutnali tú magickú atmosféru bielo- modrého Grécka.
My sme tu boli v roku 2009 na prelome augusta a septembra. Ubytovaní sme boli v malom hotelíku v letovisku Perissa. V meste je množstvo hotelov a penziónov, dlhá pláž s čiernym pieskom
a rušná pobrežná promenáda s množstvom krásnych štýlových barov a reštaurácií, kde viete tráviť príjemné teplé večery pri chutnom gréckom jedle a vínku sprevádzané gréckou hudbou.
Pri večernej prechádzke pred každou reštauráciou stoja majitelia a pozývajú okoloidúcich do svojho kráľovstva. Je veľmi zaujímavé pozorovať ich a rozmýšľať v čom je tajomstvo úspechu. Niekto totiž zaplní svoju reštauráciu veľmi rýchlo a niekomu sa to nedarí. Nie každý je proste obchodník, s touto danosťou sa asi musíte narodiť.
Neďaleko nášho ubytovania sme objavili veľmi príjemný Aquapark s výhľadom na vysokú skalu Ancient Thira, ktorá oddeľuje Perissu od ďalšieho rušného letoviska Kamari.
Na vrchu skaly stojí kláštor Profitis Illias Dá sa tu dostať aj pešo, ale v tej horúčave sme radšej volili cestu autom až ku kláštoru
Pod vrchom tejto skaly je učupený malý kostolík, ktorý sme videli priamo z nášho ubytovania a keď sme si už netrúfli na tú veľkú túru ku kláštoru, tak sem sme sa teda vybrali. Vyrazili sme ráno a po cca ¾ hodine sme došli do cieľa. Kaplnku práve upratovali, lebo sa blížil nejaký sviatok. Pohľad zvrchu stál za to a my sme boli radi, že sme si to pozreli.
Ostrov je vyprahnutý a veterný, pestujú tu vinič, ale taký zakrslý, ktorý je odolný voči silným vetrom.
Takže na Santorini si môžete pozrieť aj originálne vinárstva, kde sa vyrába miestne víno a samozrejme ho môžete aj ochutnať. My sme navštívili jedno takéto vinárstvo aj s ukážkami ako sa kedysi spracovávalo víno v miestnych pivniciach
Po veľkom zemetrasení v roku 1950 na susednom malom ostrovčeku Nea Kameni, bola veľká časť ostrova veľmi postihnutá a množstvo domov bolo zrútených. Niektoré miesta ostali už navždy opustené a stoja tu ako „mestá duchov „
ku kráteru na Nea Kameni sa dá dostať loďou v rámci výletu. Na ostrove sa prejdete po vrstve stvrdnutej lávy, kde miestami vidieť aj cítiť sírne výpary, keďže sopka je stále činná.
Najvyššie položené mesto vo vnútrozemí, ktoré bolo kedysi hlavným mestom ostrova sa volá Pyrgos, Pri vstupe nás čakal starý ujo s oslíkom, ktorý ponúkal foto. Keď sme si pozerali nejaké fotky zo Santorini, tak tento ujo tam vždy bol ako nejaký maskot tohto miesta. Je to proste jeho džob asi už veľmi dlho.
Po uličkách sme vystúpali až ku kostolu Theokos z 10.st., kde si všetci turisti hľadali ten najlepší záber.
Pláže na Santorini sú buď čierne, červenohnedé alebo kamienkové. Dlhé piesočné sú v 2 hlavných turistických letoviskách Perissa a Kamari Sú tu však aj pláže skryté pod vysokými skalnými bralami, ktoré tvoria zaujímavú kulisu pre návštevníkov.
Keďže celý ostrov je zo sopečnej horniny, skaly sú červeno -hnedé až čierne, ale je tu jedno miesto – White beach, kam sa dá dostať len loďou, ktoré akoby sem ani nepatrilo. Skaly nad plážou sú snehobiele a sú v ostrom kontraste s ostatnou časťou ostrova.
Na pláži sú farebné okruhliaky a priezračné more.
V mieste odkiaľ sa na pláž ide, je príjemná taverna, kde sa treba občerstviť, lebo na samotnej pláži táto možnosť nie je.
To najkrajšie a najromantickejšie z celého ostrova však uvidíte ak navštívite hlavné mesto ostrova Fira a mestečko Oia .
To je to, kvôli čomu sem prichádzajú tisícky turistov na výlety v rámci veľkých okružných plavieb, alebo sa tu organizujú svadby a iné podujatia, ktoré si chcete nechať nadlho uchované v pamäti. Mestá sú na samom vrchole tzv. caldery –krátera, ktorý vznikol po obrovskom zemetrasení. Steny caldery sa týčía strmo do obrovskejvýšky a na samom vrchu sú terasovito nastavané biele domčeky, kostolíky alebo veterné mylny. Od prístavu, kam prídu turisti z veľkých cruiserov vedie lanovka až na vrch do mesta, alebo sa môžete nechať odviezť na chrbte oslíkov a potom sa už len prechádzať a kochať.
Obchodíky, umelecké galérie ale hlavne nespočetne veľa reštaurácií s pohľadmi na calderu nenechajú asi ani zásadového realistu bez romantického ducha chladným. Je to niečo čo ostáva navždy zaryté v pamäti.
Medzi Firou a Oiou je mestečko Imerovigli, kde je možnosť ubytovať sa v apartmánoch s vlastnou vírivkou alebo bazénom s výhľadom na calderu. Určite to nie je lacné, ale ak niekto chce zažiť niečo výnimočné, tak toto je správna voľba.
Na tomto mieste ja zvláštna skala, ktorá sa volá Skaros Rock Ak zídete dole ku skale, tak je tam učupený malý kostolík, ktorý je vidieť len od mora. Opäť miesto, kde zabúdate na realitu a uvedomujete si aký je svet krásny.
Sun set, alebo západ slnka je "vývozným artiklom" Je ospevovaný vo všetkých podobbách a tak nečudo, že večer si každý chce uloviť záber z tohoto divadla. Ale ak ste tu dlhšie ako jeden deň, môžete si predstavenie užívať každý večer na inom mieste, aj na takých kde ste úplne sami.
Cestou späť sme mali ešte jeden neplánovaný adrenalínový zážitok. Letelo sa s medzipristátím na Karpatose, kde mali pristúpiť ďalší turisti. Po pristáti nám kázali opustiť lietadlo a všetci sme sa zhromaždili v letisovej hale o veľkosti väčšej obývačky . Po cca 1hod. sme už začali byť netrpezliví, čo sa vlastne deje, lebo sme videli našich pilotov ako horúčkovito telefonujú a letiskový personál pobehoval sem a tam, takže bolo zrejmé, že niečo nie je v poriadku. Potom prišli na letiskovú dráhu vojenské hasiace vozidlá, ktoré sa postavili k nášmu lietadlu. Vtedy nám oznámili, že môžeme nastúpiť späť na palubu, že je tam nejaká drobná porucha na 1 motore, ale máme byť pokojní. Tak sme teda kráčali po schodíkoch hore, vojenské hasičské autá mali namierené vodné delá rovno na nás. No nebol to práve dobrý pocit, ale ako je zjavné, nakoniec všetko dobre dopadlo a toto ostalo opäť ako spomienka, na ktorú sa nezabúda.
Grécke ostrovy nikdy nesklamú, ale Santorini to je naozaj bonbónik, ktorý treba ochutnať. O niektorých ďalších Vám porozprávam nabudúce. Zatiaľ dovidenia
